Katrina zeno, prvý krát na Slovenksku

Autorka knihy "Som Žena"

17-20.november 2011 * Bratislava a Banská Bystrica

Úvod do Teológie tela Jána Pavla II

Prepis prednášky Christofera Westa v Londýne (HTB Onslow Square) 5. júna 2011.
Prednáška otvorila formačný týždeň účastníkov Alfa International Week.

Čo je to teológia tela? – Je to reflexia nad ľudským telom, manželstvom a nad zmyslom ľudskej existencie. Sexualita v Biblii nie je len poznámka pod čiarou. Jej pochopenie nám pomôže pochopiť našu najhlbšiu identitu. Máš telo? Ak áno, teológia tela je aj pre teba.

Jednou z najdôležitejších otázok v živote je otázka, čo znamená byť mužom a čo znamená byť ženou. To, či sme slobodní alebo v manželstve na dôležitosti tejto otázky nič nemení. Sú tieto otázky „sexuálnymi“ otázkami? Musíme rozšíriť termín „sexualita“. Filmy sú o ženách a mužoch, preto sexualita je ich súčasťou.

Všetci sme pozvaní, aby sme prežívali svoju sexualitu v najplnšej možnej miere, ale nie všetci sme povolaní k sexuálnej aktivite. To je veľmi dôležitý rozdiel. Sexualita je oveľa širšia skutočnosť ako sexuálna aktivita.

Čo robí telo teologickým? Nie je výraz „teológia tela“ zarážajúcim, alebo prekvapivým pojmom? Vieme, že teológia je veda o Bohu. Ale o čom vlastne je teológia tela? Veď Boh je čistý Duch! Ako môže mať štúdium tela niečo spoločné s teológiou? Boh je nádherný a pekné sú aj niektoré telá, ale ak si sa dnes neosprchoval, tak nebudeš mať zo seba až taký vznešený pocit. Každý máme určité telesné funkcie a potreby, ktoré sa nezdajú byť nejaké úžasné a vznešené. Ako môže byť toto slabé, smrteľné a živočíšne telo skúmaním a štúdiom Boha? Čo robí moje telo pôdou pre štúdium Boha? Vtelenie. Čo je jadrom kresťanskej viery? Slovo, ktoré sa stalo telom. Ak sa nám naše telo nezdá najvhodnejším materiálom pre štúdium Boha, tak sa zamyslime nad vtelením. Len porozmýšľajme nad realitou Vianoc! Keď trochu pomeditujeme, nebude nám až také čudné uvažovať o tele ako o predmete pre štúdium Boha.

Boha nemôžeme vidieť. Je čistý Duch. Avšak Biblia nás učí, že neviditeľný Boh sa urobil viditeľným! Neuveriteľné! Sv. Ján hovorí, že „to, čo videl, počul a čoho sa jeho ruky dotýkali, to zvestuje!“ Ako by Ján mohol vlastnými očami vidieť Boha? Ako by sa ho vôbec mohol dotknúť? Práve vďaka tomu, že Slovo sa stalo telom. „Videli sme jeho slávu,“ hovorí Ján. V Kristovi sa zjavila Božia plnosť, zjavila sa v telesnej podobe! Úchvatné! Škoda, že sa nad tým málo zamýšľame, že len tak prejdeme okolo tohto tajomstva. Boh ako fantóm je pre nás prijateľnejší ako pomyslenie na to, že Boh nosil kedysi plienky. Boh, ktorý nás miluje takým zvrchovane duchovným spôsobom, je pre našu predstavivosť prijateľnejší ako Boh, ktorý doslova krváca z lásky k nám. To je význam toho, že Boh sa stal človekom.

Ak je toto všetko pravda, potom telo je vyzdvihnuté do nepredstaviteľnej výšky. Prečo nás kresťanov niekedy obviňujú že demonizujeme telo? C.S. Lewis hovorí: „Poznám kresťanov, ktorí si myslia, že telo a sex sú zlé. Kresťanstvo je asi jediné náboženstvo, ktoré úplne prijíma telo. Kresťanstvo verí, že hmota je dobrá, že sám Boh sa vtelil, že dokonca my v nebi budeme mať všetci akési oslávené telo, a práve to telo bude potrebné pre našu plnú blaženosť v nebi.“ Kresťania ohlasujú vieru vo vzkriesenie tela! Dúfam, že máte radi svoje telo, lebo ho budete mať v nebi naveky! Každému z nás asi niečo na našom tele vadí. To je celkom normálne. V nebi však budeme mať oslávené telo. Čo to znamená ešte presne nevieme, lebo sme ešte nemali príležitosť si oslávené telo vyskúšať. Musíme si počkať na nebo. Náznaky nám však Ježiš zanechal. Keď vstal z mŕtvych, jeho oslávené telo sa čímsi líšilo od jeho smrteľného tela. Nebolo to také telo, ako v prípade vzkrieseného Lazára. Ten ešte nemal oslávené telo, stále bol v tom smrteľnom. Lazár znovu zomrel, avšak Kristus premohol smrť. Jeho telo bolo oslávené. Vieme, že ho ľudia nedokázali ani spoznať. Niečo sa zmenilo. Teraz mohol prechádzať cez zatvorené dvere. Napriek tomu, Ježiš povedal učeníkom, že nie je Duch, lebo duch nemá telo a kosti a Ježiš ich mal! Ježiš si pýtal rybu a chcel ju pred očami učeníkov zjesť, aby si uvedomili, že má aj po vzkriesení telo. Preto naše telo je predurčené na zbožstvenie. Tak to nazývali východní kresťania. Kresťanstvo nedemonizuje telo, práve naopak, ono ho vidí ako milosťou zbožstvené! Ako nám to pomáha pochopiť našu sexualitu? Sexualita a sexuálna láska znamená mať účasť na výmene lásky a extáze sv. Trojice.

Ján Pavol II hovorí: „Telo a iba telo dokáže urobiť neviditeľnú skutočnosť viditeľnou. Telo dokáže zviditeľniť to, čo je duchovné a Božské.

Keby sme postavili jedného človeka z triedy či kolektívu alebo zo spoločenstva pred nás všetkých a začali by sme sa pozerať na jeho, či jej telo, nebolo by to asi pre neho (pre ňu), ani pre nás jednoduché. Začali by sme sa asi trochu rozpačito chichotať. Prečo? Pretože sa necítime úplne pohodlne v takejto situácií. Kebyže vyberieme človeka menom Peter a budeme sa snažiť na neho pozerať, bude to celkom v poriadku. Avšak, ak našim cieľom bude zamerať sa na jeho „telo“, to už nebude také ľahké. Kebyže poviem, pozerajte sa na Petra, na čo budeme pozerať? Predsa na jeho telo, nič iné nemôžeme vidieť.

Sú kresťania, ktorí tvrdia, že by sme sa nemali pozerať na telá ľudí. Tvrdia, že by sme sa mali zameriavať na dušu človeka. Niežeby to bola úplná nepravda, avšak, ako dokážeme vidieť dušu človeka? Veď duša je neviditeľná. Ostáva nám len vidieť jej prejav v ľudskom tele. Telo nie je len nejaké telo. Telo je vždy niekoho telo! Každý človek je stvorený na obraz Boha. My sme na to slepí. Nevidíme to. To je tragédia.

C.S. Lewis vravel, že „nijaký človek nie je len obyčajný smrteľník“! Ľudia na východe sa pri pozdrave vzájomne uklonia. Niečo na tom je. Často sme ako slepci z evanjelia, ktorí kričali k Ježišovi: “Syn Dávidov, zmiluj sa, daj aby som videl!“ Telo bolo stvorené Bohom, aby odovzdalo ľuďom tajomstvo Boha od vekov ukryté v Bohu!“ Čo je tým tajomstvom? Sv. Pavol povedal, že jeho poslaním je odovzdať ľuďom tajomstvo, ktoré bolo od vekov ukryté v Bohu. Vzťah lásky v Bohu a medzi Bohom a nami. My sme stvorení pre túto Božskú extázu. V televízií, v rádiu, v románoch a filmoch vidíme denne túžbu ľudí po láske. Preto toľko nespokojnosti a zlomených sŕdc. Často spievajú speváci niečo podobné ako Bono z U2: „Ešte som nenašiel to, čo hľadám.“ Nenašiel, ale hľadá, a to je dôležité. Jagger z niekdajšej kapely Rolling Stones spieva tiež také piesne. Hľadá a hľadá a zatiaľ nič. Prečo? Možno odpoveď je v jednej známej britskej piesni: „Hľadám lásku na mnohých nesprávnych miestach, hľadám ju v mnohých tvárach.“ Dôležité je, kam idem naplniť svoju potrebu lásky. Aký rozdiel je medzi veľkými hriešnikmi a veľkými svätcami? Rozličné sú miesta, kam idú zahasiť smäd po láske. Kultúra nám ponúka fast-foodové menu na okamžité uspokojenie našich túžob. Keď sa však človek preje takéhoto jedla, vážne ochorie. Vtedy sa rodia také výkriky v srdci ako: “Musí tu byť niečo viac!“ Mnoho kresťanov žiaľ žije obrazne povedané, na málo výživnej strave, jednoducho živoria. Nepočujú pravdu o nádhernom slávnom Božom pláne pre naše telo. Preto prijímame príbehy sveta, ktoré neuspokojujú naše srdce a cítime sa vyhladovaný po pravde.

Teológia tela Jána Pavla II nie je niečím úplne novým v Cirkvi. Skutoční kresťania to už vedia. Pápež to však znovu Cirkvi predstavil veľmi pútavým spôsobom. Jestvuje hostina lásky, ktorá je odpoveďou na náš hlad po láske. Je to ako v príbehu o Samaritánke. Žena ide k studni, lebo je smädná, rovnako ako Ježiš. Ježiš ju prosí, aby sa mu dala napiť. Ježiš však túžil po jej láske. Boh po nás túži oveľa viac ako my po ňom. Boh vie, že človek väčšinou chce zahasiť svoj smäd nejakým sexuálnym vzťahom. Prečo? Lebo sexuálny vzťah má byť akýmsi silným náznakom Božej lásky. Avšak, ak prestaneme pozerať na Boha a otvárať sa na jeho lásku, začneme byť presvedčení, že sexuálna láska, ktorá má byť len náznakom, je tou Božou láskou. V náznaku hľadáme naplnenie. Preto toľko energie vrážame do takéhoto hľadania. Dnešná kultúra oslavuje sex. Sex, sex a zasa raz sex a hlad po láske ostáva. Sme presýtení sexom, ale vyhladovaní po láske. Napriek tomu všetkému človek nie je úplne vedľa, keď v sexuálnom vzťahu hľadá naplnenie a lásku. Podľa odhadov, 2 miliardy ľudí sledovalo nedávno kráľovskú svadbu z Londýna. Je to pravdepodobne preto, lebo ľudia sa túžia pozerať na jednotu muža a ženy, táto jednota niečo hlbšie odkrýva a k niečomu vyššiemu poukazuje. Poukazuje na mystickú jednotu Krista a jeho Cirkvi. Tým má byť jednota muža a ženy. Má byť znakom, ukazovateľom a symbolom jednoty medzi Bohom a nami. Avšak, ak je pre nás jednota muža a ženy to jediné, čo máme, potom ju začneme zvelebovať. Aj o tom hovoril londýnsky anglikánsky biskup počas kráľovskej svadby: “Keďže realita Boha vymizla zo sŕdc mnohých ľudí zo západu, v srdciach ľudí veľmi narástli očakávania, že iná ľudská bytosť splní moje hlboké túžby a očakávania. Avšak toto je bremeno, ktoré náš partner nedokáže uniesť. Toto bremeno je priťažké, aby sa dalo uniesť.“ Silný postreh! Dúfajme, že diváci pozorne sledovali biskupove slová.

Je výborné, ak náš manžel alebo manželka a naše deti sú pre nás cennejšie než čokoľvek iné na svete, ale ak budem od svojej manželky (manžela) očakávať, že naplní moje najhlbšie túžby, veľmi jej (jemu) ukrivdím. Preto Samaritánka išla od jedného muža k druhému, ona verila, že nejaký muž definitívne uhasí jej smäd po láske. Ale to nedokáže nijaký človek na svete. Často to vidíme, ako človek opúšťa vzťah a vstupuje do druhého, lebo je presvedčený, že tento nový vzťah ho konečne uspokojí. Nie je dnes raritou, že takto človek presedlá viackrát v živote. Žena pri studni mala vo svojom živote už 6 mužov. Číslo 6 je v biblickej reči číslicou nedokonalosti. Samaritánka jedného horúceho dňa napoludnie neočakávane natrafila na svojho siedmeho muža. Číslo 7 je biblickým číslom označujúcim naplnenie, dokonalosť, svätosť, odpočinok, zdravie. Ježiš ženu nevyhrešil. Nepovedal jej ostro do očí, že je ľahkou ženou. Ježiš sa snaží získať jej pozornosť a dotýka sa jej túžby po láske: „Keby si vedela, kto je ten, čo sa s tebou zhovára, poprosila by si ho o živú vodu, aby si už nebola smädná.“ Byť človekom je bolestivé, lebo to znamená, okrem iného, cítiť smäd. Máme však na výber. Buď otvoríme svoju túžbu a bolesť pred Bohom, ktorý je nekonečný, alebo ju začneme zmierňovať vecami a ľuďmi. Prečo sa človek musí neustále rozptyľovať niečím, televíziou, rádiom a rôznymi aktivitami, alebo vyhľadávaním rozkoše? Pretože keď sme ticho, počujeme, ako sa ozýva túžba a bolesť.

Prečo Boh teda stvoril veci tak, aby nám prinášali rozkoš a radosť? Krásna hudba, západ slnka, jahody a šťavnaté maliny. Boh ich stvoril, aby boli len malými zrniečkami, ktoré poukazujú na nekonečnú radosť a rozkoš neba. A najplnší spôsob je láska muža a ženy, predobrazom, náznakom a predchuťou nebeskej radosti. Všimnime si, že Biblia od začiatku až do konca rozpráva príbeh manželstva. Začína príbehom Adama a Evy a končí obrazom Krista a jeho nevesty Cirkvi. Presne uprostred Biblie je Pieseň Piesní. Je to oslavná erotická poézia lásky. Najviac komentárov, ktoré boli kedy napísané svätcami ku knihám Svätého písma je práve ku knihe Pieseň Piesní. To je veľmi významná skutočnosť. Sv. Terézia Avilská napísala komentár k Piesni Piesní. Jej pomýlený duchovný vodca bol tak šokovaný a pohoršený jej komentárom, že jej prikázal spáliť ho. Našťastie jednej jej spolusestre sa podarilo zachrániť jednu kópiu. Svätci hovoria o manželskom vzťahu medzi nami a Bohom, hovoria o mystickom sobáši.

Boh sa nám snaží niečo povedať aj tým, ako sú usporiadané knihy Písma, kde to začína manželským párom a končí manželským párom. Čo teda? Asi sa snaží poprosiť nás o ruku! Chce si nás vziať. Každému z nás chce povedať to, že s nami chce žiť vo večnom vzťahu lásky a neopísateľnej radosti. Boh chcel, aby to bolo tak veľmi viditeľné a zjavné, že nám dal telá, ktoré sú obrazom a náznakom tejto reality. Stvoril muža a ženu a chce, aby sa stali jedno, lebo to platí plnším spôsobom o Bohu a o nás. To robí naše telá nielen biologickými, ale aj teologickými. Naše telá nám majú zjaviť to, že každý muž a každá žena sú stvorení pre večnú jednotu. Všetka naša sexuálna zmätenosť vyplýva z našej zmätenosti ohľadom podstaty a zmyslu nášho života. Boh nám dal eros, túžbu, raketový motor, aby sme mali energiu ísť ponad hviezdy. Čo sa však stane, ak ten motor otočíme, ak ho presmerujeme od zamerania na hviezdy smerom do nášho vnútra. Spôsobí to samozničenie. To je kultúra, v ktorej žijeme. Raketový motor nie je problém. Problém je zlé nasmerovanie rakety. Teológia tela nám pomáha to pochopiť.

Boh stvoril muža a ženu na svoj obraz. Požehnal ich a povedal: „Ploďte a množte sa.“ To je pozvanie od Boha. Za normálnych okolností prichádza na scénu tretia osoba. Dieťa. To nám trošku poodhaľuje tajomstvo Trojice. Nenechajme sa však pomýliť. Boh nie je sexuálnou bytosťou. On nie je stvorený na náš obraz. My sme stvorení na jeho obraz. Naša sexualita je teda viditeľným náznakom trojičnej výmeny lásky. Pavol nám hovorí o tom vzťahu lásky v 5. kapitole listu Efezanom. Muž opustí otca a matku a stane sa jedno so svojou ženou. To je veľké tajomstvo. To je obraz Krista a jeho tela, Cirkvi. Kristus opustil svojho Otca v nebi aj svoju mamu na zemi, aby odovzdal svoje telo za svoju nevestu, aby sme sa my, jeho nevesta, stali s ním jedno. Toto je moje telo. Toto je moja krv. Poď, staň sa so mnou jedno. Jedzte a pite. Ježiš dáva svoje telo za nevestu, on ju nevyužíva. Nám sa stáva, že druhého človeka použijeme a zneužijeme. To je však opakom lásky. Zmyslom nášho tela je milovať, stať sa darom. Prijímať a dávať lásku.

Boh nám chce ukázať pravý význam nášho tela. Chce, aby sme znovu nadobudli jeho víziu a pohľad. Písmo aj naše telo sú nápoveďou pre nás. Prvý zázrak sa stal na svadbe. Čo sa tam stalo? Došlo im víno. Víno je biblickým symbolom lásky. Adamovi a Eve po páde došlo víno Božej lásky. Dovtedy ho pili v hojnosti a boli ním opojení. Nebo bude o tom, že budeme opojení vínom Božej lásky. Pamätáme sa na to, z čoho boli obvinení apoštoli na Turíce, keď sa z neba vyliala Božia láska ako plod vykúpenia? Obvinili ich, že sú opití! Boli naozaj v opojení! Boli plní vína Božej lásky.

My v sebe niekedy vidíme pokušenie použiť druhého na svoje uspokojenie. Muž vidí ženu ako objekt, ktorý môže použiť a rovnako aj žena takto podobne vidí muža. Po páde sa muž aj žena zahaľujú. Nie preto, že ich telá sú zlé, ale preto, aby chránili svoju veľkú dôstojnosť pred využitím a zneužitím. Ježiš povedal, že kto na ženu žiadostivo hľadí, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci. Čo teraz? Máme sa celý život pozerať niekam inam, keď vidíme ženu? Nie! Ježiš chce zmeniť naše srdce. Chce, aby sme pili z jeho lásky, aby potom jeho láska z nás vyžarovala pri stretnutí so ženou. Vtedy budeme mať na druhého iný pohľad.

Všetci niekedy cítime v sebe žiadostivosť. Myslíme si, že môžeme na žiadostivosť odpovedať iba dvoma spôsobmi. Buď sa jej oddáme, alebo ju potlačíme. Ak sú tieto dve reakcie jediné možné odpovede na žiadostivosť, ktorá z nich sa javí ako svätejšia? Určite potláčanie žiadostivosti. Toto je jeden z dôvodov, prečo mnohí ľudia majú hlboké nevyriešené vnútorné sexuálne problémy. Ak človek dookola potláča žiadostivosť, to, čo bolo celý čas potláčané, nakoniec exploduje. Existuje ešte tretia voľba. Apoštol Pavol hovorí o vykúpení nášho tela v 8. kapitole listu Rimanom.

Predstavte si nádherný obraz, ikonu muža a ženy, ktorí sú v raji pred tým, ako spáchajú dedičný hriech. Je to krásna ikona. Myslíte si, že sa to nepriateľovi páči? Čo asi bude chcieť urobiť nepriateľ s takýmto nádherným obrazom neba? Rozbiť ho. Teraz si predstavte, že táto ikona je na zemi rozbitá. Sú to len kúsky obrazu. Ako to vyzerá? Vyzerá to ako odpadky. Človek, ktorý chce poupratovať, by ich chcel hodiť do kontajnera. A tak vzniká klasický pohľad nábožného človeka: „Duch je dobrý a telo zlé. Sex je škaredý a špinavý, šetri si ho pre človeka, ktorého najviac miluješ, a s ktorým budeš žiť celý život.“ Nezdá sa vám takýto pohľad dosť streštený? Dvaja muži v 20. storočí vytiahli tieto „odpadky“ z koša. Jedným bol Hugh Hefner, zakladateľ časopisu Playboy. Povedal, že začal vydávať tento časopis ako odpoveď na puritánske dedičstvo. Puritánstvo, ktoré odmieta a vylučuje sex ako niečo špinavé a ohavné. Kresťania súhlasia s Hefnerom ohľadom choroby, ktorou je puritánstvo, ktoré odmieta telo. Ale ďalej s ním nesúhlasia. Hefner nepoznal Boží plán s telom, ani pravdu o vykúpení tela v Ježišovi Kristovi. Je zaujímavé, že približne v tom istom čase, v 50 – tych rokoch 20. storočia, mladý poľský kňaz Karol Wojtyla, začal písať články a robiť prednášky, ktoré boli neskôr vydané knižne. Začal biblickú reflexiu o ľudskom tele, ktorá neskôr dostala meno „Teológia tela“. Ján Pavol II tiež akoby vytiahol tie kúsky rozbitého obrazu z koša a povedal, že ich nesmieme zahodiť. On hlboko a dlho uvažoval o pôvodnom Božom pláne, o Ježišových slovách a o výrokoch Sv. Pavla. Wojtyla nám akoby znovu ukázal slávny a nádherný Boží plán s každým mužom a ženou, stvorených na Boží obraz.

Keďže niekedy prežívame sexuálne túžby ako žiadostivosť, obráťme sa k Ježišovi. Poďakujme mu za dar sexuálnej túžby. Poprosme ho, aby nám pomohol prekonávať pokrivené prežívanie sexuálnej túžby sebecky použiť druhého na svoje uspokojenie. Pane, mocou svojho kríža a zmŕtvychvstania, obnov čo je vo mne pokrivené, aby som mohol prežívať skutočné sexuálne vyslobodenie, ktorým je sloboda milovať. Pre takúto slobodu nás Kristus oslobodil. Skutočná sexuálna sloboda nie je voľnosť oddávať sa nutkavým chlipným túžbam. Skutočná sexuálna sloboda je sloboda od týchto nutkavých sebeckých žiadostí. Iba taká osoba je slobodná. Ak neviem povedať nie nutkaniu k pohlavnému spojeniu, naše áno neznamená nič. Toto je základ celej kresťanskej morálky. Autentická sexuálna sloboda.

Naše telá hovoria, alebo majú hovoriť, jazykom Božej lásky. Boh nás miluje láskou, ktorá trvá naveky. Piesne v rádiu často hovoria to, že človek túži po láske, čo nikdy neskončí. Každý túži po takej láske. Niekedy sme však skeptickí, či je to vôbec možné. Keď budeme piť Božie víno, takáto láska je naozaj možná! Sexuálny jazyk tela má byť potvrdením a obnovením manželskej prísahy. Učíme sa tu byť darom jeden pre druhého. Je to umenie. Skutočná láska je umením. Hocikto môže pristúpiť ku klavíru a udierať na klávesy. Výsledkom bude pravdepodobne nepríjemný zvuk bez ladu a skladu. Keď však ku klavíru príde virtuóz a začne hrať, hudba dokáže pozdvihnúť našu dušu k nebu. Virtuóz hrá často s ľahkosťou a určitou spontánnosťou. Táto ľahkosť a spontánnosť neprišli sami od seba. Je za nimi kopec driny a práce, disciplíny, obety a námahy pri učení sa hudobnému umeniu. Ak sa chceme naučiť umeniu milovať, musíme začať chodiť, obrazne povedané, na hodiny klavíra. Nie preto, lebo telo je zlé, ale preto, aby sme nerobili nepríjemný a bezvýznamný rámus. Chceme sa naučiť hrať nádhernú hudbu. Pane, zmeň moje srdce, obnov vo mne to, čo treba. Amen.

Zdroj: www.htb.org.uk

Stretnutie umenia a Teológie tela

Rozhovor s írskym umelcom a sochárom

Dony Mac Manus sám seba nazýva figuratívnym umelcom, ako protiklad k abstraktnému. Pre jeho tvorbu sú charakteristické figúry ľudského tela.

A teológia, ktorá jeho umenie najlepšie vystihuje, je Teológia tela Jána Pavla II. (Viac o tom čo je teológia tela).

Tridsaťosemročný Mac Manus je zakladateľom Írskej akadémie figuratívneho umenia v Dubline a Ateliérov Donyho Mac Manusa vo Florencii v Taliansku.

Tento ambiciózny umelec sa narodil v Dubline a tam aj študoval na Národnej univerzite umenia a dizajnu. V roku 2000 mu Bank of Ireland udelila štipendium Millenium Scholarship Trust na štúdium na Akadémii umenia v New Yorku, kde o rok neskôr získal magisterský titul v umení.

Ale život tohto umelca ovplyvnila v najväčšej miere Teológia tela Jána Pavla II. a návrh jedného kňaza, ktorého ohromila socha ukrižovaného Krista, na ktorej Mac Manus práve pracoval. Tesal telo živého Krista zbavené kože, ktorému bolo vidieť všetky svaly a kosti.

Mac Manus poňatie svojej sochy fascinovanému návštevníkovi vysvetlil takto: „Chcel som hlbšie pochopiť Corpus Christi, telo Kristovo, prostredníctvom jazyka, ktorý ovládam najlepšie - tvaru.“

Zenit sa s Mac Manusom stretol na nedávnom Druhom medzinárodnom sympóziu o Teológii tela, ktorú organizovala írska organizácia Pure In Heart (Čistí v srdci) na Univerzite sv. Patrika v Maynoothe v Írsku. Rozprávali sme sa s ním o tom, ako Teológia tela ovplyvnila jeho umenie.

Zenit: Ovplyvňuje Teológia tela Jána Pavla II. ešte stále vašu prácu?

Mac Manus: Keď som sa prvýkrát oboznámil s Teológiou tela, začal som chápať, čo to znamená byť človekom, byť plne ľudským a aká dôležitá je táto identita, keď sa snažím pochopiť iných mužov a ženy a tiež vo vzťahu Boha a mňa, ako kresťana. Odkedy som bol v roku 1999 vovedený do Teológie tela, moju prácu neprestala ovplyvňovať.

Myslím, že viac, než slová Jána Pavla II. „Kristus odkrýva človeka človeku,“ by som si ako umelec ani nemohol želať. Ak umelec chápe, že jeho poslanie spočíva v odhaľovaní ľudskej hodnoty, dôstojnosti a osudu, a ja verím, že to tak je, tak potom potrebuje práve túto krátku pravdu Jána Pavla II., aby sa dostal na správnu cestu.

Ak Kristus odkrýva človeka človeku a robí tak cez svoje vlastné telo a cez naše vlastné telá, potom sa vysvetľuje, prečo je tak dlho Kristus ústrednou postavou umenia. Objasňuje sa aj to, prečo treba Krista na toto ústredné miesto vrátiť, ak chceme znova získať svoju vlastnú pravdivú kultúru a identitu.

Zenit: Na svojej stránke (www.donymacmanus.com) vyhlasujete, že ľudské telo je najexpresívnejší nástroj na vyjadrenie toho, že žijeme. Čo tým myslíte?

Mac Manus: Expresivitou myslím zobraziť každú stránku ľudskej existencie. Ľudské telo chápem ako ideálny nástroj, ako vyjadriť tento stav, nakoľko je telo navrhnuté práve na tento účel.

Svoju vlastnú situáciu a situáciu ostatných ľudí chápem vo svojom tele a aj jeho prostredníctvom a rovnako aj prostredníctvom ich tela. Ako umelec dôrazne verím vo vyjadrenie toho, čo znamená byť človekom. Uvedomujem si, že mojou povinnosťou je jemne prispôsobiť svoje schopnosti vyjadrovať túto skutočnosť vo svojej práci čo najhladšie, aby sa vo vyjadrovaní odkazu obmedzil vplyv umeleckej neschopnosti, či už anatomickej, sochárskej alebo kresliacej.

Zenit: Jednou z kľúčových tém spisov Jána Pavla II. bola skutočnosť, že človek nikdy nesmie používať alebo zaobchádzať s iným človekom čisto ako s prostriedkom na dosiahnutie. Ako vy, z pozície umelca, ktorého obľúbeným objektom je ľudské telo, dbáte na to, aby vaše modely, či sú to muži alebo ženy, neboli využité na to, aby ste svoje umenie posunuli dopredu?

Mac Manus: Je to veľmi zaujímavá otázka a som veľmi rád, že ste mi ju položili, pretože ma núti uvažovať. Myslím si, že je to otázka čisto o úmysloch, prebytku vnútorného rozpoloženia. Na iného sa môžeme pozerať s čistým srdcom a nesprávať sa k nemu, ako k veci. Tento pozitívny úmysel vyjadrujeme aj prostredníctvom reči tela a druhý človek ho vníma veľmi zreteľne. Verím, že týmto spôsobom sa môžu budovať vzťahy v práci aj osobnom živote.

Zenit: Mení sa umenie alebo sa už zmenilo na čisto povrchnú konzumáciu dojmov? Ak áno, ako môžu tí z nás, ktorí nie sú umelcami, vyškoliť svoje oči a oči iných, najmä mladých, aby sa pozerali na umenie, ktoré by bolo hodné ľudských pozorovateľov?

Mac Manus: Veľká časť umenia sa stala povrchnou a relativistickou, čo vedie k pohľadom sústredeným na seba samého. Výsledkom je, že sa nesústredíme na jediný zdroj „cesty, pravdy a života.“ Vedie to k únavným umeleckým prejavom.

Poviem to takto, keby som mal svoju výstavu nazvať buď „Dony Mac Manus: Umelecké skúmanie tridsaťosemročného muža z Dublinu,“ alebo „Súčasné umelecké skúmanie ľudskej existencie prostredníctvom prác najväčších umelcov dejín, autor Dony Mac Manus,“ väčšina ľudí s rozumom na mieste by si vybrala druhú možnosť.

Urobili by tak preto, lebo táto možnosť na nás apeluje, aby sme preskúmali bohatstvo kolektívneho kultúrneho dedičstva, a takto sa naučili, čo človek dokáže a aplikovali to na dôležité veci z našej prítomnosti.

Inými slovami, umenie je v prvom rade jazykom. Jazyk sa rodí z myšlienky. Ak máme porozumieť pravému umeniu, musíme najprv rozumieť pravej myšlienke. Keď máme dostatočné vedomosti z filozofie a teológie, do veľkej miery môžeme preniknúť do významu našej existencie.

Keď takto chápeme, čím sme, môžeme sa usilovať potvrdiť tento pohľad na človeka v kultúrnom živote, buď vo vytváraní alebo obdivovaní umenia.

Zenit: A čo obscénne umenie? Ako môžu umelci i ostatní spoznať, že práca, či už ide o originál alebo reprodukciu, je pornografiou?

Mac Manus: Obscénne je to, čo „je človeku prezentované bez možnosti voľby.“ Ján Pavol II. použil túto predstavu, aby naznačil, že obraz je obscénny, keď je nevhodný a vnucovaný pozorovateľovi, ktorý nemá na výber, napríklad plagát na verejnom mieste. V tomto prípade je verejnosť vystavená sile ľudskej sexuality, ktorá je jej nanútená pre finančný zisk iných prostredníctvom reklamy.

O pornovízií (fotografie) a pornografii (písané slovo) hovoríme vtedy, keď je prekročená medza zneuctenia, a keď je porušené právo na súkromie tela, vo svojej mužskosti alebo ženskosti. Toto umenie a reprodukované slovo alebo obrazy úmyselne protirečia dôstojnosti ľudskej osoby.

Zenit: Ján Pavol II. v „Laborem Exercens“ (O práci) napísal, že všetka ľudská práca je momentom odhalenia danej osoby a je aj prirodzeným spôsobom, ako sa všetci ľudia môžu stať silnejšími a urobiť svet hodnotným. Chápete takto aj svoju umeleckú prácu? Čo konkrétne vaše diela hovoria svetu o Donym Mac Manusovi?

Mac Manus: Áno, svoju prácu chápem takto. Moje diela hovoria svetu, že Dony Mac Manusovi vlastne nezáleží na tom, čo si ľudia pomyslia o jeho umení. Ide mi len o to, aby som mohol vyjadriť to, čo podľa mňa svet z nášho kolektívneho dedičstva potrebuje. Chcem si uvedomiť to, čo je z tohto bohatstva najkrajšie, aby to mohlo komunikovať súčasným divákom a prostredníctvom krásy ľuďom odovzdávať nádej.

Ján Pavol II. nám vo svojom Liste umelcom z roku 1999, citujúc „Idiota“ Fiodora Dostojevského, pripomenul: „Krása zachráni svet.“ Myslím, že v súčasnosti potrebujeme záchranu viac, než kedykoľvek predtým.

Zenit: Čo sa snažíte dosiahnuť vo vašom ateliéri vo Florencii?

Mac Manus: Založil som si dielňu na spôsob umelcov 15. storočia v ateliéri Beata Angelica v kláštornom komplexe San Marco vo Florencii, aby som vytvoril prostredie, ktoré dokáže plodiť veľké umenie a veľkých umelcov. Ak by som založil taký dobrý ateliér ako Verrochiov (učiteľ Leonarda da Vinci), možno by som mohol vychovať moderného génia ako bol Leonardo.

Kreslenie a ľudská anatómia sú základnými kameňmi figuratívneho umenia. Je to niečo také, ako slová a gramatika pre spisovateľa. Až vtedy, keď sa dobre naučíte pravidlá, môžete ich vhodne porušovať, aby sa rodilo umenie. Mladí umelci veľmi potrebujú toto základné právo na komunikáciu, ktorú im ale uznávané „umelecké inštitúcie“ odopierajú.

Umelcov učím popri tom, ako pracujú. Učia sa na skutočných objednaných projektoch, tak ako Michelangelo v ateliéri svojho učiteľa Ghirlandaia alebo Rafael v ateliéri Peruginia.

Zenit: Ak by ste vopred vedeli, že dielo, na ktorom budete pracovať, bude už posledné, čo by ste si vybrali?

Mac Manus: Kríž v životnej veľkosti z libanonského cédra.

Zdroj: Zenit.org, Preklad P. Rastislav Dluhý

Bono z U2 o Teológii tela Jána Pavla II.

Spieva Bono z U2 o Teológii tela Jána Pavla II?

Predčasom sa Christofer West stretol s frontmanom známej írskej kapely U2, Bonom. West s nadšením hovorí o tomto stretnutí, kde Bonovi podaroval svoju knihu Teológia tela pre začiatočníkov. West vidí v jednej z Bonových novších piesní "Window in the skies" stopu teológie tela Jána Pavla II.

Odkedy som ich prvýkrát uvidel na MTV 1983 (vo videu k Novému roku), všímal som si ich kariéru s veľkým záujmom. Ich hudba prúdi v mojej krvi a vraví hlboko do mojej duše. Dosť nekonvenčná viera tejto hudobnej skupiny v Krista je dobre známa. Ich piesne využívajú biblické obrazy. Myslím, že dlho predtým ako som prišiel k mojej vlastnej viere, ten "duch" v ich hudbe ma priťahoval a asi mi aj istým spôsobom pomohol otvoriť sa Kristovi.

Jednou z mnohých vecí, ktorú Bono - spevák tejto skupiny - presadzuje, je boj proti šíreniu AIDS-u v Afrike. Mnoho rokov som si myslel, že Bona bude veľmi zaujímať myšlienka "vykúpenia sexuality", o ktorej hovorí Ján Pavol II. v jeho Teológii tela ako o prostriedku, ktorým sa možno dostať až do jadra krízy AIDS-u. Na jeseň roku 2005 počas stretnutia, ktoré vyzeralo akoby zorganizované samotným Jánom Pavlom II. z neba, mal som príležitosť stráviť spolu s Bonom nejaký čas a predstaviť mu pápežovo učenie. Podaroval som mu výtlačok mojej knihy "Teológia tela pre začiatočníkov" a mali sme spolu veľmi živý rozhovor o Biblii, sexe, vykúpení a Katolíckej cirkvi.

Skočme teraz až na koniec decembra 2006. Kamarát mi zavolá a povie: "Už si počul o tej novej piesni od U2? Volá sa "Window in the skies" ("Okno v nebesiach") Nebudeš tomu veriť!" Vyťukal som názov do Googlu a s úžasom počúval. Je to pieseň o tom, ako Kristovo zmŕtvychvstanie môže vykúpiť sexuálne vzťahy. V refréne sa opakujú radostné slová: "Nevidíš, čo spravila láska? Nevidíš, čo spravila láska a čo robí so mnou?" Tu je veľmi približný preklad slov piesne:

Okno v nebesiach (približný preklad)

Putá sú uvolnené
guľky zanechali zbraň
Horúčava slnka
nás podrží, keď nám chýba oheň

Zákon bol vyvrátený
Kameň odvalený
Zrno pustilo korene
Všetky dlhy sú odstránené,

Nevidíš, čo urobila láska
Nevidíš, čo urobila láska
Nevidíš, čo urobila láska
Čo robí mne.

Láska robí zvláštnych nepriateľov
Spôsobuje lásku, keď láska môže potešiť
Odhalenú dušu
Nenávisť zrazila na kolená

Nebo nad nami
Môžeme dosiahnuť z našej postele
Ak ma pustíš do svojho srdca
A von z mojej hlavy

Nevidíš, čo urobila láska
Nevidíš, čo urobila láska
Nevidíš, čo urobila láska
Čo robí mne

Nehanbím sa, nie, ó nie

Nevidíš, čo urobila láska
Nevidíš, čo urobila láska
Nevidíš, čo urobila láska
čo robí so mnou

Ja viem, že som ťa zranil a spôsobil tvoj plač
Spáchal všetko okrem vraždy, a teba so mnou
Ale láska nechala okno v nebi
a o láske ja básnim. (lásku ospevujem)

Nevidíš, čo urobila láska každému zlomenému srdcu
Nevidíš, čo urobila láska každému plačúcemu srdcu
Láska nechala okno v nebesiach
A lásku ja ospevujem.

V medzihre Bono opakuje tú radosť, ktorá bola v raji - a ktorá je aj jednou z hlavných tém učenia Jána Pavla II. - keď spieva: "Nehanbím sa, nie, ó nie!" Potom sa priznáva, ako v mnohých veciach zranil svoju ženu (Bono je ženatý so svojou niekdajšou školskou láskou takmer 25 rokov) a vraví: „No láska zanechala okno v nebesiach, a lásku ospevujem.“ Ku koncu pesničky ponúka nádej „každému zlomenému srdcu, ktoré plače – láska zanechala okno v nebesiach.“

Čítal si teda, Bono niečo o teológie tela? Možno. Alebo možno, ako sám Ján Pavol II. zdôrazňoval, sú to jednoducho pravdy, ktoré sa ozývajú v každom ľudskom srdci.

Chistofer West

Modlitba k Duchu Svätému za manželstvo od Katriny J. Zeno

Ó, Duchu Svätý, prichádzame v tento deň pred teba a prosíme ťa, príď do stredu nášho manželstva. Vylej na nás svoje dary, milosti a charizmy, ktoré zdokonalia našu lásku, posilnia našu jednotu, zväčšia našu svätosť a vytvoria v našich srdciach priestor a domov pre prijatie a výchovu detí.

Posväcuj nás pri plnení našich každodenných povinností a pomôž nám žiť našu sexualitu ako znak zjednocujúcej a plodnej lásky Krista v Cirkvi. Očisti a urob zrelou našu lásku deň za dňom a z roka na rok, aby sa naše manželstvo stalo obrazom úplnej a vernej Božej lásky ku každému človeku. Nauč nás, ako sa máme modliť a obetovať, ako sa radovať a ako sa milovať tak, ako miluje Kristus skrze úplné, slobodné, verné a plodné sebadarovanie.

Duch Otca a Syna, zahoj rany z našej minulosti i prítomnosti, zbav nás našich závislostí a negatívnych rečí a pomôž nám rýchlo si odpúšťať a neodkladať sviatosť zmierenia. Pomôž nám oddane a dôstojne prijímať Eucharistiu. Daj, aby tvoja láska bola viditeľná skrze nás (a našu rodinu). Príď Duchu Svätý a urob nás svätými. Amen.