číslo 3,  ročník 21, pôst 2020  Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Maliar so zmyslom života
Ako sa vo väzení rozišla moja cesta s ateizmom
John Jay Sheppard


 

Vyrastal som obklopený neporiadkom, drogami, alkoholom a nedostatkom disciplíny. Túto nestabilitu ešte zhoršovalo šikanovanie, zneužívanie, osamelosť a moje hlúpe chyby. A tiež množstvo rôznych zrád a strát, ktoré som nemohol ovplyvniť. Všetok tento chaos sa krútil v mojom vnútri a napokon sa sformoval do akéhosi tornáda. V marci 1991 sa mi toto tornádo vymklo spod kontroly: zabil som človeka. A dostal som doživotný trest.
Až do toho okamihu bol pre mňa Boh skôr akýmsi mýtom než realitou. Biblia sa mi zdala ako impozantný epos: nič viac než šikovné vysvetlenie existencie sveta, ktoré vymysleli ľudia na to, aby druhým vnútili morálku. No i tak mi pripadalo divné, že sa vo vnútri cítim tak osamelo. Bolo zvláštne zavrieť oči a nevidieť pritom celkom nič. Mal som z toho taký nepríjemný, chladný pocit.
Taktiež som nevidel žiaden zmysel života, žiadnu štruktúru, ktorá by vysvetľovala, čo sa to deje vo vesmíre. Jednoducho som nechápal, ako nábožní ľudia hľadia na svet, a tak som sa zameral na zhromažďovanie vedomostí, získavanie všeobecného vzdelania a rozvíjanie rôznych zručností a talentov.

Umenie bez života
Týmto svojím spôsobom zmýšľania som od seba odohnal mnohých ľudí – a to ešte predtým, než som zabil človeka. Zvyšné vzťahy zničil tento zločin. Po tom, čo som sa dostal do väzenia, so mnou zostali chvíľu v kontakte už len moji súrodenci – brat a sestra. No po tom, čo nám zomreli rodičia, prestali sa so mnou rozprávať aj oni. Spočiatku som sa so svojou bolesťou vyrovnával tým, že som za ňu obviňoval druhých ľudí. To tí druhí nemali srdce; to oni nechápali mňa; to oni zlyhali, pretože nevideli veci tak ako ja a to zapríčinilo moje problémy. Aspoň som si to vtedy myslel.
Neskôr som sa vo väzení snažil znova objaviť sám seba a vybudovať si sebadôveru prostredníctvom svojho kreatívneho nadania. Celkom dobre som vedel kresliť portréty a so svojimi prácami som vyhral aj niekoľko ocenení. Uspokojenie z uznania však trvalo len krátko. Kdesi hlboko vo svojom vnútri som túžil poslúžiť svojimi schopnosťami rodine a priateľom. Tí sa mi však odcudzili a pretože moje maľovanie nemal kto oceniť, stále som sa cítil prázdny a osamelý.
V poslednej zúfalej snahe nájsť si priateľov som začal lacno predávať svoje maľby spoluväzňom. No nevyšlo to tak, ako som dúfal. Väzni začali dávať tieto maľby svojim známym mimo väzenia, pretože chceli budovať vzťahy s týmito ľuďmi. Mne to však vždy len pripomenulo, že vo väzení mi chýba akákoľvek podpora od druhých ľudí. Čím viac som si pripomínal svoju bezmocnosť zmeniť to, tým väčšmi som sa cítil ochromený strachom a neistotou. Môj život vo väzení sa krútil dookola ako lístok zmietaný vetrom.

Katolícky pohľad
Raz sa ma jeden spoluväzeň, ktorý bol katolík, opýtal, či by som nechcel nejaké maľby darovať aj na jedno podujatie, ktoré sa malo uskutočniť vo väzenskej kaplnke. Neskôr zistil, že viem hrať na gitare, a tak sa ma opýtal, či by som nechcel zahrať nejaké piesne na niektorých katolíckych akciách. Tam som sa začal stretávať s inými väzňami – katolíkmi a tiež dobrovoľníkmi, ktorí nás prichádzali navštíviť. Boli to samí slušní ľudia, ktorí venovali svoj čas väzňom pochádzajúcim z rôzneho prostredia. To na mňa urobilo dojem.
Počas rozhovorov s nimi som sa začal zaujímať o ich pohľad na život – o ich „katolícky pohľad“. Na jar 2017 som sa otca Johna, ktorý vždy týchto dobrovoľníkov sprevádzal, opýtal: „Čo to znamená byť katolíkom?“ Vysvetlil mi, že Katolícka cirkev ľuďom, ktorí chcú pochopiť jej učenie, ponúka vyučovanie katechizmu. Povedal tiež, že on sám bude vo väznici zakrátko viesť takéto vyučovanie a že sa môžem pokojne pridať.
Veľmi dlho som žil v akomsi vákuu. Bol som úplne izolovaný. Súhlasil som teda, že sa na týchto katechézach zúčastním. V rámci kurzu som začal viac čítať Písmo a mal som pritom srdce otvorené na to, že možno to všetko nie je len mýtus. Tentoraz som premýšľal o Ježišovi a Otcovi nie ako o niečom vymyslenom, ale ako o skutočných osobách. Čítal som úryvky z Katechizmu a zapájal som sa aj do diskusií. Zlomovým okamihom však bola pre mňa chvíľa, keď otec John povedal: „Boh je vo vás, ale vy nie ste Boh. On vás stvoril so slobodnou vôľou.“ To bola odpoveď, ktorú som hľadal. Boh ma stvoril, ale neovláda ma.

„Boh mi dal vieru“
Zatvoril som oči a vtedy som to pochopil: Boh nás stvoril ako ľudské bytosti s rozumom a slobodnou vôľou. Vtedy som sa pozrel otcovi Johnovi do očí a v tom okamihu som uvidel, ako skrze neho na mňa hľadí Boh. Keď sa mi spojilo, že Boh v ňom hľadí skrze neho na seba samého vo mne, pričom obaja máme slobodnú vôľu, vďaka ktorej môžeme robiť to, čo sa rozhodneme, začalo mi všetko dávať zmysel. Celé Božie stvorenie mi začalo nanovo dávať zmysel. A začali ma oslovovať aj verše Písma, ktoré som dovtedy nechápal. Keď som opäť čítal verš: „Na počiatku Boh stvoril nebo a zem“ (Gn 1, 1), vydesilo ma to. Znamenalo to totiž, že Boh existoval vždy. Odrazu som pocítil hanbu za všetky svoje temné myšlienky o zosnovaní pomsty alebo o podvolení sa žiadostivosti.
No zároveň som si uvedomil, že Boh mi vždy takpovediac dával vo všetkom voľnú ruku. To bola slobodná vôľa. Ako som sa tak prechádzal po väzení, nemohol som si pomôcť, ale stále som si predstavoval, ako na mňa Boh hľadí z každého človeka, ktorého som stretol – či už to bol človek, ktorý v neho veril, alebo nie. Božia ochota byť s každým z nás vo väzení a všade na svete – to bola radostná zvesť o Kristovom zmŕtvychvstaní. A aj to mi dávalo zmysel.
Vo väzenskej kaplnke som bol 31. marca 2018 pokrstený úplným ponorením do vody. Mojou krstnou mamou sa stala jedna z dobrovoľníčok, ktoré nás pravidelne navštevujú vo väzení. Je to františkánska terciárka, ktorá má inšpirovala svojou prácou s bezdomovcami.
Keď som vystúpil z krstného prameňa, pričom zo mňa ešte tiekla voda, ona sa dotkla vody na mojich šatách a prežehnala sa. Vtedy akoby zastal čas a ja som uvidel lásku, pravú lásku. Boh chce, aby túto lásku mali všetci ľudia medzi sebou. Znovuzrodil som sa do Božej lásky skrze svoju vieru, ktorá tiež bola darom jeho milosti. Boh mi dal vieru.

Môžem milovať tak, ako som milovaný
Nemôžem povedať, že by moje obrátenie napravilo všetky chyby sveta alebo všetky moje naštrbené vzťahy. No to, že som sa stal katolíkom a spoznal som vo väzení Boha, mi určite zmenilo život.
Som stále ten istý chlap – pojašený a prostoreký. No už ma viac neoslabuje neistota a strach. Je pre mňa ľahšie vnímať ľudí ako dobrých a nie automaticky ako zlých. A bez ohľadu na to, či s niečím práve zápasím alebo ide všetko dobre, modlím sa, aby mi Duch Svätý ukázal, ako mám milovať Boha a svojich blížnych (pozri Lk 10, 27).
Čítam, študujem a rozprávam sa so všetkými väzňami – a to napriek tomu, že vychádzať s niektorými nie je ľahké. Keď som v pokušení nechať sa znechutiť, spomeniem si, akú trpezlivosť má Boh s mojou slobodnou vôľou. Vďaka tomu túžim milovať napriek ťažkostiam, pretože všetci tvoríme jeden Boží ľud. A či už tomu ľudia veria alebo nie, Boh je v nich.

 



 

 

 

 

Adam Szustak OP

Vrch prísľubov

 

Damian Stayne

Obnov svoje znamenia

 

Robert Barron

Živé paradoxy

 

John Eldredge

Rok obnovy

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2019
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt