|
Blížia sa Vianoce. Pri svätej omši spievame: „Príde, príde, náš Spasiteľ, všetci zaplesajme.“ Vynechávame spev Sláva Bohu na výsostiach a zapaľujeme adventné sviece. Mnohým z nás toto obdobie evokuje pekné spomienky na minulosť a zároveň do nás vnáša očakávanie blížiacich sa rodinných stretnutí.
Iným z nás Vianoce spôsobujú skôr úzkosti a starosti. Možno nemáme dosť peňazí ani na poplatenie účtov, nieto ešte na kupovanie darčekov pre svojich blízkych. Možno sú niektoré rodinné vzťahy napäté alebo naštrbené. Možno sme celkom sami a cítime sa akoby vyňatí z radosti tohto obdobia.
No bez ohľadu na to, ako sa cítiš, jedna vec je istá: počas tohto Adventného obdobia sa môžeš aj ty priblížiť k Bohu. Či už môžeš dávať darčeky a oslavovať Vianoce spolu s rodinou, alebo nie, Boh má pre teba pripravené dary nádeje, obnovy a radosti. Chce ti pomôcť oslavovať spolu s ním. Prvé Vianoce zmenili život Márii, Jozefovi, Zachariášovi, Alžbete, mudrcom a mnohým iným. Tieto môžu zmeniť život tebe.
Začnime toto adventné putovanie viery rozjímaním nad Zachariášovým príbehom. Je to príbeh človeka, ktorého život sa zmenil vďaka prisľúbeniu, že Boh navštívi svoj ľud. Je to príbeh o niekom, komu mlčanie, modlitba a rozjímanie otvorili srdce i myseľ.
Zármutok a hanba
V starovekom Izraeli boli deti oveľa viac než dnes vnímané ako Božie požehnanie. Predstav si teda, ako sa asi cítili Zachariáš a Alžbeta počas rokov, keď nemohli mať deti. Úpenlivo prosili Boha o dieťa, no pritom cítili len čoraz väčšiu hanbu pred ľuďmi (pozri Lk 1, 25). Predstav si, ako sa museli modliť: „Pane, ty vieš, že zo všetkých síl sa snažíme dodržiavať tvoje prikázania. Prečo nám teda nedáš dieťa?“ Možno z toho obviňovali aj sami seba, pretože svoju neplodnosť pokladali za znak prekliatia Bohom.
Ich bezdetnosť bola o to bolestivejšia, že Zachariáš bol kňazom jeruzalemského chrámu a Alžbeta pochádzala z rodu Mojžišovho brata Árona. Boli to spravodliví a svätí ľudia a pochádzali z dobrých rodín. Prečo by im Boh odopieral takúto milosť? Trestal ich za nejaký spáchaný hriech?
Skeptická odpoveď
A teraz si predstav, aké myšlienky museli preletieť Zachariášovi mysľou, keď sa mu v chráme zjavil anjel. Podľa židovskej tradície by žiaden človek nemal v Božej prítomnosti zostať nažive – a jemu sa zjavil jeden z Božích poslov! Je teda pochopiteľné, že sa Zachariáš „zľakol a zmocňovala sa ho hrôza“ (Lk 1, 12).
Anjel mu povedal, že sa nemusí báť. Boh vypočul jeho modlitby a Alžbeta konečne porodí dieťa. Boh však v skutočnosti počúval vždy, keď mu Zachariáš alebo Alžbeta prednášali svoje prosby. Im sa dané roky mohli zdať zbytočné a beznádejné, no Boh len čakal na svoj čas. A teraz im anjel hovoril, že ten čas prišiel – a že ich dieťa bude zohrávať v Božom pláne zvláštnu úlohu. On bol vyvolený „pripraviť Pánovi dokonalý ľud“ (porov. Lk 1, 17).
Zachariáš bol však napriek tomu skeptický a nedôverčivý. Bol to už starý muž a zrejme ho trápilo, že Boh tak dlho „ignoroval“ jeho prosby. Mohol si preto v tej chvíli klásť otázku, či naozaj môže dôverovať, že tentoraz ho Boh vyslyší. A vtedy sa stalo čosi zvláštne. Ten istý anjel, ktorý mu oznámil takú radostnú správu, teraz tohto starého a verného muža urobil nemým. „Ale onemieš a nebudeš môcť hovoriť až do dňa, keď sa toto stane, lebo si neuveril mojim slovám, ktoré sa splnia v svojom čase“ (Lk 1, 20).
Obdobie ticha
Môže sa zdať, že Boh – alebo aspoň anjel – sa na Zachariáša nahneval pre nedostatok jeho viery. No Boh tým čosi zamýšľal. Zachariáš bol spravodlivý a zbožný muž a Boh by nedovolil, aby jeden zlý deň tohto muža vymazal dlhé roky jeho spravodlivého života. Vzal Zachariášovu unáhlenú odpoveď ako príležitosť priviesť ho ešte k hlbšej viere a dôvere v neho. Tak Zachariáš začal svoje adventné putovanie viery. A po jeho skončení už nebol nikdy taký ako predtým.
Čo by si robil ty, keby si nemohol celých deväť mesiacov rozprávať? Zachariáš určite tento čas trávil hlbším uvažovaním nad slovami anjela. Modlil sa, skúmal Písmo a stále znova a znova si pripomínal anjelova slová. A to, na čo prišiel, ho naplnilo radosťou.
Počas tohto obdobia ticha sa Zachariášov neveriaci skepticizmus premenil na poslušnú vieru. A tak, keď po narodení zvestovaného syna prišiel čas dať mu meno, Zachariáš dokázal, že prijal Boží plán a všetky prisľúbenia s ním spojené. Namiesto toho, aby dieťa pomenoval po sebe, spomenul si na anjelove slová, poslúchol a dal mu meno „Ján“ (Lk 1, 63). Hneď nato sa mu rozviazal jazyk a mohol bez prekážok vyriecť slová chvály, ktoré si počas deviatich mesiacov zbožného mlčania ukladal vo svojom srdci.
Ovocie tichej modlitby
Zachariášovo mlčanie môžeme vnímať ako trest za nedostatok viery. No keď sa pozrieme na jeho oslavnú modlitbu (pozri Lk 1, 68 – 79), vidíme, že Boh v jeho srdci konal čosi hlbšie. Zachariáš mal v Božom pláne zohrať dôležitú úlohu, a tak sa na ňu potreboval pripraviť. Mal svojmu synovi vliať vieru, vďaka ktorej by dokázal znášať prenasledovanie a nepochopenie. Musel naučiť Jána modliť sa s vierou plnou očakávania a tiež ho naučiť počúvať slovo Boha, adresované jeho ľudu. A musel mu dodať odvahu, ktorú potreboval na ohlasovanie tohto slova – aj keby si tým privodil väznenie či mučenícku smrť.
Tieto mesiace boli nesmierne dôležité. Zachariáš potreboval čas skôr na počúvanie než hovorenie, skôr na modlitbu než na starosti; potreboval čas, aby prišiel na to, ako zapadá do veľkého Božieho plánu. Pozrime sa na niektoré veci, ktoré sa takto Zachariáš naučil:
- Božie navštívenia prinášajú radosť.
Prvé Zachariášove slová boli slovami radosti a zvelebovania: „Nech je zvelebený Boh Izraela“ (Lk 1, 68). Keď Zachariáš uvidel anjela, jeho prvou reakciou bol strach a pochybnosti. Nevyriekol žiadne slová vďaky za to, že Boh vypočul jeho modlitbu, ani slová chvály a zvelebovania za to, že poslal k nemu anjela. No teraz po toľkých mesiacoch ticha Zachariáš jednoducho musel vzdať Bohu chválu.
- Boh napĺňa svoje prisľúbenia.
Celé stáročia sa Boží ľud modlil za oslobodenie od svojich nepriateľov. Jeden starozákonný úryvok za druhým hovorí o túžbe ľudu po Božom vykúpení: „Vzbuď svoju moc a príď nás zachrániť“ (Ž 80, 3). Zachariáš zvestoval svojim bratom a sestrám, že tieto Božie prisľúbenia sa teraz napĺňajú priamo pred ich očami: „Pán navštívil a vykúpil svoj ľud“ (Lk 1, 68). Zachariáš možno síce nevedel, ako presne to Boh urobí, no vnímal, že Boh už koná a prináša túto spásu.
- Boh počúva každú modlitbu.
Tak ako Zachariáš vedel, že Boh vypočul jeho modlitbu za dieťa, vedel tiež, že počúval všetky modlitby, všetky zvolania vychádzajúce zo srdca, ktoré k nemu vysielal jeho ľud v priebehu celých dejín. Boh ich modlitby vždy počúval: od čias ich otroctva v Egypte až po vyslobodenie a nebezpečné putovanie po púšti, od vojen s Filištíncami až po vyhnanstvo v Babylone. Počúval ich modlitby, keď sa v chudobe usilovali opätovne vybudovať svoj národ, a tiež vtedy, keď žili v hanbe rímskej okupácie. Boh nikdy nezabudol na svoju zmluvu (pozri Lk 1, 72). Čakal na správny čas – a ten čas nastal práve teraz. Boh naozaj vykúpi svoj ľud tak, ako to prisľúbil.
Tvoje adventné putovanie
Teraz teda začínaš svoje adventné putovanie. Teba asi anjel neurobí nemým až do Vianoc. No aj keď sa bude celý svet okolo teba snažiť upútať tvoju pozornosť (možno všade znejúcimi koledami a vianočnou výzdobou, hoci sviatky sú ešte ďaleko), ty sa rozhodni urobiť si tichú duchovnú obnovu so Zachariášom. Môžeš poprosiť Boha, aby ťa učil tak, ako učil tohto pokorného muža.
Skús trochu utíšiť svoj život (a možno aj svoj mobil a svoju e-mailovú schránku). Každý deň zájdi na nejaké tiché miesto a obráť sa v tichu na Boha. Boh vie, čo potrebuješ. Zver mu svoje prosby a skús stráviť viac času počúvaním v modlitbe. Pomaly a dôkladne rozjímaj o adventných úryvkoch zo Svätého písma. Potom si všímaj, čo bude Boh robiť. Možno ťa zmení ako Zachariáša. Možno k nemu prídeš na Štedrý deň s hlbšou vierou v to, že koná deň čo deň. Alebo možno Bohu, tomu, ktorý je vždy verný a počúva každú modlitbu, prinesieš radostnejšiu chválu.
Pripojme sa teda počas tohto Adventného obdobia k Zachariášovi a dovoľme Bohu zmeniť nás!
|
