|
Blížia sa Vianoce. Pri svätej omši spievame: „Príde, príde, náš Spasiteľ, všetci zaplesajme.“ Vynechávame spev Sláva Bohu na výsostiach a zapaľujeme adventné sviece. Mnohým z nás toto obdobie evokuje pekné spomienky na minulosť a zároveň do nás vnáša očakávanie blížiacich sa rodinných stretnutí.
Iným z nás Vianoce spôsobujú skôr úzkosti a starosti. Možno nemáme dosť peňazí ani na poplatenie účtov, nieto ešte na kupovanie darčekov pre svojich blízkych. Možno sú niektoré rodinné vzťahy napäté alebo naštrbené. Možno sme celkom sami a cítime sa akoby vyňatí z radosti tohto obdobia.
No bez ohľadu na to, ako sa cítiš, jedna vec je istá: počas tohto Adventného obdobia sa môžeš aj ty priblížiť k Bohu. Či už môžeš dávať darčeky a oslavovať Vianoce spolu s rodinou, alebo nie, Boh má pre teba pripravené dary nádeje, obnovy a radosti. Chce ti pomôcť oslavovať spolu s ním. Prvé Vianoce zmenili život Márii, Jozefovi, Zachariášovi, Alžbete, mudrcom a mnohým iným. Tieto môžu zmeniť život tebe.
Začnime toto adventné putovanie viery rozjímaním nad Zachariášovým príbehom. Je to príbeh človeka, ktorého život sa zmenil vďaka prisľúbeniu, že Boh navštívi svoj ľud. Je to príbeh o niekom, komu mlčanie, modlitba a rozjímanie otvorili srdce i myseľ.
Zármutok a hanba
V starovekom Izraeli boli deti oveľa viac než dnes vnímané ako Božie požehnanie. Predstav si teda, ako sa asi cítili Zachariáš a Alžbeta počas rokov, keď nemohli mať deti. Úpenlivo prosili Boha o dieťa, no pritom cítili len čoraz väčšiu hanbu pred ľuďmi (pozri Lk 1, 25). Predstav si, ako sa museli modliť: „Pane, ty vieš, že zo všetkých síl sa snažíme dodržiavať tvoje prikázania. Prečo nám teda nedáš dieťa?“ Možno z toho obviňovali aj sami seba, pretože svoju neplodnosť pokladali za znak prekliatia Bohom.
Ich bezdetnosť bola o to bolestivejšia, že Zachariáš bol kňazom jeruzalemského chrámu a Alžbeta pochádzala z rodu Mojžišovho brata Árona. Boli to spravodliví a svätí ľudia a pochádzali z dobrých rodín. Prečo by im Boh odopieral takúto milosť? Trestal ich za nejaký spáchaný hriech?
Skeptická odpoveď
A teraz si predstav, aké myšlienky museli preletieť Zachariášovi mysľou, keď sa mu v chráme zjavil anjel. Podľa židovskej tradície by žiaden človek nemal v Božej prítomnosti zostať nažive – a jemu sa zjavil jeden z Božích poslov! Je teda pochopiteľné, že sa Zachariáš „zľakol a zmocňovala sa ho hrôza“ (Lk 1, 12).
Anjel mu povedal, že sa nemusí báť. Boh vypočul jeho modlitby a Alžbeta konečne porodí dieťa. Boh však v skutočnosti počúval vždy, keď mu Zachariáš alebo Alžbeta prednášali svoje prosby. Im sa dané roky mohli zdať zbytočné a beznádejné, no Boh len čakal na svoj čas. A teraz im anjel hovoril, že ten čas prišiel – a že ich dieťa bude zohrávať v Božom pláne zvláštnu úlohu. On bol vyvolený „pripraviť Pánovi dokonalý ľud“ (porov. Lk 1, 17).
Zachariáš bol však napriek tomu skeptický a nedôverčivý. Bol to už starý muž a zrejme ho trápilo, že Boh tak dlho „ignoroval“ jeho prosby. Mohol si preto v tej chvíli klásť otázku, či naozaj môže dôverovať, že tentoraz ho Boh vyslyší. A vtedy sa stalo čosi zvláštne. Ten istý anjel, ktorý mu oznámil takú radostnú správu, teraz tohto starého a verného muža urobil nemým. „Ale onemieš a nebudeš môcť hovoriť až do dňa, keď sa toto stane, lebo si neuveril mojim slovám, ktoré sa splnia v svojom čase“ (Lk 1, 20).
Obdobie ticha
Môže sa zdať, že Boh – alebo aspoň anjel – sa na Zachariáša nahneval pre nedostatok jeho viery. No Boh tým čosi zamýšľal. Zachariáš bol spravodlivý a zbožný muž a Boh by nedovolil, aby jeden zlý deň tohto muža vymazal dlhé roky jeho spravodlivého života. Vzal Zachariášovu unáhlenú odpoveď ako príležitosť priviesť ho ešte k hlbšej viere a dôvere v neho. Tak Zachariáš začal svoje adventné putovanie viery. A po jeho skončení už nebol nikdy taký ako predtým.
Celý článok bude prístupný od 16.12.2019
|
