číslo 9,  ročník 20, november 2019  Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Nebo sa začína teraz!
Sme občanmi nového kráľovstva


 

Pavol mal problém – zasa. Rímski vojaci ho zatkli za to, že v Jeruzaleme takmer vyvolal vzburu, a teraz sa ho chystali „bičovať a vypočúvať“ (Sk 22, 24). No Pavol ich zastavil jedinou otázkou: „A smiete bičovať rímskeho občana, a ešte bez súdu?“ (22, 25). To sa opýtal stotníka, ktorý týmto vojakom velil. Stotník zaváhal. Vedel, že keby v danej situácii nariadil Pavla zbičovať, mohol by sám skončiť vo väzení. Byť rímskym občanom totiž čosi znamenalo; znamenalo to, že daný človek má isté práva, ktoré nesmú byť porušené.
Pavol zjavne rozumel svojej identite, ktorú mal ako rímsky občan, a chápal, aké mu z tohto občianstva plynú výhody. No poznal aj iné občianstvo, ktoré mal; a vedel tiež, že z neho mu plynú ešte oveľa väčšie výhody. „Naša vlasť je v nebi,“ napísal (Flp 3, 20).
Byť občanom nejakého štátu znamená dosť veľa aj dnes. Bez ohľadu na to, v akej krajine žijeme, vďaka tomu, že máme určité občianstvo, máme isté práva a povinnosti. Mnohí z nás si vážia to, že sú občanmi svojej vlasti, a vedia, že toto občianstvo netreba brať na ľahkú váhu. No i my si spolu s Pavlom môžeme robiť nárok na dvojité občianstvo: občianstvo svojej krajiny, no aj občianstvo neba.
Každý rok sa čítania na záver liturgického roku zameriavajú na „posledné veci“ – na nebo, peklo, očistec a druhý Ježišov príchod. Preto sa v súlade s touto tradíciou v tomto čísle časopisu venujeme skúmaniu toho, čo vlastne znamená to, že sme občanmi neba. Chceli by sme sa pozrieť, čo o nebi učí Nový zákon, aby sme tak jasnejšie pochopili, aký život od nás očakáva Boh už teraz. No chceli by sme tiež aspoň letmo zahliadnuť slávnu budúcnosť, ktorá nás čaká. Tak ako pohľad na nebo pomohol Pavlovi zvládnuť všetky ťažkosti, aj nám vízia neba môže pomôcť za každých okolností upierať svoj zrak na „víťaznú cenu Božieho povolania zhora v Kristovi Ježišovi“ (porov. Flp 3, 14).

Vízia neba
Predstavovať si, aké asi môže byť nebo, nie je ľahké. Nikto z nás nevie, aké presne je, pretože nikto z nás ho na vlastné oči nevidel. Ježiš však vedel, aké je, a nenechal si to len pre seba. Vlastne svoje verejné účinkovanie začal takýmto vyhlásením: „Priblížilo sa nebeské kráľovstvo“ (Mt 4, 17). Toto potom dokazoval uzdravovaním chorých, vyháňaním zlých duchov, kriesením mŕtvych a ohlasovaním Božieho milosrdenstva. Bolo jasné, že sa začala nová éra. Prišiel čas, aby do tohto sveta novým spôsobom preniklo nebo.
Táto invázia neba vyvrcholila vtedy, keď Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych. Ježiš vtedy navždy porazil smrť – a takto zvíťazil aj nad smrťou všetkých, ktorí v neho veria!
Takže, áno, nebeské kráľovstvo už prišlo – a je stále tu! Je teda pre nás rovnako skutočné ako bolo pre Máriu Magdalénu pri hrobe, pre Petra v hornej sieni a pre učeníkov na ceste do Emáuz.
Nikde inde nevidíme toto nebo na zemi tak jasne ako v zázraku, ktorý sa deje na všetkých oltároch, keď sa obyčajný chlieb a víno premieňajú na Kristovo telo a krv. Vždy, keď sa zhromaždíme, aby sme sa na bohoslužbe klaňali Pánovi a uctievali ho, sme obklopení nebeskými zástupmi, ktoré spievajú: „Sláva Bohu na výsostiach!“ Vždy, keď počúvame ohlasovanie jeho slova, počúvame hlas samého Ježiša, sediaceho na svojom tróne. A vždy, keď ho prijímame v Eucharistii, okusujeme predchuť večného života, ktorý prisľúbil všetkým, ktorí jeho telo a krv prijímajú s vierou. A tak bez ohľadu na to, kto sme a v akej situácii sa práve nachádzame. Nebeské kráľovstvo je prítomné všade tam, kde je oslavovaný a adorovaný Kráľ neba!

Dedičia neba
Keď sa Ježiš premenil pred Petrom, Jakubom a Jánom, zjavil slávu neba – slávu, ktorá raz prenikne všetkých, čo veria (pozri Mt 17, 1 – 8). Ježiš ukázal, že tak, ako zažiaril Božou slávou na vrchu on, tak budeme s ním raz premenení aj my a budeme žiariť podobne. A tak, ako počul Ježiš hlas Boha Otca, aj my raz budeme počuť, ako nám Otec hovorí: „Ty si môj milovaný, v ktorom mám zaľúbenie.“
Svätý Ján nám vlastne hovorí, že už „teraz sme Božími deťmi“ (1 Jn 3, 2). To znamená, že Božím dieťaťom si aj ty! Áno, občas o tom možno pochybuješ. A niekedy možno ani nežiješ ako Božie dieťa. To však nič nemení na tom, že Boh ťa vyhlásil za svojho a urobil ťa dedičom svojho kráľovstva. Nič to nemení ani na Ježišovej hlbokej túžbe po tom, aby si po svojej smrti prišiel k nemu tam, kde budeš vedieť s úplnou istotou, že si Božie dieťa. Či už to teda teraz chápeš, alebo nie, tvoja dôstojnosť Božieho syna či Božej dcéry je nezmazateľne vtlačená do tvojho srdca!
Áno, vyobrazenia Ježišovho premenenia sa veľmi líšia od toho, čo momentálne prežívame. Hoci aj v tomto svete zatemnenom hriechom vidíme isté záblesky neba, vidíme ich predsa len „nejasne, akoby v zrkadle“ (1 Kor 13, 12). Občas je naozaj ťažké vidieť svoju dôstojnosť Božieho dieťaťa. Náš pohľad je totiž zakalený hriechom a minulými zraneniami. Naše rozpoltené srdce sa zmieta medzi „duchom“ a „telom“ (porov. Gal 5, 16). A tak žijeme v nádeji, očakávajúc deň, keď sa všetky naše vnútorné konflikty vyriešia a keď bude navždy vyhnaná všetka temnota z našich sŕdc i zo sveta.
Ešte stále síce zakusujeme telesnú smrť, no Boh nám sľúbil, že ak budeme mať účasť na jeho smrti hriechu, budeme mať podiel aj na jeho vzkriesení. Prisľúbil, že príde čas, keď „pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu“ (Flp 3, 21). To znamená, že budeme všetci takí ako Ježiš, „lebo ho budeme vidieť takého, aký je“ (1 Jn 3, 2)!

Celý článok bude prístupný od 15.11.2019

 



 

 

 

 

John Eldredge

Rok obnovy

 

Adam Szustak OP

ešte5minút

 

Redemptoristi

Modlitbový denník 2020

 

Jim McManus, Stephanie Thornton

Vyrovnanosť a pokoj, spiritualita pribúdajúcich rokov

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2019
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt