číslo 8,  ročník 20, október 2019  Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Srdce zjednotené s Bohom
Hľadanie duchovnej slobody svätej Jany de Chantal
Jill Boughton


 

Jana de Chantal prežívala najťažšie chvíle svojho života. Ako dvadsaťdeväťročná ovdovela a musela sa sama starať o štyri malé deti. Po tom, čo jej manžel Krištof zomrel pri nehode na poľovačke, musela sama spravovať veľký majetok i zariadiť budúcnosť svojej rodiny. Musela však znášať aj iné bremená: panovačného svokra, spoločenský tlak, ktorý ju nútil opäť sa vydať, i vlastný ochromujúci zármutok. Jana nesmierne túžila utiecť z Francúzska a vstúpiť do nejakého kláštora, no mala deti a iné záväzky, takže to vôbec nepripadalo do úvahy.
Je však zaujímavé, že práve v týchto najťažších chvíľach svojho života Jana začala objavovať väčšiu duchovnú slobodu. Napriek tomu, aké negatívne emócie a nepriaznivé okolnosti prežívala, neustále sa snažila zo všetkých síl milovať Boha a blížnych. Bez ohľadu na to, ako veľmi cítila, že jej túžby zostávajú nenaplnené, bez ohľadu na to, koľkokrát jej život zmaril plány, vždy sa vrúcne v modlitbe obracala na Pána a prosila ho o pomoc a silu slúžiť a poslúchať ho bez upadania do hriechu. Uprostred všetkých spomínaných ťažkostí sa stala „slobodnou“ vo svojom srdci: dostatočne slobodnou na to, aby rástla, milovala a každý deň slúžila Pánovi.

Bieda na Monthelone
V roku 1601 Jane ešte stále dojčila svoju najmladšiu dcéru, ktorá sa narodila približne v čase, keď umrel jej manžel. Niekoľko mesiacov zápasila s hlbokou depresiou a odmietala ponuky na sobáš od mužov, ktorí ju žiadali o ruku, pretože bola pevne presvedčená, že Boh chce, aby zostala sama.
Taktiež sa jej čoraz ťažšie žilo ako vdove. Jej panovačný svokor sa vyhrážal, že vydedí svoje vnúčatá, ak sa s celou rodinou nepresťahuje na jeho panstvo v Monthelone, ktoré ležalo asi šesťdesiat kilometrov na juh od ich domova. Jana pod nátlakom súhlasila. No barón Guy bol popudlivý a bolo ťažké zavďačiť sa mu. Jeho milenka Janu neznášala. Už zakrátko sa však Jana starala o jej päť detí a aj iných mladších príbuzných. Hoci jej svokor pridelil len malú podkrovnú izbu, Jana v nej zhromaždila veci potrebné na ošetrovanie chorých a začala sa starať o choré služobníctvo a susedov. Bolo to pre ňu smutné obdobie, no rozhodla sa, že proti svojmu smútku bude bojovať trpezlivosťou a láskavosťou k druhým.. Aby príliš neupadla do svojho zármutku, hľadala príležitosti na napĺňanie potrieb iných. Tak rozptyľovala trpkosť a horkosť, ktorú občas zakusovala.

Hľadanie dobrej rady
Jana však vo svojom srdci prežívala nepokoj. Túžila prísť na to, čo od nej Boh chce v budúcnosti. Zdalo sa jej nepravdepodobné, že by jej „opravdivým povolaním“ bol život v zmätku v Monthelone.
Bola celkom bezradná, a tak poprosila jedného kňaza, ktorý pôsobil na neďalekom pútnickom mieste, aby bol jej duchovným vodcom. Slávnostne sľúbila, že bude poslúchať každý jeho príkaz a že sa nebude radiť s nikým iným. On jej potom nariadil modliť sa každý deň množstvo rôznych modlitieb a konať rôzne skutky pokánia. Takýto režim jej dosť prekážal pri plnení povinností, ktoré mala vo svojej rodine v Monthelone, no aj tak kňazov príkaz priam škrupulózne dodržiavala. Vôbec však vďaka tomu jasnejšie nespoznala, aká je Božia vôľa pre jej život.
V marci 1604 pozval Janu jej otec Benigne do Dijonu, aby s ním strávila nejaký čas. Počas Pôstneho obdobia tam chodievala počúvať kázne Františka Saleského, mladého biskupa zo švajčiarskej Ženevy. Takmer okamžite pocítila túžbu požiadať Františka o duchovné vedenie, no mala obavu, či tým neporuší sľub, daný kňazovi, ktorého oslovila predtým.
Počas Veľkého týždňa sa na chvíľku stretli. František jej povedal, že úlohou vodcu nie je urobiť zo svojho zverenca človeka, ktorý je od neho celkom závislý, ale pomôcť mu slobodne objavovať, čo mu hovorí Boh. Po prvý raz za dlhé mesiace mala Jana pocit, že môže opäť dýchať. Zakrátko dostala ďalšie dobré správy. Po tom, čo sa František za to nejaký čas modlil, súhlasil s tým, že bude jej duchovným vodcom. Tak sa budúci svätý František Saleský, autor dnes už klasického duchovného diela Filotea – Návod na nábožný život, stal Janiným priateľom a spolupracovníkom a zostal ním aj ďalších dvadsať rokov, hoci väčšinou spolu komunikovali len prostredníctvom listov.
„Ó, Pane, aký to bol pre mňa šťastný deň!“ napísala Jana. „Cítila som, že moja duša sa obrátila úplne opačným smerom a vykročila zo svojho vnútorného väzenia.“ Nebola už zaťažená neprimeraným množstvom pobožností a mohla bez prekážok prednášať Bohu a svojmu novému duchovnému vodcovi hnutia svojho srdca.

„Rob všetko s láskou“
Jana zakrátko Františkovi odkryla aj svoju najvrúcnejšiu túžbu: priala si zasvätiť sa Bohu ako rehoľná sestra. Aj ona podobne ako mnohí kresťania v tej dobe považovala život v rodine za menejcenné povolanie, no keďže ju jej deti stále potrebovali, cítila, že bude trvať roky, kým bude môcť žiť svoje „opravdivé“ povolanie.
František ju s pochopením počúval, potom sa usmial a povedal, že jej úloha matky a vdovy vo svokrovom dome nie je niečo, čo musí vydržať, kým bude môcť urobiť to, po čom túži. Má prijať aktuálnu Božiu vôľu, teda to, čo od nej Boh žiada teraz. Keď ho Jana prosila, aby jej dal nejaké „životné pravidlo“ či regulu, ktorou by sa mohla riadiť vo svojom vdovskom živote, povedal jej: „Rob všetko s láskou, nič nerob preto, že máš pocit, že to musíš robiť... Chcem, aby tvoj duch mal slobodu. Konkrétne rozhodnutia nechávam na teba.“
Jana si toto usmernenie vzala k srdcu. „Zostávala som spočívať v Božích rukách tak, ako ma to naučil... Odmietla som sa trápiť prázdnymi prísľubmi pokoja, príťažlivosti a zjavnej záslužnosti rehoľného života. Namiesto toho som sa pokúsila ponúknuť Bohu svoje srdce vyprázdnené od všetkých ostatných citov okrem... lásky.“ Tým, že Jana zámerne presunula svoju pozornosť zo svojich nenaplnených túžob na súčasnú realitu, dokázala viac milovať ľudí okolo seba. Oslobodila sa od rozptýlení, ktoré jej spôsobovali starosti o budúcnosť. A vďaka tomu mohla Bohu pokojne a radostne slúžiť v prítomnosti.

Začiatok rehoľného života
Jana postupne všetkým svojim deťom našla dobré školy a pomohla im uzavrieť manželstvá či vstúpiť do kláštora. Potom už mohla naplno premýšľať nad tým, do akého rehoľného rádu by mala vstúpiť. V júni 1607 sa stretla s Františkom, aby sa s ním pozhovárala o svojej budúcnosti. Bola pripravená vstúpiť do akejkoľvek rehole, akú jej odporučí duchovný vodca. No František ju prekvapil celkom nečakaným návrhom: spoločne založia novú rehoľnú kongregáciu.
Takmer všetky vtedajšie rehole žili v klauzúre v kláštoroch a dodržiavali prísne reguly, súčasťou ktorých boli predpísané modlitby, pôst a namáhavá práca. Nová rehoľa, ktorú chcel František založiť, mala posielať sestry na miesta, kde by slúžili chorým a chudobným. Áno, určite by sa aj spoločne modlievali, no usilovali by sa tiež zotrvávať v Božej prítomnosti počas vykonávania domácich prác alebo skutkov milosrdenstva. Táto rehoľa sa mala volať Rehoľa navštívenia Panny Márie, pretože Máriina návšteva Alžbety mala tak činný, ako aj kontemplatívny charakter. Jana tento nápad prijala a obaja začali spoločne pracovať na potrebných prípravách.
V roku 1610 na Nedeľu Najsvätejšej Trojice sa štyri sestry presťahovali do domu v Annecy v Savojsku, neďaleko Ženevy, Františkovho biskupského sídla. Jana sa veľmi usilovala, aby bol ich kláštor príjemným miestom, v ktorom by sa bral ohľad na povahu a schopnosti každej sestry.
Napísala: „Človek musí očakávať od iného len to, čo možno dosiahnuť láskavosťou... Takýmto spôsobom môžeme uchovať naše sestry v svätej a žiaducej slobode ducha, ktorá je nevyhnutne potrebná pre ich rast.“ Jana sa usilovala byť príkladom dobročinnej lásky tým, že pracovala po boku sestier pri rôznych prácach v domácnosti, ktoré im rozdeľovala. Taktiež ich učila istej odpútanosti – tým, že ich každý rok nútila vymieňať si navzájom rôzne osobné veci, ba aj svojich patrónov. Reholi sa darilo. Po roku už mala dvanásť členiek.

Prijať novú víziu
V roku 1617 kardinál de Marquemont sestry Rehole navštívenia vyzval, aby založili kláštor v Lyone. Dal si však podmienku: museli byť oficiálne uznané ako rehoľný rád. Taktiež trval na tom, že namiesto toho, aby slúžili chudobným na uliciach, budú žiť v kláštore.
Jane nedokázala zniesť pomyslenie na to, že by mali opustiť svoju pôvodnú víziu. Úpenlivo Františka prosila, aby arcibiskupovi napísal „slovko silným atramentom“. Predtým, než sa František rozhodol niečo urobiť, dlho a vrúcne sa modlil. Kým sa mu podarilo rozlíšiť, že táto zmena predsa len je Božou vôľou pre Rehoľu navštívenia, pociťovala pokoj a bola s tým zmierená už aj Jana. Nezávisle od seba teda dospeli k rovnakému záveru. „Odrazu sme zistili, že máme v sebe inú náklonnosť a cítime veľkú túžbu po kláštore,“ napísala Jana.
Jana s dôverou v Krista a s vernosťou v modlitbe teda napokon prijala kardinálovo rozhodnutie nie s rezignáciou, ale so skutočnou jednotou srdca. Dokázala vnímať, že jej prvotná reakcia plynula zo svojvôle, nie nábožného podriadenia sa Bohu.
Každý kláštor Rehole navštívenia bol podriadený miestnemu biskupovi. Zostali však v úzkom kontakte a svoj materský kláštor v Annecy považovali za svoju „staršiu sestru“. Rehoľa nemala generálnu predstavenú, aj Jana pôsobila len ako „staršia sestra“ – neúnavne navštevovala jednotlivé kláštory, vľúdne ich usmerňovala a zúčastňovala sa na ich komunitnom živote. Jej obľúbenou službou bola služba „zvolávačky“ – osoby, ktorá sestry zvolávala na rannú modlitbu.

Sloboda – prvá a posledná vec
V roku 1641 sa Jana zriekla všetkých svojich povinností. Spočiatku ju sestry chceli zahrnúť rôznymi privilégiami a poctami, no ona trvala na tom, aby v živote rehole zohrávala už len skromnú úlohu. Posledný rok svojho života prežívala ešte slobodnejšie, pretože si vychutnávala sladkosť Kristovej prítomnosti spôsobom, aký nezakusovala celé roky.
Akým spôsobom Jana dozrela do plnej slobody Božej dcéry?
Predovšetkým sa to udialo v tichu jej srdca. Jana nedovolila, aby ťažké povahy ľudí alebo ich nepríjemné rozhodnutia nahlodávali jej vzťah s Bohom. Bez toho, aby znižovala význam svojich emócií alebo ignorovala svoje túžby, skúmala korene svojej nespokojnosti a úprimne ich predkladala Bohu v modlitbe. Často prichádzala na to, že svoje najhlbšie túžby – milovať Boha a slúžiť ľuďom okolo seba – môže naplniť aj vtedy, keď sa jej život neuberá vytúženým smerom. Vo všetkých okolnostiach si ponechávala slobodu byť radostnou, láskavou a vďačnou. Toto bol Janin tajný zápas a v tom spočívalo aj jej najväčšie víťazstvo.

 



 

 

 

 

John Eldredge

Rok obnovy

 

Adam Szustak OP

ešte5minút

 

Redemptoristi

Modlitbový denník 2020

 

Jim McManus, Stephanie Thornton

Vyrovnanosť a pokoj, spiritualita pribúdajúcich rokov

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2019
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt