číslo 7,  ročník 20, september 2019  Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Cesta za slobodou srdca
Bohumír Živčák


 

Mnohí si určite pamätáte pálčivú túžbu po slobode pred rokom 1989. A potom sa stal ten veľký zázrak Nežnej revolúcie a mnohých otvorených dverí – aj na väzeniach, aj na hraniciach a aj v mysliach.
Vykročili sme niekam, hľadajúc slobodu, o ktorej sme si mysleli, že sme ju rýchlo a „nežne“ našli na uliciach.
Asi v tom čase sa u nás začali objavovať svedkovia spoza železnej opony a my sme užasnutí zisťovali, že to otvorenie dverí neprišlo spontánne, z ničoho nič. Že tam za tou oponou boli mnohí, ktorí skláňali kolená a desaťročia prosili za našu slobodu – možno niekedy viac ako my sami...
Prichádzali bratia s nezakaleným pohľadom, s
nepokrivenou mysľou a s veľkým srdcom. Medzi nimi sa na začiatku 90. rokov objavil tichý pár Neal a Janet Lozano.

Aby som bol úprimný, niekedy sa mi tí hostia spoza „veľkej mláky“ zdali až príliš slobodní, sebaistí a možno trochu aj hluční :-).
Neal bol iný. Od prvých chvíľ sme mali pocit, že prišiel domov otec, ktorého sme tak dlho čakali. Hovoril veľa o známom podobenstve márnotratného syna a jeho otca. Zvolil však netradičný pohľad staršieho brata. Jeho kniha Návrat staršieho brata v nás odkryla postoj mnohých, ktorí ubránili vieru v časoch totality a s hrdosťou, že nesklonili hlavu pred režimom, pohŕdavo hľadeli na márnotratných synov a dcéry, ktorí sa vracali po rokoch blúdenia domov.
Dobre si pamätám Nealove veľké modré oči, jeho pokojný hlas a nekonečné modlitby do noci za naše zlomené srdcia a rozbité životy. Nikoho neodmietol.

Toto všetko by bolo ostalo peknou spomienkou, keby nemal Neal srdce hľadajúceho a čakajúceho milosrdného Otca. Keď sa vrátil domov k svojím už dospelým štyrom synom do Philadelphie a svojmu malému spoločenstvu, dlho a úporne hľadal dôvod, prečo niektoré veci, ktoré fungovali všade po svete, sa u nás nie a nie zobudiť.
Na modlitbe alebo hneď po nej naše tváre žiarili pokojom, radosťou a nádejou, no na druhý deň sa vrátil tieň mraku nad náš život a všetko išlo po starom. Keď otvoríte Nealovu druhú knihu v slovenčine Vyslobodení, nájdete toto jeho hľadanie hneď na začiatku knihy. Prečítal všetko, čo v angličtine vyšlo v oblasti oslobodenia, a dva roky cestoval po konferenciách, hovoril s exorcistami a hľadal model, ktorý by vyhovoval nám katolíkom.
Ja som o tomto jeho hľadaní v tom čase nevedel. Komunikovali sme sporadicky cez e-mail a my sme zatiaľ pokračovali v službe na misiách a v evanjelizačných školách. Boh nás posúval po malých krokoch individuálne a aj ako celé spoločenstvo cez mnohých skvelých ľudí a komunity, ktorých zázračne posielal z rôznych kútov sveta do nášho malého mesta „Pánu Bohu za chrbtom“. Stále sa mi srdce chveje pri spomienkach na všetky tie navštívenia. Bez nich by Rieka nebola Riekou Života.
Asi desať rokov po Nealovej prvej návšteve som začal v srdci pociťovať zvláštnu clivotu a túžbu, aby sa vrátil. Postupne to prerástlo do intenzívnej potreby pozvať Neala späť na Slovensko. Keď sme začali komunikovať o pozvaní a Neal sa pýtal, prečo by mal prísť znovu, nevedel som mu presne definovať dôvod. Hovoril som len o tom vnútornom pocite, že ho potrebujeme. A Neal nehovoril o tom, kam ho Boh za tých desať rokov posunul, až kým neprišiel na Slovensko.
Bolo to pár dní s celým spoločenstvom, kde Neal začal odkrývať skutočný Boží zámer s nami. Tým zámerom bola naša sloboda v Kristovi a túžba Boha Otca otvoriť naše vnútorné väzenia. Ako Neal postupne odkrýval oblasti odpustenia/neodpustenia, dôvery v dobrotu Otca, systém klamstiev a strachov, ktorý prepletal náš život a korene hriechu zapustené hlbšie, ako sme si boli schopní pripustiť, stáli sme odhalení ako Adam s Evou v raji s celou svojou nahotou a biedou. To však nebol koniec.
Neal totiž začal odkrývať túžbu Božieho srdca po našej slobode od pascí, v ktorých nás nepriateľ drží, a ešte viac po slobode robiť Božie veci a začať konečne žiť ako Boží synovia a dcéry, a nie ako otroci.
Prežili sme dovtedy v spoločenstve tony modlitieb príhovoru a za uzdravenie našich rán, no toto bol iný level. Pozerali sme si navzájom do očí so strachom i nádejou. So strachom, že budem odkrytý v celej svojej biede a úbohosti, a s nádejou, že konečne vyzlečiem handry otroctva, hriechu, siroty a strachu a že dostanem košeľu syna.
Čakanie v rade na modlitbu oslobodenia bolo mučivé. A bolo dlhé, no čím bližšie bola modlitba, tým viac sa moje vnútro napĺňalo nádejou, že sa zbavím pút, ktoré ma držali roky – možno celý život. Často uplakané oči tých, ktorí vychádzali po modlitbe z dverí, žiarili šťastím, úľavou a aj odhodlaním. Hlavy boli dvihnuté a nádychy hlboké a naplnené pokojom, ktorý vám nik nevezme.
Poznali sme sa už roky pred tým víkendom a poznali sme sa dobre. No to, čo sme zažili v tých dňoch a týždňoch po modlitbe oslobodenia, boli kúsky neba vo vzťahoch. Už mám predstavu, čo znamená byť naozaj POZNANÝ, a predsa alebo práve preto prijatý a milovaný. Bolo to pred viac ako pätnástimi rokmi, a predsa si pamätám ten svieži pocit radosti a svätosti medzi nami. Viem, že to bola len kvapka, len vôňa neba, ale stála za to.
Nič nás dovtedy a ani odvtedy tak nezjednotilo ako ten čas.
Pre mňa osobne je najkrajším darom tejto modlitby tajomná radosť vo vnútri. Ten paradox Božieho kráľovstva. Ak Boh začne pracovať na slobode tvojho srdca a celého života, ak mu to dovolíš (lebo Boh po ničom tak netúži, ako po tom, aby jeho deti boli slobodné), tak sa skoro vždy začne bolestivý proces odkrývania vlastnej biedy. Toto odkrývanie však nie je samoúčelné, ale vždy je spojené s dotykom Božej milosti, keď sa z konkrétnej biedy, strachu, klamstva či závislosti stáva miesto Božieho dotyku. Napriek bolesti a miernemu sklamaniu z toho, že nie som taký dokonalý, ako som si myslel ˘, sa vnútro napĺňa tichou radosťou z toho, že Boh sám na mne pracuje, že mu na mne záleží. Nielen teoreticky či teologicky, ale celkom rukolapne, prakticky a dennodenne.
Túto radosť vám pritom nikto nevezme, lebo je to radosť založená na prítomnosti živého Boha vo vašom živote, ktorá nezávisí od okolností či vašich pocitov.
Neal Lozano napísal odvtedy ešte pár dôležitých kníh a viaceré sú preložené do slovenčiny, no najdôležitejší posun nastal práve v oblasti modlitby oslobodenia. Oblasť, ktorá bola dlho veľmi nejasná a dokonca považovaná za vec, ktorej sa venujú protestanti, sa stala prehľadnejšou a jednoduchšou.
Nealov jednoduchý a pokorný spôsob modlitby s ľuďmi si postupne našiel cestu a stal sa oficiálnym modelom, ktorý prijali mnohé služby a komunity (Renewal Ministries, Chemin-Neuf) za svoj. V Poľsku pod záštitou jezuitov vznikajú ako huby po daždi takzvané Domy Milosrdenstva. V nich sa striedajú slúžiace tímy pri modlitbe za ľudí tak, že niektoré sú obsadené denne aj niekoľko hodín alebo celý deň. Inde sú tieto tímy súčasťou misijných tímov a pri službe v rôznych častiach sveta sa stáva modlitba za oslobodenie kerygmatickým nástrojom evanjelizácie. Je totiž pekné hovoriť o Božom kráľovstve a o našej identite Božích detí, ale čosi úplne iné je ponúknuť ľuďom praktickú cestu za slobodou srdca.

Niekedy sa ma ľudia pýtajú, či je takáto modlitba katolícka, či je Neal katolík. Áno, áno a ešte raz áno. Neal, Janet a celá ich rodina vyrástli ako katolíci a celý život slúžia v Katolíckej cirkvi. Autorita, ktorú Boh udeľuje Nealovi ako otcovi, a jeho tiché pokorné srdce otvárajú dvere tejto modlitbe v diecézach po celom svete. Lebo táto modlitba oslobodenia vychádza zo sviatosti krstu. Zjednodušene povedané, je to napĺňanie našich krstných sľubov v každodennom živote. Je to uchopenie milosti sviatosti krstu v plnom rozsahu a uvedomenie si, čo sa vlastne v krste stalo, kým som sa v krste stal. Všetci to vieme z hodín náboženstva. Ako sa však postaviť každý deň v tejto milosti krstu tvárou tvár strachu, smútku, beznádeji, hriechu, závislosti, hnevu, neodpusteniu, vlastnej pýche či paralyzujúcim situáciám nášho života, je už iná pesnička.
Neviem, odkiaľ sa v nás berie tá prirodzená pasivita, ak ide o duchovný život. Čakáme, že sviatosti všetko urobia za nás, že naše duchovné problémy vyrieši nejaké silné duchovné „eso“, nejaký svätec, ktorý sa za nás pomodlí, a je to.
Veď ak by Boh chcel takúto pasivitu, tak nás stvorí ako pekné kamene... On nás však stvoril podobných sebe, aby sme boli jeho partnermi v dotváraní sveta. Je to príliš očividné, aby sme si túto skutočnosť nevšimli.
Boh veľmi túži pracovať na našej slobode, ale chce, aby sme po tejto ceste kráčali spolu s ním, aby sme preberali zodpovednosť za svoj duchovný život a za dary, ktoré do nás vložil.
Na začiatku som spomínal, že proces oslobodenia má dve súvisiace fázy – oslobodenie od všetkého, čo nás zotročuje (škaredo a tvrdo alebo jemne a príťažlivo), a oslobodenie k tomu, čo si Boh vysníval v mojom živote. Toto je veľká zodpovednosť, lebo každý deň, každú hodinu, keď zostávam sedieť vo svojom väzení, sa moje povolanie nenapĺňa a brat alebo sestra, čakajúci na moju pomoc, sa trápi ďalej.

Neal nás vždy pobádal k tomu, aby sme sa nebáli modliť sa spolu s inými za ich oslobodenie. Trvalo nám to dlho, no nakoniec sme vykročili a náš život sa začal napĺňať Božími zázrakmi a Božie kráľovstvo sa začalo rozrastať pred našimi očami.
Nie je toto náhodou evanjelium?!

 



 

 

 

 

Redemptoristi

Modlitbový denník 2020

 

Jim McManus, Stephanie Thornton

Vyrovnanosť a pokoj, spiritualita pribúdajúcich rokov

 

Matthew Kelly

Neodporuj šťastiu

 

Denis McBride CsSR

Putovanie s Jonášom

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2019
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt