číslo 7,  ročník 20, september 2019  Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Vyvoliť si Božiu cestu
Odvážna snaha Alojza Gonzágu dosiahnuť svätosť
Hallie Riedelová


 

Jeden mladý muž stál bokom, hoci všetci okolo neho tancovali. Hudba bola hlasná a slová piesní obscénne. Tanec bol na hranici slušnosti. Rovesníci, ktorí sa okolo neho točili, ho podpichovali: „Luigi, prečo sa k nám nepridáš? To si taký hanblivý alebo si anjel?“ Luigi, šťastný, že ho považujú za hanblivého, prikývol a odišiel z miestnosti.
Môže to síce znieť ako príbeh zo súčasnosti, no v skutočnosti je to letmý pohľad do života na florentskom dvore veľkovojvodu Františka I. Medicejského v 70. rokoch 16. storočia. Mladého Alojza Gonzágu, ktorého volali Luigi, tam poslal jeho otec, aby sa naučil spôsobom správania sa na kráľovskom dvore, ktoré vo svojom postavení potreboval ovládať. Hoci žijeme o niekoľko storočí neskôr ako on, presexualizovaná kultúra presiaknutá túžbou po moci, v ktorej žil, sa v mnohom podobá tej súčasnej. Alojz však bol celkom iný ako jeho okolie. Nám všetkým, no najmä mladým ľuďom, ktorých je patrónom, takto ukazuje, že je možné postaviť sa proti svetskosti – tým, že dovolíme Kristovi viesť náš život .

Božie dieťa na dvore
Alojz Gonzága je tak trochu záhadou. Na vitrážach sa zvyčajne vyobrazuje v čierno-bielom jezuitskom rehoľnom odeve. Drží ľaliu a kríž a má skromne sklopený zrak. Je akoby stelesnením miernosti a tichosti. A predsa je to mladík, ktorý sa narodil v jednej z najvplyvnejších rodín v Taliansku. Stretol sa s mocou a tvrdosťou, ktorá sa s takýmto vplyvom spájala, a mal k dispozícii aj nesmierne bohatstvo.
Kľúč k odpovedi na to, prečo Alojz na svoje životné okolnosti reagoval takým nezvyčajným spôsobom, spočíva v jeho odhodlaní zasvätiť sa Bohu, ktoré v ňom pretrvávalo aj napriek negatívnemu vplyvu spoločnosti. Odmietnuť všetko, čo mu svet ponúkal, nebolo ľahké, no vďaka svojej rozhodnej povahe dokázal urobiť ťažké rozhodnutia a obstáť aj uprostred boja. Zvykol hovorievať: „Je lepšie byť Božím dieťaťom než kráľom celého sveta!“ Ako sa teda z Luigiho, talianskeho kniežaťa, stal jezuitský svätec?

Sféra vplyvu
Alojz, ktorý sa narodil v roku 1568, bol najstarším zo siedmich detí Ferranteho Gonzágu, markíza z talianskeho mesta Castiglione, a jeho manželky Marty. Nebol však „len“ dedičom otcových titulov a majetkov. Jeho dvaja strýkovia z otcovej strany totiž nemali žiadnych synov. Pohyboval sa v kráľovských kruhoch: jeho mama bola dôverná priateľka španielskej kráľovnej a jedna z jeho rovesníčok, s ktorými sa hrával, bola budúcou francúzskou kráľovnou.
Domov Gonzágovcov bol preniknutý kresťanským duchom. Do Alojzovho každodenného programu patrila modlitba a čítanie listov jezuitských misionárov. No život na castiglionskom dvore bol tiež presiaknutý vplyvom sveta, zmyselnosťou a ambíciami, ktoré boli v tom čase bežné. Alojz zápasil najmä so svojím sklonom k prchkosti a tvrdohlavosti.
Ferrante chcel, aby jeho najstarší syn išiel v jeho šľapajach a stal sa vojakom. Preto dal preňho vyrobiť aj maličké brnenie. Alojz miloval zbrane a rád chodil s otcom na vojenské cvičenia. Ako malého chlapca ho totiž nadchýnali. Raz, keď vojaci zadriemali, štvorročný Alojz vzal pušný prach a podarilo sa mu s ním vypáliť z nejakej zbrane, čím vyvolal v celom tábore paniku. Neskôr, keď sa Alojz vrátil domov, prekvapil svoju mamu šťavnatým slovníkom, ktorému sa priučil od vojakov.

Praktické rozhodnutia
Asi ako sedemročný prežil Alojz čosi ako náboženské prebudenie. Každý deň miništroval na svätej omši a deň čo deň sa aj modlil. Keď Ferrante videl, ako sa v ňom rozvíja takáto zrelosť a hĺbavosť, rozhodol sa, že z neho vychová štátnika. A tak ho spolu s jeho mladším bratom poslal na slávny šľachtický dvor vo Florencii.
Na dvore sa však často tancovalo a hrávali sa rôzne nemravné hry. Štrnásťroční chlapci a dvanásťročné dievčatá boli považovaní za schopných vstúpiť do manželstva. A hoci sa na tomto dvore vo veľkej miere podporovalo umenie a hospodársky rozvoj, bolo na ňom aj násilie a intrigy.
Alojz si určite uvedomoval, čo sa okolo neho deje, hoci mal ešte len deväť rokov. Zostával však oddaný každodennej modlitbe a častej svätej spovedi. Rozhodol sa totiž, že dá Bohu zo seba to najlepšie. Ako však mohol ochrániť svoju čistotu? Začal tým, že sa odmietal zúčastňovať na dvorných báloch a hrách. Vyhýbal sa aj tomu, aby bol s nejakou ženou osamote. Keďže nechcel, aby ho považovali za svätého, nechal ľudí v presvedčení, že je hanblivý. Nakoniec zložil sľub čistoty a trávil čas s ľuďmi, ktorí vedeli odpovedať na jeho otázky o duchovných veciach.
Vďaka týmto praktickým rozhodnutiam dokázal udržať na uzde svoje pudy, ktoré jeho okolie tak provokovalo. Alojz sa však nesnažil len vyhnúť hriechu. Sám by určite povedal, že robil len to, čo bolo nevyhnutné na to, aby sa stal svätým. A robil to tak, že rozlišoval, čo ho viac zjednotí s Bohom.

Vytrvalosť v modlitbe
Po svojom návrate z Florencie Alojz staval na základe, ktorý si tam vybudoval. Čítal životopisy svätých a navštevoval kláštory, v ktorých sa dozvedel, že sa v modlitbe môže rozprávať s Bohom aj priamo. Tiché rozjímanie o Ježišovom živote mu zasa pomohlo hlbšie pochopiť, čo znamená nasledovať Ježiša. So služobníctvom – či už tým doma, alebo niekde inde, kde práve bol – začal zaobchádzať s veľkou úctou. Keď ho oslovovali „môj pane“, on pohotovo odvetil: „Slúžiť Bohu je lepšie ako mať všetku slávu sveta.“
Keď Alojz prehĺbil svoj vzťah s Bohom, uvažoval, či nie je povolaný ísť na misie. Akoby na skúšku chodieval do mesta a učil katechizmus chudobné deti.
Keď sa jeho rodina presťahovala do Španielska, aby slúžila kráľovi Filipovi, tamojší dvorania začali uvažovať nad tým, že z Alojza by bol dokonalý štátnik. Súhlasil s tým aj Ferrante, ktorý sa na svojho syna spoliehal pri vyjednávaní obchodných záležitostí. No Alojz medzičasom nadobudol silné presvedčenie, že je povolaný skôr k zasvätenému životu. Ako šestnásťročný svojmu otcovi povedal, že chce vstúpiť do rádu jezuitov, ktorý sa vyhýbal cirkevným úradom a sústreďoval sa na misijnú prácu. Ferrante sa vtedy rozhneval. Tak sa začal boj dvoch tvrdošijných vôlí – vôle markíza a jeho rovnako rozhodného syna. Ferrante poslal Alojza na jedenapolročnú cestu po Taliansku, aby ho tak prinútil zmeniť názor. No čím viac toho Alojz videl, tým menej túžil po vysokom postavení urodzených ľudí. On zakúsil radosť z kontemplácie a evanjelizácie; v porovnaní s nimi sa mu všetko ostatné zdalo mdlé.
Alojz sa ocitol v ťažkej situácii. Bol presvedčený, že Boh ho volá, aby sa stal jezuitom, no na druhej strane až škrupulózne poslúchal svojho otca a nechcel do rehole vstúpiť bez jeho súhlasu. Alojz vytrval – napriek tomu, že tento zápas trval takmer dva roky. Ferrante si napokon uvedomil, ako tým jeho syn trpí, a tak ustúpil. V roku 1585 sa Alojz vzdal svojich dedičských práv a dostal od otca povolenie vstúpiť k jezuitom.

Úspešný v Božích očiach
Po tom, čo Alojz konečne dostal povolenie vstúpiť do rehole, mohol si trochu oddýchnuť. Jezuitská regula bola totiž miernejšia než pokánie, ktoré si Alojz ukladal sám. Navyše sa vyriešil aj jeho spor s otcom. Alojz však v roku 1591 ako dvadsaťtriročný umrel, ešte skôr, než sa stal kňazom. Aj štyristopäťdesiat rokov po jeho narodení je považovaný za ideálny vzor pre mladých; preto sú po ňom pomenované aj stovky škôl a organizácií.
Alojz Gonzága robil praktické rozhodnutia, vďaka ktorým zabránil tomu, žeby jeho identitu určilo prostredie alebo urodzený pôvod. Na prvom mieste bolo preňho vždy jeho povolanie Božieho dieťaťa. Niektorí ľudia možno budú považovať jeho cudnosť za prudériu a jeho tichosť a krotkosť za márnenie talentu; urobiť spomínané rozhodnutia si však od mladého Luigiho vyžadovalo veľkú dávku odvahy, odhodlania a pravej pokory. Uchrániť si čistotu, ctiť si rodičov a vzdorovať svetskosti dokázal vďaka tomu, že svoju silu – a svoje pravidlá – čerpal od Boha. Alojz nám ukazuje, že môžeme žiť podľa Božej vôle aj vtedy, keď si prostredie okolo nás nectí Boha. A to je dobré poučenie nielen pre mladých ľudí, ale aj pre nás všetkých.

 



 

 

 

 

John Eldredge

Rok obnovy

 

Adam Szustak OP

ešte5minút

 

Redemptoristi

Modlitbový denník 2020

 

Jim McManus, Stephanie Thornton

Vyrovnanosť a pokoj, spiritualita pribúdajúcich rokov

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2019
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt