číslo 6,  ročník 20, júl-august 2019  Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Svedomie parlamentu
Blahoslavená Hildegarda Burjanová žila svoju vieru v politike
Wodeene Koenig-Brickerová


 

Miesto ženy v nemeckej spoločnosti na začiatku 20. storočia vyjadroval výraz: „Kinder, Küche, Kirche,“ čiže „deti, kuchyňa, kostol“. No tieto očakávania Hildegardu Burjanovú neodradili od toho, aby sa ako laička s chronickými zdravotnými problémami v medzivojnovom období stala spoločensky a politicky činnou. S Božou pomocou Hildegarda uvidela „núdzu svojej doby“ a s láskou na ňu odpovedala.

Hľadanie pravdy
Hildegarda sa narodila 30. januára 1883 ako druhá dcéra Abraháma a Berty Freundovcov, židovského páru žijúceho v Pruskom Sliezsku (oblasť nachádzajúca sa na pohraničí dnešného Nemecka a Poľska). Hoci jej rodina svoje židovské náboženstvo nepraktizovala, v Hildegardinej bystrej mysli sa začali vynárať rôzne duchovné otázky. Jej zvedavosť prebudil pohľad na rehoľnú sestru, ktorá sa v záhrade modlila žalmy. Svojej mamy, agnostičky, sa začala vypytovať: Čo je to za rehoľnú sestru? Kde je Boh? Prečo sa modlí? Po tom, čo jej mama na tieto otázky nevedela odpovedať, malá Hildegarda odvetila: „Aké musí byť dobré vedieť sa modliť k Bohu.“ A dodala: „Môj Bože, aj ja sa chcem modliť.“ No počas štúdia na strednej škole sa sústredila na intelektuálne ciele; nezaujímala sa ani o oblečenie či večierky, ale skôr o to, aby sa stala „etickým človekom“.
Hildegardina rodina ju v sekulárnom vzdelávaní podporovala a na Zürišskej univerzite – ako jedna z mála žien v tom čase – získala doktorát z filozofie. Počas tamojšieho pobytu ju zaujali prednášky protestantských profesorov Roberta Saitschika a Friedricha Foerstera, ktorí vysvetľovali, že ľudia sú schopní poznať Boha. No aj keď ju tento koncept hlboko zaujal, bojovala s pochybnosťami. A tak sa naliehavo modlila: „Môj Bože, ak existuješ, dovoľ mi nájsť ťa.“ No prešlo päť rokov a ona stále nemala žiadnu odpoveď.

„Bezmocná“ bez Boha
V roku 1907 sa Hildegarda vrátila do Berlína, aby tam študovala ekonómiu a sociálnu politiku. Tam sa zoznámila s Alexandrom Burjanom, tiež agnostikom hľadajúcim pravdu, a vydala sa za neho. Necelé dva roky po svadbe začala Hildegarda trpieť silnými bolesťami brucha. Od jesene 1908 do jari nasledujúceho roka podstúpila niekoľko operácií v katolíckej Nemocnici svätej Hedvigy, ktorú viedli Sestry milosrdenstva svätého Karola Boromejského.
Počas Veľkého týždňa roku 1909 sa lekári definitívne vzdali akejkoľvek nádeje na jej prežitie. No potom sa na Veľkú noc stal nevysvetliteľný zázrak: jej zdravotný stav sa začal zlepšovať. Počas nasledujúcich siedmich mesiacov sa o Hildegardu s veľkým súcitom starali sestry milosrdenstva a Hildegarda počas tohto obdobia uverila v Boha. Napísala: „Len Katolícka cirkev dokáže vykonať zázrak, ktorým je to, že celá komunita je naplnená takým duchom... Človek ponechaný len na svoje prirodzené schopnosti nedokáže robiť to, čo robia tieto sestry. Pri pohľade na ne som zakúsila silu milosti.“
Niekoľko mesiacov po prepustení z nemocnice Hildegarda vstúpila do Katolíckej cirkvi, ktorá mala v luteránskom Nemecku menšinové zastúpenie. O rok neskôr do nej vstúpil aj jej manžel. Obaja pochopili, že ľudské poznanie má svoje hranice. „Konať dobro nedokážeme čisto ľudskou múdrosťou,“ napísala, „len v zjednotení s Kristom. V ňom môžeme urobiť všetko; bez neho sme úplne bezmocní.“

Prehlbujúci sa súcit
Hildegarda prijala svoje telesné zotavovanie a následné duchovné znovuzrodenie ako dar od Boha a ako zlomový bod svojho života. Napísala: „Tento čerstvo darovaný život musí patriť úplne Bohu a celému ľudstvu.“ Alexander a Hildegarda sa krátko nato – vďaka skvelej pracovnej ponuke, ktorú dostal Alexander, presťahovali do Rakúska, teda do prevažne katolíckej krajiny.
Vo Viedni sa Hildegarda zapísala na „spoločenské prednášky“, ktoré farbisto opisovali problémy, s ktorými zápasili chudobní ľudia v tomto meste. Dozvedela sa o mužoch, ženách a deťoch, ktorí v továrňach pracujú za biednu mzdu pätnásť hodín denne. Slúžky v domácnostiach – mladé ženy, ktorým chýbalo vzdelanie a spoločenské postavenie – boli tak slabo platené, že sa ponúkali ako prostitútky, aby prežili. Hildegarda bola zhrozená.
Jej aktívne zapájanie do spoločenského života však muselo na čas ustúpiť do úzadia, pretože v tom čase čakala dieťa. Tehotenstvo bolo komplikované a náročné a lekári jej radili, aby ho umelo ukončila. Ona to odmietla: „To by bola vražda. Ak umriem, potom budem obeťou svojho ,povolania‘, ktorým je materstvo, no dieťa musí žiť.“ Pôrod prebehol bez komplikácií, a tak sa jej v auguste 1910 narodila dcéra Lisa.
Hildegarda aj potom delila svoj čas medzi charitatívnu prácu a rodinný život. Alexandrovi sa darilo a už čoskoro sa stal spoluzakladateľom prvej rakúskej vysielacej spoločnosti. Vďaka tomu sa jeho žena zoznámila s mnohými ľuďmi z vplyvných kruhov, medzi ktorými boli aj mnohí katolíci a klerici. Pri každoročnom stretnutí Katolíckej ženskej ligy prítomným ženám kládla na srdce, aby boli „mysliacimi konzumentkami“ – vysvetľovala im napríklad, ako ich túžba po lacných tovaroch môže nepriamo viesť k vzniku tlaku na manufaktúry, ktoré potom svojich robotníkov nedostatočne platia. „Spytujme si svedomie, či aj my nenesieme časť viny za biedu týchto ľudí,“ hovorila.

Svedomie Viedne
Hildegarda sa túžila angažovať v spoločnosti. V tomto smere urobila veľký krok vpred v roku 1912. Založila spolok advokátov bojujúcich za práva žien bez politického vplyvu – za to, aby sa im dostalo „rovnakej mzdy za rovnakú prácu“, právneho poradenstva i vzdelania. Hildegardu tiež trápilo, že až tretina detí (už od šiestich rokov) musí pracovať vo viedenských továrňach. O tejto nespravodlivosti napísala pamflet a vyvolala ním verejnú diskusiu.
V novembri 1918 sa skončila prvá svetová vojna a Rakúsko si vytvorilo novú nezávislú vládu. Hildegarda bola – ako jediná členka Kresťanskej sociálnej strany – prvou ženou v rakúskom parlamente. V parlamente vystupovala sebaisto a mala veľký vplyv. Počas dvojročného volebného obdobia sa jej podarilo vytvoriť fond na vzdelávanie mladých žien; presadila tiež zavedenie právnych noriem na ochranu detí a tehotných a dojčiacich matiek i nedostatočne platených slúžok v domácnostiach. Predseda jej strany povedal, že nikdy nestretol múdrejšieho politika. Viedenský arcibiskup zasa Hildegardu nazval „svedomím parlamentu“.
Hildegarda si pritom uvedomovala, že angažovať sa za reformu spoločnosti ju pohýna práve toto – jej svedomie formované evanjeliom. Dlho uvažovala nad tým, že zhromaždí okolo seba spoločenstvo zasvätených katolíckych žien, ktoré by – vedené Božou láskou, ktorá pohýnala aj ju samu – pomáhali chudobným a utláčaným ľuďom. Tento svoj sen sa Hildegarda rozhodla naplniť ešte počas svojho pôsobenia v politike. Potom, odvolajúc sa na zlý zdravotný stav a rodinné povinnosti, odmietla po druhý raz kandidovať do parlamentu. Pre svoj rád Caritas Socialis sa jej podarilo získať schválenie arcibiskupa a našla aj desať žien, ochotných žiť v komunite v chudobnej štvrti neďaleko centra Viedne. Jej sestry vyhľadávali a podporovali ženy bez domova, prostitútky či slobodné matky, ktoré boli v pokušení potratiť svoje dieťa. Pomáhali im tým, že umenšovali ich núdzu a pozývali ich žiť „nový život v Kristovi“.
Hildegarda pôsobila ako ich predstavená napriek tomu, že bola stále vydatá a žila naďalej vo svojom dome. Pre toto nezvyčajné zriadenie zožínala kritiku mnohých katolíkov. No arcibiskup sa jej zastal a nazval jej prítomnosť v jeho diecéze „milosťou“.

Boj s vlastnými nedokonalosťami
Nachádzať rovnováhu medzi potrebami svojej komunity a úlohami manželky a matky nebolo pre Hildegardu nikdy ľahké. Občas hovorievala, že má pocit, akoby nebola dobrou matkou svojej dcére, s ktorou mala dosť svárlivý vzťah. No napriek rodinným povinnostiam – a zhoršujúcej sa cukrovke – mala Hildegarda ako predstavená komunity Caritas vždy veľmi nabitý harmonogram.
Po štyridsiatke však začala tieto ustavičné ťažkosti vnímať ako bojisko čností. Jednej zo svojich sestier napísala: „Ver mi, pre každého je život boj. Či už si to človek uvedomuje, alebo nie, každý z nás pomaly postupuje po skalnatej ceste na Kalváriu. Ďakujme Bohu, že nám dáva možnosť vystupovať na ňu a že nám vo svojom svetle umožňuje vidieť naše chyby.“
Hildegarda povedala, že tajomstvom, skrývajúcim sa za tým všetkým, čo vykonala, je modlitba. Každé ráno robila Alexandrovi počas raňajok spoločnosť, hoci sama nejedla, pretože zachovávala eucharistický pôst, aby po jeho odchode do práce mohla ísť na sväté prijímanie. V tom čase sa eucharistický pôst začínal o polnoci a jeho súčasťou bolo zrieknutie sa nielen pokrmu, ale aj vody. Hildegarda však nikdy nežiadala o dišpenz. „Odpočiniem si a pospím, až keď budem pod zemou,“ povedala.
A skutočne zomrela dosť skoro – už ako päťdesiatročná. Pred smrťou poďakovala Alexandrovi za ich „krásne spoločné roky“ a dodala: „Bola som s tebou veľmi šťastná.“

Utešovať utrápených
Blahoslavená Hildegarda Burjanová zasvätila svoj život pravde, pričom verila, že táto pravda sa najhlbšie vyjadruje skutkami kresťanskej lásky. Sama to raz vyjadrila takto: „V priebehu stáročí... zoči-voči všetkým trápeniam a náročným situáciám, ktoré sa objavili, Katolícka cirkev vždy posielala ľudí naplnených Duchom Svätým, ktorí ich dávali do poriadku... Možno teraz prišiel rad na našu komunitu Caritas, ktorá sa uprostred moderného pohanstva môže stať ďalšou vetvou na kmeni Cirkvi.“
Komunita Caritas Socialis, Hildegardina malá vetva, sa naozaj rozrástla po celom Rakúsku, pričom ju dnes tvorí deväťsto rehoľných sestier. Okrem toho má množstvo laických spolupracovníkov po celom svete. Súčasťou ich apoštolátu je starostlivosť o tehotné ženy a starších ľudí, zvlášť tých, ktorí sú v hospicoch, a tých, ktorí trpia Alzheimerovou chorobou. „Na začiatku a na konci života potrebujú ľudia zvláštnu starostlivosť,“ poznamenala kedysi múdro Hildegarda.
Túžba blahoslavenej Hildegardy Burjanovej starať sa o ľudí v núdzi nezoslabla ani vtedy, keď oslablo tej telo. Hoci sa stiahla z politického života, nikdy sa nestiahla zo života naplneného službou. Hildegardino hľadanie pravdy, ktoré sa začalo už v detstve, ju priviedlo k skutočnosti, že Boh je láska. A podobne ako sestry milosrdenstva v Nemocnici svätej Hedvigy, aj ona priniesla „nebo“ tejto pravdy na zem tým, ako zaobchádzala s ľuďmi, ktorí zápasili s rôznymi ťažkosťami.

 



 

 

 

 

John Eldredge

Rok obnovy

 

Adam Szustak OP

ešte5minút

 

Redemptoristi

Modlitbový denník 2020

 

Jim McManus, Stephanie Thornton

Vyrovnanosť a pokoj, spiritualita pribúdajúcich rokov

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2019
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt