číslo 3,  ročník 20, pôst 2019 RSS Slova medzi nami Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Ak pšeničné zrno neodumrie...
Svätý Óscar Romero žil pre svoj ľud a zomrel pri jeho obrane
Todd Walatka


 

„Dnes v tejto katedrále krv jedného kňaza volá: Rafael Palacios!“

Slzami pokryté tváre v sansalvadorskej katedrále pozorne počúvali zaznievajúce slová. Arcibiskup Óscar Romero kázal na pohrebnej svätej omši otca Rafaela, katolíckeho kňaza, ktorého 20. júna 1979 zabili vojenské vládne zložky.
„Svojím hlbokým mlčaním otec Rafael odmieta hriech sveta; no, pri všetkej úcte, odmieta ním aj hriechy Cirkvi,“ povedal Romero svojim poslucháčom.
Salvádor bol v tom čase na pokraji vypuknutia občianskej vojny, keďže moc nad vládou i armádou malo niekoľko bohatých rodín, ktoré ovplyvňovali dokonca aj Katolícku cirkev. Násilnou smrťou zomrelo päť kňazov a stovky laických katechétov, ktorí sa proti tomuto režimu vzopreli. A milióny ďalších Salvádorčanov sa obracali na svojho arcibiskupa s prosbou o pomoc a usmernenie: Prečo zabili otca Rafaela? Ako máme žiť kresťanskú svätosť v tak veľmi rozdelenej krajine? Ako máme nasledovať Ježiša, keď politické a ekonomické rozdiely vytvárajú nejednotu aj v samotnej Cirkvi?
Arcibiskup Romero sa veriacim snažil dať na tieto otázky odpovede vo svojich kázňach. Odpovede, ktoré nezľahčovali vykonané krivdy, no ktoré zároveň vyzývali obrátiť sa v srdci.

Vidieť tvár nespravodlivosti
Óscar Arnulfo Romero y Galdámez sa narodil 15. augusta 1917 v jednej malej salvádorskej dedine. Už v detstve bol usilovný a zbožný. Ako trinásťročný vstúpil do seminára. Po teologických štúdiách v Ríme sa počas 40. rokov vrátil do salvádorského hlavného mesta San Salvador, aby tam vykonával svoju kňazskú službu. Počas nasledujúcich dvadsiatich piatich rokov mal na starosti rôzne služby vo farnosti pri katedrále. Stal sa tiež rektorom seminára a šéfredaktorom diecéznych novín.
Romero bol známy ako kňaz zastávajúci tradície. Občas však bol cieľom kritiky svojich spolubratov, ktorí pracovali s chudobnými. Svoj pohľad zmenil po tom, čo bol v roku 1974 vymenovaný za biskupa vidieckej diecézy Santiago de María. Neskôr toto vymenovanie nazval „návratom domov“, návratom k svojim koreňom. Aby sa naučil viac o živote svojho ľudu, putoval na koni po celej diecéze. Raz stretol migrujúcich robotníkov, ktorí nemali kde spať, a tak otvoril kostoly, kam sa mohli uchýliť. Keď uvidel chudobných sedliakov, takzvaných campesinos, pracujúcich dlhé hodiny, slávil s nimi svätú omšu uprostred kávových plantáží. Stretol i robotníkov, ktorí pracovali za mzdu, ktorá im nestačila na živobytie, deti, ktoré umierali pre nedostatok liekov, a katolíkov, ktorí boli vraždení, lebo proti takémuto nespravodlivému zaobchádzaniu protestovali. No napriek tomuto všetkému tento ľud stále prichádzal počúvať vyučovanie o Svätom písme a sociálnej náuke Cirkvi. Romerovo srdce bolo dojaté; v jeho vnútri sa začalo čosi meniť.
Dňa 21. júna 1975 vojenské zložky brutálne zavraždili päť nevinných campesinos v malej dedinke Tres Calles. Romero tak rýchlo, ako len mohol, prišiel utešiť rodiny zosnulých. Smútil spolu s nimi, no šiel proti tomuto skutku aj protestovať k miestnemu vojenskému veliteľovi. Čakal, že si ho vypočuje; veď bol predsa biskup. No namiesto toho dostal len varovanie: „Ornáty nie sú nepriestrelné.“

Vedenie rozdeleného národa
V roku 1977 sa Romero stal novým arcibiskupom San Salvadora, čím sa však zároveň dostal do takmer neriešiteľnej situácie. Spory v krajine neustále rástli. Tisícky chudobných roľníkov volali po pozemkovej a pracovnej reforme. Ďalší vyzývali k ozbrojenej revolúcii. V reakcii na to začali rôzne vojenské a polovojenské organizácie napojené na vládu viesť násilný boj. Pritom sa mnohí – na oboch znepriatelených stranách – považovali za dobrých katolíkov.
Čo mal Romero robiť? Za arcibiskupa bol vymenovaný sčasti i preto, lebo mal podporu bohatých politických lídrov krajiny, ktorí si mysleli, že Romero sa bude snažiť udržať status quo. No už čoskoro sa ukázalo, že sa v ňom „sklamali“.
Dňa 12. marca 1977 bol spolu s dvomi sedliakmi zavraždený Romerov priateľ jezuita Rutilio Grande počas cesty na svätú omšu, ktorú mal sláviť v malej dedinke Aguilares. Páter Grande sa oddane venoval službe chudobným a zastával sa ich práv – no práve pre túto jeho „podvratnú“ činnosť ho dala vláda odstrániť. Opäť na miesto tragickej vraždy zavolali Romera. Keď Romero v ten večer prišiel k trom telám zosnulých, bol zdrvený.
Pátra Grandeho poznal. Vedel, že to bol veľmi zbožný kňaz. Veľmi dlho tam Romero stál celkom bez slova. Nevedel, čo má povedať alebo urobiť. Chudobní roľníci z tejto dediny mu rozprávali o tom, čo všetko páter Grande vykonal, a vraveli mu, že veria, že Ježiš bude i naďalej s nimi. Romero ich pozorne počúval. Potom nejaký čas strávil v kaplnke pred Najsvätejšou sviatosťou. A ešte v ten istý týždeň prekvapivo zrušil všetky nedeľné sväté omše vo farnostiach. Mala byť len jedna omša v katedrále, jediná omša – la Misa Unica – pre celú diecézu. Chcel, aby sa miestna cirkev zjednotila a tak vydala svedectvo o pátrovi Grandem.
V tú nedeľu prišlo na svätú omšu do katedrály viac než stotisíc ľudí. Romero ich privítal a tešil sa z ich prítomnosti. Pritom na nich naliehal: „Zostaňte zjednotení v autentickej pravde evanjelia.“ Taktiež ich uistil, že je s nimi. „Ten, kto útočí na mojich kňazov, útočí na mňa.“

Cieľ: Romero
Počas nasledujúcich troch rokov bol Romero vášnivým a odvážnym obrancom chudobných a utláčaných. Jeho popularita medzi ľuďmi nesmierne vzrástla. Z plachého a bojazlivého muža sa stal prorocký hlas, ktorý žiadal od svojho ľudu i od svojej krajiny viac. Romerove kázne boli každý týždeň najpopulárnejším programom v rádiu. Dokonca sa hovorilo, že by človek mohol kráčať cez akúkoľvek dedinku v Salvádore, a predsa by vždy počul Romerovu kázeň, ktorá sa ozývala z každého okna.
Týždeň čo týždeň Romero ohlasoval rovnaké posolstvo. Spoločnosť, ktorá nechráni práva tých najzraniteľnejších, nie je kresťanskou spoločnosťou; spoločnosti, ktorá neobraňuje utláčaných, sa nedarí byť odrazom Kristovho svetla. A to isté platí aj o Cirkvi. V tomto bol Romero nekompromisný: „Cirkev, ktorá sa nepripája k chudobným, ktorá sa za nich neprihovára a neprotestuje proti krivde, ktorá sa na nich pácha, nie je pravou Cirkvou Ježiša Krista.“
Týmto kázaním si Romero proti sebe popudil mnohých. No kritizovali ho aj rôzne revolučné hnutia – za to, že nepodporuje ich výzvy k násiliu. Na začiatku roku 1980 mu vojenské vládne zložky viackrát siahli na život. V nebezpečenstve bol zakaždým, keď nasadol do auta. Stiahnuť sa do azylu a opustiť krajinu však odmietol. Jednému novinárovi dokonca povedal, že ak ho zabijú, želá si, aby jeho vrahovia vedeli, že ich miluje a odpúšťa im.
No i tak sa bál. Počas prvých týždňov Pôstneho obdobia išiel na duchovné cvičenia, kde strávil veľa času so svojím spovedníkom. Nariekal nad rozdelením medzi biskupmi svojej krajiny. Niektorí z nich dokonca volali po jeho odvolaní. Prosil o radu, ako má lepšie slúžiť svojim kňazom. A volal na Boha a prosil ho, aby bol blízko pri ňom, ak sa jeho život náhle skončí. Do svojho denníka si zapísal, že až dovtedy bude „mojím hlavným záujmom to, aby som sa deň čo deň viac pripodobňoval Ježišovi“.

„Úpenlivo vás prosím: Prestaňte!“
V sobotu 22. marca Romero celý večer diskutoval s právnikmi venujúcimi sa téme ľudských práv i so svojimi diecéznymi kňazmi o kázni, ktorú mal predniesť na druhý deň. Títo priatelia mu povedali, že jeho posolstvo môžu niektorí pokladať za vlastizradu; nechali však na neho, čo napokon povie. Väčšinu noci zo soboty na nedeľu strávil – ako zvyčajne – v modlitbe. A na druhý deň vstúpil do katedrály pevne rozhodnutý, čo povie.
Na záver svojej dlhočiznej homílie o kresťanskej spáse vyslal naliehavú žiadosť k národným ozbrojeným silám. Vyzval ich, aby počúvli svoje svedomie a poslúchli radšej Boží zákon ako nespravodlivý príkaz zabíjať nevinných campesinos. Romero, posilnený aplauzom v katedrále, napokon vyslovil svoju poslednú výzvu: „V mene Boha a v mene trpiacich ľudí, ktorých nárek sa každý deň čoraz ohlušujúcejšie dvíha k nebu, vás úpenlivo prosím, zaprisahávam vás, prikazujem vám v mene Božom: Prestaňte s represiami!“ Týmito slovami Romero nevedomky uviedol do chodu plán na jeho zabitie, ktorý sa chystal už dávno.
Na druhý deň večer kázal na svätej omši v hospici, v ktorom býval. Spomenul svedectvo tých, ktorí už zomreli, a tak svojim poslucháčom pripomenul, že každý kresťan musí byť ochotný vzdať sa pre Krista všetkého. „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu (Jn 12, 24),“ povedal. Ku koncu kázne zastavilo pred kaplnkou auto. Vystúpil z neho ostreľovač a na arcibiskupa Romera stojaceho pri oltári vystrelil. Ten do niekoľkých minút zomrel.

Boh je s chudobnými
Salvádorčania ho takmer okamžite po jeho smrti vyhlásili za svätého Romera z Amerík. Mnohí ľudia si opakovali: „V arcibiskupovi Romerovi Boh navštívil svoj salvádorský ľud.“ A 14. októbra 2018 ho za svätého vyhlásila oficiálne aj Katolícka cirkev.
Óscar Romero bol mocným hlasom stavajúcim sa proti nespravodlivosti. Priblížil sa k trpiacim. Dojímali ho ich životné príbehy a ich vernosť Ježišovi. Povedal, že v tomto hlboko rozdelenom národe vedie cesta k pravej jednote skrze hlbokú a nekompromisnú vernosť chudobným. Romerov život a smrť vyzývajú všetkých kresťanov, nachádzajúcich sa uprostred rozdelení, na zjednotenie prostredníctvom spoločného záujmu o chudobných a zraniteľných.
Priblížiť sa k trpiacim ľuďom je viditeľný spôsob, akým sa možno priblížiť k Ježišovi. „Pôstom“ od svojich obáv vytvárame v sebe priestor pre ich bremená,ktoré nám Ježiš umožňuje niesť, aby ich tak mohla pozdvihnúť jeho láska.

 



 

 

 

 

Jim McManus, Stephanie Thornton

Vyrovnanosť a pokoj, spiritualita pribúdajúcich rokov

 

Matthew Kelly

Neodporuj šťastiu

 

Denis McBride CsSR

Putovanie s Jonášom

 

Adam Szustak OP

Hrniec strachu

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2018
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt