číslo 1,  ročník 20, január 2019  Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Bol to aj môj potrat
Pohľad otca
Reg Platt


 

Väčšina ľudí si myslí, že mužov sa potrat nijako nedotkne, no ja z vlastnej skúsenosti viem, že to tak nie je. Pri potrate som prišiel o svoje jediné dieťa a hoci mi nejaký čas trvalo, kým som si to uvedomil, táto udalosť mi takmer zničila celý život, ktorý sa začal dávať do poriadku až po tom, čo som sa postavil zoči-voči dôsledkom potratu.

„Prosím, nerob to“
Prvý potrat, na ktorom som mal účasť, sa udial na jar roku 1976. Mal som devätnásť rokov, pracoval som v divadle a zaľúbil som sa do jednej krásnej herečky. Pár týždňov po svadbe sme zistili, že čakáme dieťa. Mal som z toho veľkú radosť.
No hoci ja som mal z toho radosť, moja manželka mala pocit, že ešte nie je pripravená mať rodinu. Viac-menej na rovinu mi oznámila, že pôjde na potrat. Vo vnútri som kričal: „Prosím, nerob to!“ No namiesto toho som nahlas povedal: „Je to tvoje telo. Podporím ťa, nech sa rozhodneš akokoľvek.“ Bolo to odo mňa zbabelé, ale kdesi v hlboko vo svojom vnútri som vedel, že keby som proti tomu protestoval, nášmu manželstvu by bol koniec. Uisťoval som sa teda, že robím správnu vec.
O pár mesiacov som upadol do hlbokej depresie. S manželkou sme sa začali navzájom kritizovať za tie najhlúpejšie a najmenšie veci, no nikdy sme sa spolu nerozprávali o potrate. V priebehu nasledujúcich mesiacov sa náš vzťah tak zhoršil, až sme sa napokon rozhodli žiť istý čas oddelene. Ona zakrátko otehotnela s iným mužom a ja som ju – bez rozmýšľania – donútil ísť na ďalší potrat.

Od popierania k pravde
Takmer pätnásť rokov som potom ignoroval svoje pocity a premýšľal som nad tým, prečo mám taký mizerný život. Cítil som pocit viny, no nevedel som prečo. Bol som nahnevaný na svoju bývalú manželku, na seba, na Boha, ba dokonca aj na svoju rodinu a svojich priateľov. Väčšinou som si nedokázal udržať prácu dlhšie ako šesť mesiacov. Bolesť a smútok som si liečil drogami a alkoholom.
Začal som sa ponárať do nezmyselných sexuálnych vzťahov. Bol som príliš otupený na to, aby som vnímal, čo sa deje v mojej duši. Chcel som nejako vyriešiť svoju sexuálnu frustráciu, a tak som sa hlbšie pohrúžil do pornografie, no v dôsledku toho som sa cítil ešte osamelejší.
No jedného dňa som v sprche začal premýšľať nad tým, čo sa v mojom živote stalo v roku 1976. Uvedomil som si, že keby sme sa s manželkou nerozhodli pre potrat, moje dieťa by malo čoskoro šestnásť rokov. A potom som si uvedomil, že moje dieťa nebude oslavovať šestnásť rokov, pretože som sa vzdal. Mal som sa zaň postaviť vtedy, keď moja manželka chcela ísť na potrat. Pre záchranu svojho dieťaťa som neurobil nič. Keď som si to uvedomil, rozplakal som sa. A plakal som, pretože nikdy nestretnem toto dieťa a nebudem mať už ani žiadne iné.
Dostal som sa do zlomového bodu: priznal som si, že som opustil dieťa, ktoré som mal chrániť. Zároveň som však prežíval stratu a hlboký pocit bezmocnosti. Bolesť, ktorú som cítil po potrate, bola síce iná ako bolesť, akú prežíva žena, no bola rovnako skutočná. Ja to nazývam môj potrat, pretože konečným cieľom potratu je vytrhnúť dieťa z niečieho života. A mne moje dieťa vytrhli, a to s mojím súhlasom – hoci som v hĺbke svojho srdca vedel, že je to zlé. Takže to bol aj môj potrat. V mojom živote bola diera – veľkosti a tvaru dieťaťa, ktoré som nikdy nevidel, nedržal ani nepobozkal. Stále ma to bolelo a desilo, no tým, že som prijal to, čo som spravil, urobil som prvý krok.
Vtedy som nastúpil na cestu uzdravenia.

Už žiadne utekanie
Začal som sa snažiť budovať zdravé vzťahy a vyslobodiť sa od závislosti od drog. Znova som začal chodiť do kostola. Neskôr sa obrátila aj moja druhá manželka Susan. Spoločne sme sa zapojili do pro-life hnutia. V tej chvíli som si myslel, že problémy spôsobené mojím potratom sú už za mnou. Preto som sa veľmi zdráhal ísť na „popotratovú“ duchovnú obnovu. Bál som, že ma ženy z Ráchelinej vinice, organizácie slúžiacej obetiam potratu, neprijmú. No bolo to práve naopak. Uistili ma, že potrat prežívajú aj muži a že ho všetci nevnímajú len ako zbavenie sa bremena. Keď som teda zistil, že ma neodmietnu, nastúpil som na túto cestu duchovnej obnovy.
Dlhé roky som sa na seba nesmierne hneval preto, že som bol zbabelec. V tomto okamihu som sa konečne rozhodol priniesť tento svoj hnev a túto svoju hanbu Bohu a požiadať ho o odpustenie – a to oficiálne, nie len tak akosi letmo. Rozhodol som sa ísť na svätú spoveď a povedať o tom Bohu pri adorácii. Keď som to spravil, z mojej duše akoby spadlo veľké bremeno a opäť som dokázal veriť tomu, že som hodný lásky.
Ďalší veľký krok v mojom uzdravení sa udial prostredníctvom Projektu Jozef, pro-life služby, v rámci ktorej muži vo veľmi priateľskej a dôvernej atmosfére pomáhajú iným mužom nájsť Božie odpustenie. Muži, ktorých som stretol na tejto duchovnej obnove, prežívali podobný zármutok a pocit viny ako ja. Oni mi pomohli otvorene hovoriť o svojej hanbe a pocite bezmocnosti. S Božou a ich pomocou som si napokon uvedomil, že Otcova láska ma celkom obnovuje. Konečne som sa úplne zbavil bremena, ktoré som si niesol.

Človek nový a hľadiaci na Ježiša
Na každom z tých šesťdesiatich miliónov potratov, ktoré boli od roku 1973 vykonané v Spojených štátoch amerických, mal nejakú účasť aspoň jeden muž. Práve preto teraz pomáham mužom, ktorí si myslia, že bolesť a následky potratu prežívajú spomedzi mužov len oni sami. Kristus chce, aby sa k nemu vrátili všetci. Všetkým chce totiž darovať odpustenie a pokoj.
Skúsenosť ma naučila, že si musíme navzájom pomáhať – pretože ak si nepomôžeme my, tak nám nepomôže nikto. V istom okamihu si musí každý z nás uvedomiť svoje chyby. Pocit viny, ktorý toto uvedomenie sprevádza, nás môže od seba navzájom oddeľovať. A v dôsledku toho ľahšie upadneme opäť do hriechu. No keď si každý z nás dokáže priznať, že je súčasťou sveta plného hriešnikov hľadiacich na Ježiša, vtedy pochopíme, že nie sme sami.
Vďaka tomu, že som nechal do svojho života preniknúť Pánovo odpustenie a milosť, zmenil som sa na „nového človeka“, ktorým som dnes – takého, ktorý sa poučil, prijal, kajal a obrátil k Bohu. Starý človek, starý muž – to je ten, ktorý nútil k potratu, navrhol ho, zaplatil ho alebo naň priviezol ženu; muž, ktorý bojoval a prehral, či ten, ktorý sa vzdal a len sa tomu nečinne prizeral. Tento muž je však už preč. V Kristovi sa všetko stalo novým stvorením (porov. 2 Kor 5, 17).

Ráchelina vinica pracuje aj na Slovensku, viac informácií na http://rachel.rodinabb.sk. Kontakt:rachel@rodinabb.sk, tel. 0911 911 794.

 



 

 

 

 

Jim McManus, Stephanie Thornton

Vyrovnanosť a pokoj, spiritualita pribúdajúcich rokov

 

Matthew Kelly

Neodporuj šťastiu

 

Denis McBride CsSR

Putovanie s Jonášom

 

Adam Szustak OP

Hrniec strachu

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2019
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt