číslo 1,  ročník 20, január 2019  Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Aby všetci boli jedno
Modlitba blahoslavenej Márie Sagheddu za kresťanov
Ann Bottenhornová


 

Už od nepamäti ľudstvo ochromovali rôzne rozdelenia. Sužovali rodiny, mestá, dokonca aj celé národy. A celé stáročia je rozdelené aj samotné kresťanstvo. Väčšinou tieto rozdelenia prijímame ako prirodzenú súčasť života. Rozdelenia medzi kresťanmi však spôsobujú, že obraz Kristovho tela vidno akoby v rozbitom zrkadle.
Boh vždy túžil uzdraviť a zjednotiť svoje telo. Na začiatku 20. storočia táto túžba prenikla aj aj do sŕdc mnohých kňazov a laikov v Európe. Počas Druhého vatikánskeho koncilu sama Cirkev zdôraznila dôležitosť toho, aby Boží ľud – pre spásu sveta – vystupoval a konal ako jeden. Dnes sa napriek vieroučným rozdielom katolíci a protestanti spoločne modlievajú, organizujú spoločné podujatia a radujú sa zo vzájomného dôverného priateľstva. Pred sto rokmi však bolo niečo také takmer nemysliteľné.
Jednoducho a stručne povedané, zmena v zmýšľaní ľudí je zázračným ovocím pravidelných modlitieb a obiet za jednotu kresťanov. A takéto skutky konala aj jedna jednoduchá a pomerne neznáma žena – blahoslavená Mária Gabriella Sagheddu.

Márnotratná dcéra
Mária Sagheddu sa narodila 17. marca 1914 na talianskom ostrove Sardínia do rodiny pastierov, patriacej do miestnej katolíckej komunity. Kostolné zvony v jej dedine zvolávali veriacich každý večer na modlitbu. Mária ich však nepočúvala.
„Vy choďte,“ hovorievala mame, „ja sa chcem hrať.“ Nič s ňou nepohlo. Nikto z jej rodiny a známych si nedokázal spomenúť ani na jeden povzbudivý príbeh z jej detstva. Tvrdohlavá, mrzutá, zanovitá a netrpezlivá – takýmito slovami väčšinou opisovali Máriu. Ona sama povedala: „Dokázali ma nahnevať aj nepravidelné dlažobné kocky na ulici – nedokázala som zniesť nič.“ Bola veľmi svojhlavá a súťaživá a nikto by o nej nepovedal ani to, že sa stane rehoľníčkou, nieto ešte blahoslavenou.
No popritom všetkom bola Mária aj veľmi veľkodušná. V škole veľmi ochotne pomáhala svojim spolužiačkam. Často prichádzali aj k nej domov a ona im pomáhala s domácimi úlohami. Navyše, v detstve sa veľmi často starala o svoju mladšiu sestru, Giovannantoniu, ktorá bola stále chorá.
Keď táto jej milovaná sestra ako sedemnásťročná zomrela, Mária nesmierne trpela. Dá sa povedať, že aj vďaka tomu sa obrátila k Bohu a odovzdala mu svoj život. Začala sa modliť, chodiť každý deň na svätú omšu a vešpery a tráviť hodiny v tichej kontemplácii pred svätostánkom. Všetci, čo ju poznali, vraveli, že vtedy sa náhle zmenila. Máriina mama, ktorá ju predtým karhala za to, že chodí do kostola tak zriedkavo, ju odvtedy karhávala za to, že tam trávi tak veľa času.
Dva roky sa Mária modlila, vyučovala katechizmus a neúnavne slúžila chudobným, chorým a neobľúbeným obyvateľom dediny. Naučila sa „obrniť trpezlivosťou“ a stala sa, slovami jej matky, „milou a pokojnou“. Mária seba samu prirovnávala k márnotratnému synovi: počas dlhých hodín kontemplácie dokázala i ona – tak ako on – „vstúpiť do seba“. A keď prijala Božie milosrdenstvo a lásku, jej viera vzrástla a jej mrzutosť a tvrdohlavosť sa takmer celkom vytratili.

Povolanie modliť sa za jednotu
Mária napokon odišla z domu aj od svojej rodiny a vstúpila do kláštora trapistiek v mestečku Grottaferrata neďaleko Ríma. Jej priatelia a príbuzní si mysleli, že tam pre svoju tvrdohlavosť a popudlivú povahu dlho nevydrží. No možno práve táto tvrdohlavosť – usmernená Duchom Svätým – jej pomohla vytrvať. Prijala mníšsky spôsob života a celkom prosto ho žila. Jedna sestra to vyjadrila takto: „Jednoducho dodržiavala regulu; takmer ničím nepútala na seba zvláštnu pozornosť.“ Možno len jedným: Mária bola určená za „vedúcu chóru“, hoci nevedela chytiť tón a udržať melódiu. „O spievaní viem veľmi málo,“ sťažovala sa v liste svojej mame, „no až priveľmi dobre viem, čo znamená spievať falošne.“
Až na toto pokorenie bol Máriin život v kláštore tichý – pokým jedného dňa neprišla do kláštora prosba o „Oktávu modlitieb za jednotu“. Vo Francúzsku a v Taliansku sa v tom čase začínala ujímať idea zjednotenia kresťanov. Francúzsky kňaz Paul Couturier šíril pobožnosť Oktávy modlitieb a zhromažďoval ľudí, ktorí by sa modlili za jednotu kresťanov. Ctihodná matka Pia Gulliniová – nepochybne z vnuknutia Ducha Svätého – vytvorila krátku brožúrku pre talianske rehoľníčky a pozvala ich zvláštnym spôsobom obetovať pre túto vec svoj život, ak k tomu budú cítiť povolanie. Máriu to vtedy veľmi nezaujalo, no jednu rehoľnú sestru áno. „To je pre mňa,“ zvolala krehká sedemdesiatosemročná matka Immacolata. „Ak mi to dovolíte, obetujem za to malý zvyšok svojho života, ktorý mi ostal.“ A naozaj to bol len malý zvyšok. Už o necelý mesiac chorľavá sestra Immacolata odišla do večnosti.

Máriino obetovanie Ježišovi
O rok neskôr matka Pia opäť sestry vyzvala pouvažovať, či nechcú samy seba a svoje modlitby obetovať za jednotu kresťanov. Mária vtedy ochotne odpovedala. „Cítim, že to Pán odo mňa chce,“ povedala predstavenej.
Ak vstup do kláštora trapistiek bol Máriiným „áno“ Bohu, tak všetko, čo nasledovalo potom, boli len ďalšie kroky poslušnosti Pánovým požiadavkám. Mária sa nesnažila nájsť nejaké teologické alebo praktické riešenie problému rozdelenia kresťanov. Ona so svojou typickou tvrdohlavosťou a jednoduchou poslušnosťou odpovedala na pozvanie „obetovať svoj život za jednotu“. Detaily nechávala na Boha a svojich predstavených.
V ten večer pocítila bolesť v ramene. „Predtým som si toto úbohé telo ani neuvedomovala,“ napísala a dodala: „Potom mi už nikdy nebolo dobre.“ Krátky čas dokázala Mária naďalej plniť svoje bežné povinnosti.

„Tu som“
Máriine bolesti a kašeľ sa však čoraz viac zhoršovali. Napokon musela ísť do nemocnice, kde jej diagnostikovali tuberkulózu. V nemocnici sa cítila ako „ryba na suchu“ a ctihodnú matku Piu prosila: „Pre lásku Božiu, urobte všetko pre to, aby som sa čo najskôr mohla vrátiť do kláštora.“
Tam sa po čase naozaj vrátila a nasledujúcich pätnásť mesiacov trpela záchvatmi tuberkulózy. Mária, zničená bolesťou a ťažkosťami s dýchaním, chcela byť „silná ako železo“, no namiesto toho sa cítila „slabá ako stebielko slamy“. Predsa však zostávala neoblomná: „Obetovala som sa celá Ježišovi a nevezmem svoje slovo späť.“ Keď Máriina bolesť rástla, prosila Pána, aby jej pomohol dodržať sľub. „Rada by som povedala: ,Ježišu, pomôž mi,‘ no nemôžem. Namiesto toho hovorím: ,Tu som.‘“
Táto jednoduchá modlitba sa v posledných mesiacoch jej života ešte väčšmi prehĺbila. „Ježišu, milujem ťa! Milujem ťa, hoci trpím... Ďakujem ti, hoci trpím.“ Mária, ležiac v posteli na ošetrovni, takmer neustále rozjímala nad sedemnástou kapitolou Jánovho evanjelia. Opakovala Ježišove slová: „Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene..., aby boli jedno ako my“ (Jn 17, 11). Jednota kresťanov jej neustále ležala na srdci. Jej utrpenie ju vovádzalo stále hlbšie do Kristovho utrpenia. Akoby cítila bolesť, ktorú cíti Boh pre to, že sa kresťania často navzájom kritizujú namiesto toho, aby spolupracovali. A predsa Mária len matne tušila, za čo konkrétne trpí alebo ako presne k tomuto zjednoteniu dôjde. Modlila sa v poslušnosti, bez toho, aby poznala cestu k zjednoteniu.

Príkladom vždy a všade
Mária zomrela 23. apríla 1939 ako dvadsaťpäťročná. Po tom, čo týmto zvláštnym spôsobom Bohu obetovala svoj život, žila len necelé dva roky. Počas nich sa úplne pohrúžila do Kristovej modlitby za jednotu.
Keby komunita v Grottaferrate nenarástla natoľko, že sa musela presunúť z tamojšieho kláštora do iného, možno by sme sa o nej ani nikdy nedozvedeli. Pri tomto sťahovaní sa však museli presťahovať aj rakvy zosnulých sestier. Máriinu rakvu pritom otvorili so zámerom otvorenia procesu blahorečenia „niekedy v ďalekej budúcnosti“.
Mária mala v dôsledku tuberkulózy dosť zničené telo už v čase svojej smrti, a tak sa predpokladalo, že jeho rozklad po smrti pokračoval veľmi rýchlo. Preto všetkých nesmierne prekvapilo zistenie, že Máriino telo aj odev zostali dokonale neporušené. Mária začala svoj život svojhlavo a s ľahostajným postojom voči evanjeliu. No keď obetovala celý svoj život Bohu za jednotu, jej telo prestalo chátrať. Možno tým Boh chcel zdôrazniť dôležitosť jednoty a jednoduchých modlitieb za ňu – modlitieb podobných tým Máriiným.
Pri Máriinom blahorečení pápež Ján Pavol II. vysvetlil, čomu nás učí jej príklad. „Ona nám pomáha pochopiť, že na modlitbu za jednotu kresťanov netreba zvláštne obdobia, situácie alebo miesta. Kristova modlitba k Otcovi je príkladom pre každého – a to vždy a všade.“

Boh miluje jednotu
Do Kristovej modlitby „daj, aby boli jedno ako my“ je zahrnutý každý z nás. Môže sa nám zdať, že dosiahnuť túto jednotu, takú potrebnú v našich rodinách, na našich pracoviskách a v Cirkvi, je nemožné. Máme však Máriin príklad, ktorý je silnejší, než sa na prvý pohľad môže zdať. Jej jednoduchá modlitba a obetovanie života prináša ovocie dodnes, ako zdôraznil pápež František, hovoriac o nej vo svojej apoštolskej exhortácii o svätosti. Keď budú hroziť rozdelenia, snažme sa zo všetkých síl vytrvať v jednote a, podobne ako Mária, detaily prenechať na Boha. On určite znásobí ovocie našich modlitieb a obiet – tak ako to urobil v prípade Márie Sagheddu.

 



 

 

 

 

John Eldredge

Rok obnovy

 

Adam Szustak OP

ešte5minút

 

Redemptoristi

Modlitbový denník 2020

 

Jim McManus, Stephanie Thornton

Vyrovnanosť a pokoj, spiritualita pribúdajúcich rokov

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2019
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt