číslo 9,  ročník 19, november 2018 RSS Slova medzi nami Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Nečakané bremeno – a požehnanie – opatrovníctva
Otcova Alzheimerova choroba mi naháňala strach, kým ju Boh nepoužil na to, aby zjednotil našu rodinu a priviedol nás bližšie k nemu
Adetola Grillová


 

V roku 2011 sme si začali uvedomovať, že náš otec má problémy s pamäťou. Opakovane sa nás pýtal na rôzne veci alebo sme mu museli aj niekoľkokrát zopakovať jednu a tú istú vec.
Po mnohom trápení sme napokon nabrali odvahu a vyhľadali pomoc. Neurológ predložil otcovi nejaké testy na overenie mentálnych schopností. Otec ich však nedokázal vypracovať. Magnetická rezonancia odhalila Alzheimerovu chorobu. Vtedy sme boli celkom radi, že nemá nejakú inú telesnú a možno aj nevyliečiteľnú chorobu. Tak málo sme tušili, čo nás čaká.
Spočiatku sa choroba prejavovala hlavne výpadkami jeho krátkodobej pamäti – otec si nedokázal spomenúť na nedávne udalosti alebo rozhovory. Postupne, keď začal mať problém chápať rôzne veci, jeho osobnosť sa začala meniť. Pýtal sa: „Čo je to so mnou?“ a „Čo sa mi to deje?“ Niekedy bol aj agresívny. Toto bolo pre nás mimoriadne ťažké – zvlášť, keď v jednom okamihu povedal veci, ktoré nás ranili, a hneď v ďalšej chvíli nám povedal niečo pekné a milé bez toho, žeby si pamätal, čo povedal predtým.
Ešte stresujúcejšie pre mňa bolo to, keď otec začal bývať dezorientovaný. Nikdy nezabudnem, ako raz nebadane vykĺzol z domu. Tak veľmi ma to vystrašilo! Napokon sme usúdili, že ho už nemôžeme nechávať samého. Zamestnali sme teda opatrovateľku, ktorá bývala u nás. No bolo ťažké udržať si nejakú opatrovateľku dlhší čas. Jedna to u nás vydržala len tri dni a potom si radšej vymyslela dôvod, aby mohla odísť!

Obava a dôvera
Keď som bola mladšia, boli sme si s ockom veľmi blízki, no postupom času sme sa odcudzili. A keď sme sa práve opäť začali zbližovať, prepukla uňho táto choroba. Môj ocko bol inteligentný a slepo miloval svoje deti. Bol tvrdohlavý, ale aj láskavý a štedrý. S láskou spomínam na to, ako mi raz kúpil knihy Enid Blytonovej a vzal ma do Lagosu na Britský úrad vysokého komisára, aby som sa tam mohla zapísať do kondolenčnej knihy princeznej Diany.
Viera bola pre mňa vždy dôležitá, no počas otcovej cesty s Alzheimerom sa prehĺbila. Veľmi často som zápasila s úzkosťou a strachom a práve strach bol jednou z najnáročnejších vecí, ktoré som musela prekonávať počas otcovej choroby. Bála som sa budúcnosti a bála som sa jeho smrti. Ako to naša rodina zvládne? Ako to zvládnem ja? Pamätám si, ako som zúfalo prosila Boha, aby udržal môjho ocka nažive, až kým môj najmladší súrodenec nedokončí vysokú školu. No Boh namiesto toho, aby ma uistil, že vypočuje túto moju modlitbu, postupne a pomaly odpovedal na ešte hlbšie volanie môjho srdca: oslobodil ma totiž od strachu, ktorý ma držal v zajatí.
Časom Boh môj strach nahradil triezvym uvedomením si skutočnosti, že život je dar, a to krehký dar. Sledujúc zhoršenie otcovho stavu som si uvedomila, ako veľmi som svoju dôveru vkladala do pominuteľných vecí: peňazí, intelektu, zdravia, ba dokonca aj svojich blízkych. Vždy som si napríklad vysoko cenila poznanie a intelektuálne schopnosti, no keď som sledovala, ako môj otec stráca kognitívne funkcie, pochopila som, že my ľudia sme viac, než len to, čo vieme. Boh nás miluje nie pre to, čo sme dosiahli, ale pre to, kto sme – jeho milované deti. Skrze otcovu zraniteľnosť mi Boh pomohol prijať vlastnú slabosť a prehĺbiť svoju láskyplnú závislosť od neho. Nemusím sa báť, pretože on bude vždy so mnou a dá mi všetko, čo budem potrebovať.

Únavné, no radostné dni
Na tejto ceste s otcom boli smutné aj napäté dni, únavné aj radostné dni, no Boh bol počas každého jedného z nich s nami. Ako sa hovorí v Žalme 124, ak by Pán nebol s nami, porazil by nás nepriateľ (porov. Ž 124, 2 – 3). Nesmierna Božia starostlivosť o môjho otca a moju rodinu, ktorá sa prejavila aj veľmi prakticky, mi pripomenula, že on kráča s nami aj počas ťažkých období. Hoci otec prišiel o svoje kognitívne schopnosti, Božiu vernosť vidíme vo vynikajúcom stave otcovho telesného zdravia. Mohli by sme si robiť starosti pre rastúce účty za zdravotnú starostlivosť a všelijaké lieky, ktoré potrebuje, no Boh sa naďalej stará o všetko, čo potrebujeme. Zvlášť oddane sa o otca stará naša mama: jej láska a oddanosť dodávajú silu nám všetkým. Ona riadi starostlivosť o nášho otca. Kvôli tejto spoločnej starostlivosti sme v rodine nútení prispôsobovať svoje plány jedni druhým, vďaka čomu sme sa však opäť zblížili.
Ďalším požehnaním je to, že otcova choroba naučila našu rodinu trochu spomaliť a s vďakou brať každý deň taký, aký je. Naučili sme sa prijímať nečakané dary, ktoré nám táto choroba priniesla. Radi si ocka doberáme pre veci, ktoré v dôsledku tejto choroby urobil alebo povedal. Naučili sme sa smiať na tom, keď nám nato pobúrene odpovie: „Ja som to neurobil!“ Ocko vždy miloval hudbu, a preto mi vždy pôsobí nesmiernu radosť, keď len tak odrazu vstane a začne tancovať. Je zábavné sledovať ho, ako sa kníše sem a tam a pritom sa usmieva. Je pre nás svedectvom dokonca aj v tom, ako žije svoju vieru. Nikdy nebol nejaký veľmi zbožný, no teraz bez zábran hovorí o Bohu a modlí sa slovami, ktoré ešte dokáže povedať.
Alzheimerova choroba u môjho otca mi naháňala strach a brala som ju ako bremeno. Hoci to stále nie je ľahké, Boh túto chorobu použil na to, aby zblížil našu rodinu a aby nás priviedol aj bližšie k nemu. Na tejto ceste sme už takmer sedem rokov a otec stále žije a bojuje. Veľmi teraz Boha prosím, aby sa môj otec dožil pohľadu na moje deti a mohol ich ešte držať v náručí. Viem však, že budúcnosť je v Božích rukách a ja mu ju rada zverujem. Ideme teda ďalej, deň za dňom. Hľadíme vpred, aby sme videli, ako sa Boh na tejto ceste svojou milosťou a svojím milosrdenstvom stará o všetky naše potreby.

 



 

 

 

 

Redemptoristi

Modlitbový denník 2019

 

Peter Kreeft

Skôr ako odídem

 

Scott Hahn

Anjeli a svätí

 

Adam Szustak OP

Vrch prísľubov

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2018
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt