číslo 1,  ročník 16, január 2015  Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Ako mi Boh pomohol dať mu svoje fiat a dal mi za to Octaviu
čitateľka Martina


 

„Pani, čo by ste si želali najviac na svete?“ oslovila ma začiatkom leta na ulici jedna Cigánka.
V zlomku sekundy mi mysľou prebehlo, že najviac zo všetkého si želám bábätko, veď s manželom máme obaja 40... Ale vzápätí som si spomenula na myšlienku, ktorú svätý Alfonz zapísal do svojej knihy Vo svetle večnosti a náhodou (vlastne Božím riadením) som ju deň predtým zahliadla pri listovaní knihy: Keď sa pohana Antistena pýtali, aké je najväčšie šťastie na tejto zemi, odpovedal, že dobrá smrť. Nuž možno to bude príležitosť na evanjelizáciu... a odpovedala som jej: „Chcela by som dobrú smrť.“
„Nie, nie, pani, nehovorte tak! Vy si prajete dieťatko a splní sa vám to,“ spustila svoju veštbu. Zastavila som ju, lebo o veštenie nemám záujem. I tak za mnou volala: „Panička, porodíte zdravého chlapčeka...“
Mávla som nad tým rukou. Momentálne sa mi v hlave rojili úplne iné myšlienky. Deň predtým som bola na konkurze na pozíciu, o ktorej som si nebola istá, či ju naozaj chcem. Išla som tam len preto, že mi to dohodila kamarátka. Takmer 20 rokov som pôsobila v úplne inej oblasti. Začínať niečo absolútne iné po toľkých rokoch – výhody to síce sľubovalo: práca od pondelka do piatku od ôsmej do štvrtej, možno menej stresu, ale za oveľa menej peňazí... „Bože, zošli mi znamenie, ak chceš, aby som to vzala. Nejaké také, čo ma ovalí po hlave, aby som pochopila...“
Nuž tá veštba, ktorú som nevyhľadávala, ani nečakala, ma veru ovalila a poriadne (možno ten rožkatý začul moju prosbu a vmiešal sa do toho). Ale ovalila ma aj zákerná bronchitída, z ktorej som sa následne zbierala celé leto. „Takto som si to, Bože, nepredstavovala,“ vyčítala som mu. „Nájdi iný spôsob, aby som rozlíšila tvoju vôľu.“
Na ďalšie kolo konkurzu som mu chcela trochu pomôcť a nalakovala som si nechty ohnivočerveným lakom (ktorý som si požičala od sestry, lebo ja takéto zbytočnosti nevlastním). Nič zvláštne, však? Ale rodina mi vyčítala, ako som to mohla urobiť, veď predsa moje nadriadené budú rehoľné sestry aj so svojou predstavenou... „Ak Boh bude chcieť, prijmú ma aj s nechtami,“ odvetila som so smiechom. Ale do smiechu mi nebolo. Na postup do ďalšieho kola bolo potrebné vypracovať jeden projekt.
Ak by som sa do toho pustila, trvalo by to mi aspoň 5-krát dlhšie, ako bol vymedzený čas, pretože o tejto oblasti naozaj nemám ani šajnu. Mám len kontakty, na ktoré som sa odvolávala pri svojej prezentácii. A možno schopnosti.
Prešlo pár dní, do toho som ochorela, nevládala som nič, nieto ešte niečo študovať, aj keď spomínané „kontakty“ mi boli ochotné pomôcť. Popritom som mala ešte nejaké uzávierky rozbehnutých projektov...
Vzdala som to.
O niekoľko týždňov sa stalo niečo, čo som vôbec nečakala: Sestričky mi zavolali, že si ma vybrali!
„Bože, veď som mala nežiaduco nalakované nechty. Provokovala som ťa, však? Veď som ani neposlala projekt. Naozaj ma tam chceš? Veď som mala konkurenciu šiestich ľudí ‚z fachu‘. Myslíš si, že to zvládnem?“
A tak som im teda povedala svoje áno.
„Áno, Pane, vezmem tú prácu, aj keď o nej nič neviem. Ale tebe nie nič nemožné! Ty o nej vieš všetko. Viem, že ma nenecháš v kaši!“
Je mi jasné, že svojimi ľudskými silami to nezvládnem. Veď som svojimi ľudskými silami nezvládla ani konkurz. A nevedela som sa ani len rozhodnúť, či tú prácu chcem. Boh ma viedol a doviedol. A vedie a bude viesť. Každý deň len a len s jeho pomocou.
A Octavia? Nuž, nie je to služobné auto. To som nedostala. Je to dievčatko, ktoré nosím pod srdcom, a narodí sa, keď Pán Boh dá, 1. 5. 2015. Úžasný dátum!...

 



 

 

 

 

Adam Szustak OP

Vrch prísľubov

 

Damian Stayne

Obnov svoje znamenia

 

Robert Barron

Živé paradoxy

 

John Eldredge

Rok obnovy

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2019
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt