číslo 9,  ročník 13, október 2012 RSS Slova medzi nami Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

 

Vyhrievať sa pri posvätnom ohni



Príbeh svätej Kateri Tekakwitha
Ann Bottenhornová

V chladnej tme pred svitaním v snehu nehybne stála osamelá postava: mladá žena, ktorá nedbala na chlad, nedbala na skorú hodinu, bola sama s Bohom. Mala len 24 rokov a jej krehké zdravie sa podlamovalo. Nikdy však nebola zdravá, tak prečo by teraz na tom záležalo? Čo boli tieto utrpenia v porovnaní so životom, ktorý ju očakával?
Všetko bolo prípravou, cvičením. Všetko ju privádzalo tam, kam túžila ísť – do neba, domov, kde bude večne prebývať s Bohom. Jeho Syn pre ňu tak strašne trpel.
„Všetko“ znamenalo dva a pol roka dobrovoľných kajúcich skutkov a „umŕtvovania tela“. Dlhé, studené hodiny pri modlitbe. Dlhé, únavné hodiny, keď sa starala o chorých a starých. Slávnostné sľuby večného panenstva a ťažkosti, ktoré potom nasledovali. Táto mladá žena to považovala za radosť, lebo bol a to skúška jej viery a rozvíjala sa jej ochota. Bola si istá, že ju to urobí dokonalou a nič jej nebude chýbať.
Takmer nikto ju neučil ani neviedol v jej materinskom jazyku. Zdá sa nemožné, že v takejto situácii by sa niekto mohol stať svätým! Ale čo je u ľudí nemožné, to je možné u Boha.

Semeno rastie v tichosti
Kateri Tekakwitha sa narodila v roku 1656. Jej otec bol bojový náčelník mohawských Indiánov. Jej matka pochádzala z kmeňa Algonquin. Zajali ju pri lúpežnom prepade. Katerina matka bola aj pokrstená, bola katolíčkou. Bola známa svojou láskavosťou, trpezlivosťou, nehou a sebaovládaním.
Môžeme si predstaviť, že rozprávala Kateri o Bohu a viere. Čo je pre matku prirodzenejšie ako spievať piesne o Ježišovi a svätých dieťaťu v náručí alebo učiť dieťatko jednoduché modlitby viery? Katerina matka určite už v prvých rokoch jej života zasiala semená, ktoré dozreli do túžby celým srdcom žiť pre Boha.
Kateri sa narodila asi 65 kilometrov západne od dnešného mesta Albany a žila tam do 4. alebo 5. roku života, keď epidémia ovčích kiahní zdecimovala jej dedinu. Hoci Kateri prežila, choroba jej zanechala na tvári veľké jazvy, zhoršil sa jej zrak a zdravie bolo trvalo oslabené. Stala sa sirotou, takže Katerin strýko – sám náčelník kmeňa – a jeho manželka si ju vzali a vychovávali ju ako svoju vlastnú dcéru.
Kateri bola po všetkých stránkach inteligentné a dobre vychované dieťa. Vedela ozdobovať šaty a iné predmety korálkami a niťami v krásnych zložitých vzoroch. Kateri ako dcéra bojového náčelníka a adoptované dieťa iného náčelníka mala vo svojom mohawskom kmeni významné postavenie. Skutočnosť, že bola krásna a usilovná, z nej vo veku pre manželstvo urobila príťažlivú mladú ženu. Kateri však bez tvrdohlavosti alebo „posledných slov“ odmietala akúkoľvek diskusiu na túto tému – tento nevysvetliteľný postoj zarazil jej rodinu i dedinu. Jeden životopisec vyjadril jej postoj slovami: „Cudzí, zvláštny a možno nebezpečný pre mohawský spôsob života.“
Nech už Kateri zažila čokoľvek, stále bola Mohawka. Odvážna. Odhodlaná. Vytrvalá. Bola aj osobitne zdržanlivá a radšej ostala v tichu svojho domu, než by sa zúčastňovala na dedinských pletkách a činnostiach. Hoci jezuitskí misionári žili v Katerinej dedine počas jej puberty, zdá sa, že s nimi nemala veľa spoločného. Iní ľudia sa obrátili počas určitej formy katolíckej obnovy medzi Mohawčanmi. Kateri však ostala bokom vzhľadom na svoje postavenie dcéry náčelníka, alebo vzhľadom na to, že jej strýko nebol ochotný prijať toto nové náboženstvo, alebo pre jej prirodzenú bojazlivosť, alebo ďalekosiahle dôsledky obrátenia.

Odchod z domu
Keď mala Kateri 18 rokov, navštívil ju doma, keď sa liečila po zranení nohy, jezuita Jacques de Lamberville . Nevieme, čo presne si povedali, ale zdá sa, že kňaz rozpoznal u Kateri plodný modlitbový život a chápanie viery.
Kateri možno absorbovala poznanie tak, že počúvala rozhovory medzi svojimi súkmeňovcami. Možno to, čo hovorili, rezonovalo v jej srdci, kde sa ešte slabo ozývali matkine slová. Kateri však prekvapila otca de Lamberville, keď vyslovila prianie stať sa kresťankou. Poradil jej, aby „sa naďalej modlila a vzdelávala vo viere“. V skutočnosti už pokročila na tejto ceste a asi po dvoch rokoch, čo bol nezvyčajne krátky čas, Kateri pokrstili na Veľkonočnú nedeľu 1676.
Nikto nenamietal a s jej obrátením nebolo toľko problémov, ako očakávala – aspoň spočiatku nie. Zdalo sa, že Katerin strýko celé roky toleroval pôsobenie misionárov a to, že dedinčania prijímali kresťanstvo, ale keď obrátenia mali za následok exodus do katolíckych misií v Kanade, jeho tolerancia sa skončila. Mal pocit, že kresťanstvo trhá základ mohawskej spoločnosti.
Kateri bola úzko spojená so svojou dedinou a domom a ostala tam ešte dva roky po vstupe do Cirkvi. Keď však posmešky a zlé zaobchádzanie viedli k vážnym hrozbám, takže nemohla praktizovať vieru, Kateri urobila ťažké rozhodnutie presťahovať sa do Kanady, kde mala príbuzných, ktorí žili na katolíckej misii pri Montreale.

„Posvätný oheň“
Kateri v misii prežila ďalší tlak, aby sa vydala, ale jej odhodlanie bolo pevné. Kateri tam bola oslobodená od prekážok, ktoré znášala v dedine svojho strýka, a začala horieť novým zápalom a láskou k Ježišovi.
Hneď ráno bola prvá v kostole a posledná z neho odchádzala. Počas dňa sa vracala do kostola, aby prežila čas v Božej prítomnosti. Modlila sa „veľmi málo jazykom, ale veľmi sa modlila očami a srdcom“. Podľa jedného životopisca sa za týždeň naučila viac než iní katechumeni za niekoľko rokov.
To však Kateri nestačilo. Spojila sa s niekoľkými indiánskymi ženami, aby sa venovali zasvätenému životu. Istému jezuitskému misionárovi v misii pripadali ako „Dcéry lásky z Francúzska“, lebo vykonávali „dobročinné skutky medzi svojimi blížnymi, starali sa tajne o chorých a chudobných, nechceli, aby si ich všímali, a dávali almužny chorým a núdznym“. Istý kňaz si všimol Kateri a poznamenal, že „tie najpodradnejšie práce boli zušľachtené vďaka horlivému duchu, s akým ich vykonávala“. Kateri s horlivou intenzitou zachovávala všetko, čo sa naučila. Jej horlivosť bola veľmi veľká, keď ju Duch Svätý viedol cestou milosrdenstva, ochotnej lásky a pokorného života s Bohom.
Kateri Tekakwitha verne a usilovne zachovala všetko, čo vedela. Usilovala sa o dokonalosť – dokonale praktizovala vieru, bola dobrým príkladom pre spoločenstvo a naplno žila pre Boha – svoj cieľ chcela dosiahnuť ochotnou, zanietenou odhodlanosťou. Mala však krehké zdravie a v zime 1680 ostala Kateri pripútaná na lôžko. Často ju navštevovali iní Indiáni v misii a prosili ju o radu a usmernenie. Jeden z misionárov napísal, že „od nej odchádzali s pocitom, že sa zohriali pri ‚posvätnom ohni‘, ktorý žiaril z jej očí, gest a slov, ktoré vyslovila“. Kateri Tekakwitha zomrela 17. apríla 1680 ako dvadsaťštyriročná.

Tisíce zázrakov
Keby sa príbeh skončil tu, asi by sme nikdy nepočuli o Kateri Tekakwitha. Keď sa však dvaja jezuitskí misionári a  príslušníci kmeňa Mohawkov, ktorí boli pri jej smrti, pozreli na Katerinu tvár, ktorá bola počas jej života veľmi zjazvená, zrazu videli, že je tak á krásn a, až páter Pierre Cholonec vykríkol. Ďalší kňaz sa k nemu pridal: Katerina tvár „bola krajšia než za jej života“. V čine, ktorý sa podobá na pochvalu „výborne, dobrý a verný sluha“, Boh zasiahol a vyhladil znaky choroby a utrpenia, ktoré Kateri nosila počas života.
Potom sa začali zázraky. Do dvoch rokov vznikol okolo Kateri „miestny kult“. Relikvie z jej života – dokonca kamienky z jej hrobu – sa používali na liečenie. Počas ďalších 30 rokov sa Kateri stala známou ako „uzdravovateľka“ medzi Indiánmi a obyvateľmi oblasti okolo Montrealu. Páter Cholonec napísal: „Uzdravenia... boli také časté, že sme ich prestali zaznamenávať. Ani mesiac a ani týždeň neprešiel“ bez uzdravenia. Poznamenal, že uzdravenie bolo zvyčajne uzdravením „tela i duše, hoci o  to [oboje] človek neprosil“.
Formálny proces svätorečenia Kateri Tekakwitha sa začal v roku 1932. Bolo však ťažké takmer po tristo rokoch overiť zázraky, ktoré sa jej pripisovali. V roku 1980 však pápež Ján Pavol II. vyhlásil, že jej mnohé neoverené zázraky sa majú považovať za rovnaké ako jeden overený zázrak. V roku 2006 sa však na jej orodovanie stal novodobý zázrak.
Päťročný Jacob Finkbonne z Ferndale v štáte Washington si natrhol peru na basketbalovom ihrisku a nakazil sa baktériou, ktorá požierala jeho telo. Lekári sa celé mesiace neúspešne usilovali ovládnuť infekciu, ktorá mu ničila tvár a hornú časť tela. Rodičom povedali, že Jake zomrie.
Rodičia i spolužiaci sa začali modliť. Prosili o orodovanie tú, ktorá mala zjazvenú tvár počas života. Na Jakeov vankúš položili relikviu Kateri. V ten istý deň sa Jakeov stav začal zlepšovať, čo prekvapilo celý zdravotnícky personál, ktorý sa o ňho staral. O osem týždňov odišiel Jake z nemocnice.
Cirkev päť rokov prísne skúmala jeho uzdravenie. Napokon v decembri 2011 pápež Benedikt XVI. vyhlásil, že Jakeovo uzdravenie je naozaj zázrak na orodovanie blahoslavenej Mohawky. Kateri Tekakwitha bude svätorečená 21. októbra 2012.

 

 

 

 

 

Matthew Kelly

Neodporuj šťastiu

 

Denis McBride CsSR

Putovanie s Jonášom

 

Adam Szustak OP

Hrniec strachu

 

Alice von Hildebrand

Privilégium byť ženou

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2018
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt