číslo 3,  ročník 11, apríl 2010  Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 


 

Páter Walter Ciszek sa v gulagu naučil jednoduché, ale dôležité pravdy
Louise Perrottová

Walter Ciszek „zomrel“ po prvýkrát v roku 1947. Tento americký jezuita zmizol v roku 1940 krátko po tom, čo sa dostal do komunistického Ruska, aby tam pôsobil ako tajný kňaz. Po siedmich rokoch ho rodina i rehoľná komunita vyhlásili za mŕtveho.

Kňaza však zatkli za špionáž a sovietsky väzenský systém ho pohltil. Až do roku 1955, keď páter Ciszek poslal list svojej sestre v Pensylvánii, nikto za železnou oponou netušil, že žije. Keď ho v roku 1963 poslali naspäť do USA výmenou za dvoch ruských agentov, zdalo sa, že vstal z mŕtvych.

Ciszek v skutočnosti zomrel 8. decembra 1984 vo veku 80 rokov, dve desaťročia po svojom prepustení. Ale najprv podstúpil smrť a vzkriesenie trochu iného druhu.

Toto je skutočná dráma kňazových stratených rokov: ako zomrel sebectvu a spoliehaniu sa na seba a vstal z mŕtvych vďaka tomu, že dôveroval v Boha a jeho láskyplnú starostlivosť. Príbeh Waltera Ciszeka je vyrozprávaný v dvoch jeho knihách S Bohom v Rusku a On ma vedie. Je to silné svedectvo o tom, čo sa môže stať, keď sa človek ako vy, ja, ktokoľvek rozhodne žiť z viery.

Tvrdý a hrdý na to

Mladý Walter bol tvrdohlavý už od detstva. Bol to silný chlapec, ktorý sa rád bíjaval a chodil poza školu. Dohováranie rodičov a tresty nemali veľký účinok. Jeho otec, ťažko pracujúci poľský prisťahovalec, bol prekvapený, keď sa jeho syn bez akéhokoľvek očividného dôvodu rozhodol stať sa kňazom.

Walter nastúpil v mladom veku do malého seminára v Michigane a niekoľko ďalších rokov dokazoval, že je na seba tvrdý. Bez rady alebo dovolenia podstupoval také sebazápory ako plávanie v ľadovom jazere. Počas Pôstneho obdobia jedol len chlieb a pil vodu. Varovali ho, že mu to môže poškodiť zdravie, ale tento tvrdohlavý seminarista vždy odvetil: „Viem, čo robím.“

Ciszek o niekoľko rokov neskôr videl v sebe za týmito mladíckymi činmi sebectvo a nesprávne motívy. Ale Boh pracuje aj skrze chyby. Použil Walterovho súťaživého ducha, aby ho priviedol k jezuitom. Inšpiroval ho životopis svätého Stanislava Kostku, poľského mladíka, ktorý prešiel osemsto kilometrov, aby vstúpil do rehole. Ciszeka tento svätý zápal podnietil. Premýšľal o tom, že ako jezuita sa musí naučiť poslušnosti. Ako neskôr vysvetľoval: „Napokon som sa rozhodol, že to urobím, keďže je to také ťažké.“

Pošli mňa!

Keď Walter v roku 1929 vstúpil do jezuitského noviciátu, pocítil volanie pôsobiť ako dobrovoľník v Rusku, kde komunisti zatvorili semináre a uväznili biskupov a kňazov. Poslali ho študovať na pápežské kolégium Rusicum do Ríma. V júni 1937 ho vysvätili v byzantskom obrade. Tento obrad používajú v Rusku mnohí katolíci, ako aj všetci pravoslávni. V marci 1940, keď už Ciszek desať rokov držal na reťazi svoju misionársku horlivosť, sa napokon rozhodol, že sa dostane do Ruska v nákladnom vagóne poľských robotníkov, ktorý smeroval do drevorubačského tábora.

Neprekážala mu ťažká práca a tvrdé podmienky v tábore v uralských horách. Ale bol sklamaný a smutný, že nemôže vykonávať svoju kňazskú službu. Bol to takmer „neapoštolát“, lebo aj katolícki robotníci sa báli komunistických informátorov a nechceli sa rozprávať o Bohu alebo o ňom počúvať. A tak keď Ciszek a spolubrat jezuita slúžili v lese tajné sväté omše, pýtal sa: Je celá moja práca a obety nanič? Mal by som to vzdať?

Povedal: „Bolo to pokušenie, ktoré má každý, kto si náhle uvedomí, že život nie je taký, ako čakal.“ Len čo začal tušiť, že táto situácia môže byť Božou vôľou, zatkli ho ako špióna a poslali ho do obávaného moskovského väzenia Lubjanka. Strávil tam päť rokov a to zväčša na samotke.

Hodina pravdy

Spočiatku sa páter Ciszek príliš nebál. Veď bol nevinný. A „dôveroval“ svojim schopnostiam, že pred vyšetrovateľom bude pevný.

Určite mu pomohla jeho sila, sebadisciplína a pravidelná modlitba. Ale Lubjanka ho zničila. Bol v nej neustále hlad, izolácia a celonočné výsluchy s psychickým terorom a mučivými myšlienkami. Ciszek bol po roku utýraný, nadrogovaný a hrozila mu smrť. Urobil to, o čom si bol istý, že to nikdy neurobí: „Priznal sa“ k špionáži pre Vatikán.

Spaľoval ho pocit hanby a viny, lebo „vôbec nebol človekom, za akého sa považoval“. Napokon stál pred holou pravdou o sebe.

„Hoci som prosil Boha o pomoc, v skutočnosti som veril, že sa dokážem vyhnúť zlu a vyriešim každú ťažkosť... Ďakoval som Bohu, že nie som ako iní muži... V tejto najdôležitejšej skúške som sa spoliehal takmer úplne na seba a zlyhal som.“

Výsluchy pokračovali a Ciszek prepadol zúfalstvu. Vydesený sa vrhol pred Boha a prosil v úplnej bezmocnosti. Vo chvíli oslepujúceho svetla uvidel „milosť, ktorú mu Boh celý život ponúkal“.

„Vedel som, že sa musím úplne odovzdať do Otcovej vôle a odteraz žiť v tomto duchu odovzdanosti Bohu. A urobil som tak. Túto skúsenosť viem opísať len v zmysle ‚odovzdanosti‘, keď som sa vzdal svojich posledných pokusov alebo vôle držať opraty svojho života vo svojich rukách. Príliš ľahko sa to povie, ale toto jedno rozhodnutie ovplyvnilo každú ďalšiu chvíľu môjho života. Musím to nazvať obrátením.“ Bola to smrť a zároveň vzkriesenie.

Nesebecký na Sibíri

Walter Ciszek bol novým človekom a bolo to vidieť. Sovieti si uvedomili, že už s ním nemôžu manipulovať. Poslali ho na desať rokov ťažkých prác do sibírskeho gulagu.

Podmienky v ňom boli hrozné. Väzni boli vyhladovaní a prepracovaní. Mali chatrné ubytovanie a oblečenie. Asi jeden a pol milióna ľudí zomrelo pri úsilí industrializovať zamrznuté pustatiny.

Páter Ciszek však v tejto pochmúrnej krajine zakúsil radosť z toho, že svojim spoluväzňom prinášal Krista. Tajne krstil, spovedal, staral sa o chorých a zomierajúcich, kázal a dával duchovné cvičenia, slúžil sväté omše a rozdával sväté prijímanie. S tichým hrdinstvom vybudoval „prekvitajúcu farnosť“, hoci ho to stálo veľa. Potrestali ho tou najšpinavšou prácou. Pätnásť hodín prehadzoval uhlie, vyťahoval brvná zo zamrznutej rieky, plazil sa po nebezpečných banských tuneloch, za veľkých mrazov kopal krompáčom kanály.

Ľudia sa ho neskôr pýtali: „Ako ste prežili?“ Vždy odpovedal: „Božou prozreteľnosťou.“ Jeho prioritou bolo zverovať sa do tejto prozreteľnosti, do Božej vôle, ktorá sa prejavovala v každodenných situáciách.

Napríklad vo väzenskom vlaku z Moskvy hodili kňaza do kupé s dvadsiatimi ťažkými kriminálnikmi, ktorí mu vzali šaty a hrozili mu smrťou. Nahnevaný a vystrašený si sadol do rohu a usiloval sa nadobudnúť vnútorný pokoj. „Stále som si hovoril, že táto situácia a títo ľudia tvoria dnes Božiu vôľu pre mňa.“ Ťažko sa tomu verilo. Ale pokoj sa vrátil, keď sa rozhodol prijať túto a všetky situácie ako dar z Božej ruky a čo najlepšie mu ich obetovať.

Apoštol Božej prozreteľnosti

Keď pátra Ciszeka v roku 1955 prepustili z tábora, ale prinútili ho žiť na Sibíri, venoval sa službe miestnym kresťanom, ktorí lačneli po sviatostiach a kňazskej podpore. Slúžil v takom rozsahu a tak účinne, že polícia ho prenasledovala z jedného mesta do druhého. Prekvapivé prepustenie do USA v roku 1963 ho pravdepodobne zachránilo pred ďalším zatknutím.

Ciszek žil a šíril svoje „jednoduché pravdy“ do konca svojho života už menej dramaticky, ale nemenej horlivo. Pôsobil na Fordhamskej univerzite v New Yorku, kde písal knihy, prednášal, dával duchovné cvičenia a bol poradcom.

Mal dar priateľstva. Používal ho v „apoštoláte Božej prozreteľnosti“, hovorí Matka Marija Shieldsová, priorka byzantského karmelitánskeho kláštora v Pensylvánii. „Chcel, aby sme žili pre Boha, a priateľstvom nám ukazoval, ako to urobiť.“

Matka Marija, asi posledný človek, ktorý sa rozprával s pátrom Ciszekom pred jeho smrťou, povedala, že jej dal posledné posolstvo pre karmelitánske novicky. „Ak chcú mať pokoj na konci života,“ riekol, „povedzte im, aby každý deň konali Božiu vôľu. Povedzte im, aby dali Božej vôli celú svoju biedu.“

Hoci sa tento dar zomierania sebe môže zdať „biedny“, tento dar, ktorý môže dať každý, je istá cesta k životu v Kristovi.

Ďalšie informácie o pátrovi Walterovi Ciszekovi a jeho kanonizačnom procese: www.ciszek.org.

 

 

 

 

 

 

Jim McManus, Stephanie Thornton

Vyrovnanosť a pokoj, spiritualita pribúdajúcich rokov

 

Matthew Kelly

Neodporuj šťastiu

 

Denis McBride CsSR

Putovanie s Jonášom

 

Adam Szustak OP

Hrniec strachu

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2019
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt