číslo 3,  ročník 9, marec 2008  Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

„Deti sú najúrodnejším poľom na evanjelizáciu.“



Rodina a Božie slovo

J. P. z Bratislavy

Sme Božími deťmi a potrebujeme počuť Božie slovo. Božím dieťaťom som ja, môj manžel, naše deti... a Božím dieťaťom si aj ty. My všetci potrebujeme počuť Božie slovo.

Veľmi rada sa s vami podelím o svoju cestu s Božím slovom. Hoci som detstvo prežila v totalite, začala som ako päťročná chodiť na stretká. Vtedy neboli obrázkové Biblie, ako sú dnes, doma sme mali len takú s hustými písmenkami. Prečítať som si ju nevedela, a tak keď sme na stretku rozoberali príbehy a podobenstvá, ani som netušila, že je to Božie slovo (vtedy bolo všetko tajné a mala som zakázané rozprávať o tom, čo sme si hovorili na stretku). Často sme si kreslili tieto príbehy do zošita. Doteraz sa pamätám, ako sme do obdĺžnikov kreslili príbeh o márnotratnom synovi. Bolo to úžasné... Vždy som žasla nad tým, čo sme na stretku robili.

Keď som podrástla a vedela som čítať aj tie malé písmenká a knižky bez obrázkov, začala som čítať Božie slovo. Až vtedy som zistila, že všetky tie úžasné príbehy a podobenstvá zo stretka sú ukryté v ňom. Boh sa mi čoraz viac dával spoznávať, otváral mi oči. Mala som veľkú radosť z čítania. Také obdobia boli popretkávané obdobiami sucha, keď som ničomu nerozumela a bolo mi veľmi zaťažko prinútiť sa čítať. Po suchu prišla záplava milostí: videla som opäť nové veci a ešte hlbšie ako predtým...

Najväčšiu krízu čítania Božieho slova som však zažila, keď nám začali jedno po druhom pribúdať deti. Vtedy som naozaj myslela len na to, ako popri starostlivosti o deti prežiť – jesť a spať. O nejakom voľnom čase pre seba som ani nechyrovala.

No Boh je dobrý Boh, on sa vie vždy vynájsť. Vtedy som ani netušila, že je možné nájsť nejaké riešenie. V tom čase otvorili neďaleko nás nové kníhkupectvo a ponúkali v ňom detské Biblie. Kúpila som pre každé naše dieťa inú detskú Bibliu, primeranú veku. A tak som z nich začala deťom čítavať. Deti si ich veľmi rýchlo obľúbili a každý chcel, aby sme čítali tú jeho.

Počas čítania príbehov som prišla na to, že čítanie napĺňa i mňa a dodáva mi silu. Napr. pri čítaní o tom, ako sa Boh postaral o Izraelitov na púšti – na každý deň dostali, čo potrebovali – som si začala uvedomovať, že i ja mám každý deň to, čo potrebujem. Čítanie posilňovalo moju dôveru v Božiu starostlivosť. Tú dôveru a istotu si uchovávam doteraz. Z príbehu o Jonášovi som sa naučila, že mám naozaj robiť to, čo ma Boh posiela robiť, hneď, na prvé zavolanie...

Verím tomu, čo sa píše v Knihe Deuteronómium 8, 5: „Teda uvažuj vo svojom srdci, že ako človek vychovával svojho syna, tak Pán, tvoj Boh, vychovával i teba.“ Naozaj vidím, že ma Boh vedie a vychováva po celý môj život. A chcem, aby to vedeli a cítili na vlastnej koži aj naše deti. Z celého srdca túžim žiť podľa Knihy Deuteronómium (6, 4 – 7). Túžim milovať Boha celým svojím srdcom, celou svojou dušou, celou svojou silou, chcem poúčať o tom svojich synov a dcéru, či budem sedieť vo svojom dome alebo kráčať po ceste, či budem stáť alebo ležať. A preto naše deti nechodia do škôlky, ale snažím sa v nich rozvíjať semienko viery. O toto semienko je veľký boj.

Našou rodičovskou úlohou je dobre ho zalievať, nechať pôsobiť slnečné lúče a okopkávať ho. A o to mi ide aj pri našich deťoch.

Zalievať...

Snažím sa ich a popritom aj seba zalievať Božím slovom. Dnes sú už väčšie (7, 5 a 4 roky), majú všetci traja rovnaké Biblie, to znamená hrubšie a obsažnejšie ako tie prvé. Vedľa nadpisov si nalepujú malé nálepky, aby vedeli, koľkokrát tú-ktorú stať už počuli.

Čítať Božie slovo s deťmi je vždy zaujímavé. Niekedy popri čítanom texte okomentujeme obrázky, inokedy si niečo nakreslíme, zahráme, vymodelujeme. Biblické mená a názvy ich nechávam zopakovať. Napr. Boh poslal Jonáša do Ninive... „Koho poslal Boh do Ninive? Kde poslal Boh Jonáša?“... Najpohotovejší býva najstarší syn a ten najmladší to zopakuje ako posledný. Ale vôbec mu to neprekáža. A tak keď čítame niečo x-tý raz, už sa len pýtam a oni odpovedajú. A pridávam otázku – čo to znamená pre nás? A spolu hľadáme odpoveď, čo si z toho zoberieme do života.

Jedno obdobie deti obľubovali state o narodení a ukrižovaní Ježiša. Čítali sme ich niekoľkokrát za deň a potom ich napodobňovali. Z umelej hmoty mali kladivo a klince, dali si na hlavu prilby, obliekli si plášte, zapásali meč a vzali si kopiju. Jeden z nich alebo z rodičov bol Ježiš a musel to všetko pretrpieť. No najväčšia radosť bola z toho, že Ježiš vstal zmŕtvych. Aj dnes sa veľmi radi vracajú k týmto statiam. Momentálne intenzívne čítame Mojžiša a Dávida. Prinášajú aj svoje prvé Biblie a chcú všetko počuť a vidieť z každej Biblie.

Verili by ste, že dokáže malé päťročné dieťa 20 minút meditovať nad utrpením Ježiša? Ja pred časom len ťažko. No bola som toho svedkom. Náš najstarší syn mal vtedy päť rokov. Chcela som stráviť pol hodinu sama v tichu s Božím slovom v malej modlitbovej miestnosti. No môj najstarší syn sa ku mne pridal a pýtal sa ma, čo tam budem robiť. Povedala som mu, že si budem čítať z Božieho slova a počúvať, čo mi bude Boh hovoriť. Chcel ísť dnu so mnou. A tak som mu povedala, že tam musí byť ticho. Modlitbová miestnosť bola malá, bol v nej malý oltárik, na ktorom sa nachádzal obraz tváre ukrižovaného Ježiša, tŕňová koruna a klince. Ja som sa usadila na podušky, otvorila si Božie slovo a zavrela som oči, aby som sa ponorila do Božej prítomnosti. No vzápätí som pochopila, že to tak ľahko nepôjde. Môj syn začal oltárik prekladať z miesta na miesto, dával si tŕňovú korunu na hlavu, pritláčal si klince do rúk a len kedy-tedy povedal: „To muselo ale bolieť!“ Táto jeho činnosť ma dosť vyrušovala a nemohla som sa vôbec na nič sústrediť. A tak som, úprimne povedané, čakala, kedy odíde, aby som sa mohla naozaj začať modliť. Po 20 minútach sa rozhodol, že ide už preč. Pekne všetko poukladal na miesto a odišiel. Ostalo mi 10 minút s Bohom (potom bežal spoločný program). Bolo mi ľúto, že len tak málo. No Boh mi dal riadnu lekciu. Naozaj, až potom som pochopila, že môj syn celý ten čas meditoval nad utrpením Ježiša.

Hlbšie som si uvedomila, že maličké deti spoznávajú svet tým, že všetko chytia do rúk. A najlepšie je, keď to môžu aj strčiť do úst. Keď to naozaj môžu aj cítiť. A tak aj malé deti môžu meditovať, no potrebujú si to chytiť, vykonávať pri tom nejakú činnosť. Potrebujú všetko cítiť. A ako môžu cítiť napr. Božiu lásku? Pri deťoch je to veľmi jednoduché. Keď ich máme v náručí a je nám spolu fajn, povieme im: „Máme ťa radi!“ a k tomu pridáme vetu: „Aj Pán Boh ťa má rád!“ Vtedy, keď sa dieťa cíti byť milované a chápe, čo je to mať rád, ľahšie si to prepojí na niekoho, koho nevidí...


Mnohé verše z Božieho slova si zhudobníme a zrapujeme. Raz mali deti veľkú chuť na čokoládu. Keďže som nechcela, aby ju zjedli naraz, povedala som, že každý dostane len toľko tabličiek z čokolády, koľko si pamätá veršov z Božieho slova. No to som robiť nemala. O chvíľočku bolo po čokoláde... ani som netušila, že si toho toľko pamätajú...

Pre naše deti je najvhodnejší čas na čítanie Božieho slova dopoludnie, keď sú oddýchnuté. Náš najstarší syn po dvoch mesiacoch chodenia do školy povedal, že mu veľmi chýba cez deň Božie slovo. A tak sme čítanie zintenzívnili večer (tí mladší už boli unavení) a ráno som mu čítala pri raňajkách. No bolo to nebezpečné, skoro zmeškal do školy ? (teraz teda vstávame skôr).

Božie slovo nám hovorí, aby sme boli ako deti. A ja sa to od našich detí učím. Vidieť ich túžbu stále dokola čítať tie isté state z Božieho slova ma privádza do úžasu. Toľko Božieho slova, čo teraz čítam, som nikdy predtým nečítala. Napĺňa ma to znova a znova. Učím sa od nich aj odpúšťať. Keď urobia niečo zlé, vedia sa prísť naozaj pekne ospravedlniť, vedia prejaviť ľútosť, odpustiť si a ísť s čistým srdcom ďalej...

Nechať pôsobiť slnečné lúče...

Okrem čítania Božieho slova vysvetľujeme deťom aj Božie pravdy. Boh ťa stále vidí. Vie o tebe všetko. Vždy je pri tebe. Nemusíš sa báť. Boh je živý. Boh ťa počuje. Boh hovorí aj tebe.

A tak vyzývame deti, aby počúvali, čo im Boh hovorí. Často sú to také naoko jednoduché odpovede detí, no ja vidím, ako v nich Duch Svätý pracuje. Niekedy príde jeden z nich a povie: „Boh mi povedal, aby som sa nehral a išiel teraz kresliť.“ O chvíľu príde s obrázkom, ktorý má biblickú tému – napr. široká a úzka cesta do neba. Porozpráva mi o ňom a keď má cez deň nejaký problém, tak môžem nadviazať: „Po ktorej ceste teraz ideš? Čo urobíš, aby si šiel po úzkej?“ A veľmi rýchlo nájde svoju správnu odpoveď.

Inokedy naše deti správne zareagujú a ja viem, že je to od Ducha Svätého – je to napríklad v situáciách, keď potrebujem nejakú pomoc, ale nepoviem to nahlas a oni prídu a sami sa ponúknu, že mi pomôžu. Vtedy mám v srdci veľkú radosť, lebo viem, že sú nastavení na Božiu frekvenciu.

Okopkávanie...

Nie vždy idú po správnej ceste a nie vždy robia správne rozhodnutia. Vtedy je pre mňa dôležité zistiť, kde je problém, a počúvať Boha, ktorý mi ukáže cestu, ako priviesť dieťa na správnu cestu, aby jeho semienko viery mohlo ďalej rásť.

Staráme sa, aby okolo nich nevyrastala burina, ktorá by mohla tomu semienku brať živiny a mohla by ho udusiť. Starostlivo vyberáme, čo budú naše deti pozerať. Aj v prípade rozprávok pochopili, že nie všetky sú vhodné. A tak im iba z času na čas niečo pustíme, väčšinou niečo biblické. A na počítači im dovolíme písať a tvoriť. Hry sa hrajú len v anglickom jazyku. Nijaké strieľačky. Vedieme ich aj k domácim prácam (upratujú, vysávajú, prestierajú stôl, napĺňajú umývačku...). Inak veľa času trávia hrou, kreslením a športovaním. Hreje ma pri srdci, keď z detskej izby počuť, ako deti samy od seba spevom chvália Boha a citujú Božie slovo. Niekedy len tak prídu za mnou do kuchyne a povedia mi: „Nikdy nezabudnem na Ježiša!“

Naozaj vidím, ako sa Boh o mňa a o moju rodinu stará. Ukázal mi cestu, ako sa dá žiť aj s kŕdlikom malých detí a zároveň žiť s Božím slovom. Požehnal nám k našim trom chlapcom ešte dievčatko. Chlapci ju majú veľmi radi. Hoci má len pár mesiacov, sú k nej veľmi pozorní. Zvlášť jeden z nich cíti veľkú potrebu zvestovať jej Božie slovo. A tak bráva do rúk detskú Bibliu v tvrdých doskách a ukazuje jej obrázky a komentuje ich. Niekedy jej o nich spieva...

Chlapci mali veľkú radosť pri jej krste, že sa stáva Božím dieťaťom a že má úplne čisté srdiečko. Niekedy sa len tak na ňu zahľadia a povedia : „Ona nemá nijaký hriech, ona má úplne čisté srdiečko!“ Myslím si, že aj menšie deti si uvedomujú svoju hriešnosť. Je veľmi dobré, keď vedia, čo s ňou. Keď vedia, že je tu JEŽIŠ KRISTUS, ktorý zomrel za každý náš hriech i za ten, čo ešte len spravíme. Iba on je náš Záchranca. Je fajn, keď ho poznajú čím skôr a budujú si s ním osobný vzťah.

Bohu vďaka!

Som vďačná Pánu Bohu, že môžem o ňom rozprávať našim deťom od malinkatého mala a učiť ich to najdôležitejšie, čo v živote potrebujú, a to – poznať a milovať Boha, osobne žiť s Ježišom a nechať sa viesť Duchom Svätým. Som rada, že prostredníctvom nádherných obrázkových Biblií môžem našim deťom odovzdávať to najcennejšie, čo možno v živote nájsť.

 

 

 

 

Jim McManus, Stephanie Thornton

Vyrovnanosť a pokoj, spiritualita pribúdajúcich rokov

 

Matthew Kelly

Neodporuj šťastiu

 

Denis McBride CsSR

Putovanie s Jonášom

 

Adam Szustak OP

Hrniec strachu

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2019
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt