číslo 7,  ročník 3, august 2002  Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 Veľmi milovala


Veľmi milovala
Život a dielo svätej Margity d‘Youville
Jeanne Kunová

Bolo 18. mája 1765. Matka Margita d‘Youville a jej sestry s bolesťou v srdci a očami zaslzenými od dymu pozorovali, ako plamene zúrivo pohlcujú Hlavnú nemocnicu v Montreale. Jej budova bola ich domovom, ako aj príbytkom pre množstvo chorých a ranených z celého mesta, ktorým sa sestry venovali. Zakrátko Margita zozbierala všetku svoju odvahu – tak ako už mnohokrát predtým – a povedala: „Kľaknime si a modlime sa Te Deum, aby sme poďakovali Bohu za kríž, ktorý nám poslal.“ O štyri hodiny neskôr, keď obyvatelia oheň napokon premohli, bolo stoosemdesiat budov – celá štvrtina Montrealu – zničených ohňom.
Nebolo to po prvý raz, čo Margita d‘Youville zažila takú veľkú stratu. Už pred dvadsiatimi rokmi jej dom, v ktorom tiež prichýlila starých a chorých, ľahol popolom. Ani iné ťažkosti jej neboli neznáme. Trpela pre nešťastné manželstvo a smrť štyroch zo svojich detí. Ako dvadsaťdeväťročná ovdovela. Márnotratný manžel jej zanechal nemalú ťarchu dlhov i svojej zlej povesti. Ale čím viac Boh Margite odnímal, tým viac mu ona veľkodušne odovzdávala.

Mladosť.
Narodila sa 15. októbra 1701 vo Varennes pri Montreale. Mária Margita bola najstaršia zo šiestich detí Christopha Dufrosta de Lajemmerais a jeho manželky Márie René. Margitin otec zomrel, keď mala sedem rokov. Ako jedenásťročná začala navštevovať školu uršulínok v Quebecu, aby sa pripravila na prvé sväté prijímanie a naučila sa základné veci, nevyhnutné pre pomoc matke v starostlivosti o rodinu a domácnosť.
O desať rokov neskôr sa Margita vydala za šarmantného ctiteľa Františka d‘Youville. Nevedela, že si berie márnotratníka bez zábran. Až po dlhom čase sa prejavilo jeho sebectvo a bezohľadnosť voči manželke. Veľa času trávil mimo domu. Margita zistila, že jej manžel získava peniaze tajným predajom alkoholu Indiánom v okolí Montrealu, hoci francúzska koloniálna vláda také niečo zakázala. Napriek tomu sa Margita o Františka láskyplne starala, keď v dôsledku svojho neusporiadaného života ochorel a žialila za ním, keď zomrel. Margita ostala sama na výchovu dvoch synov, a tak si otvorila malý obchod, aby postupne splácala manželove dlhy.
Napriek všetkým ťažkostiam pani d‘Youville nezatrpkla. Prijímala ich ako príležitosť ešte viac sa primknúť k Bohu. Denne sa zúčastňovala na svätej omši, zapájala sa do činnosti Bratstva Svätej rodiny a rástla v láske k Bohu hlbokým životom modlitby. Odovzdanosť „večnému Otcovi“ a dôvera v jeho milujúcu Prozreteľnosť sa stali jadrom jej života.
Brat Louis Normant, ktorý Margitu duchovne sprevádzal, bol svedkom toho, s akou láskou a súcitom sa vedela priblížiť k biednym. Všimol si, že jej vlastná skúsenosť utrpenia jej bola cennou duchovnou i praktickou školou, a podporoval ju v službe dobročinnosti. Objavil aj jej talent pre vedenie obchodu a schopnosť šikovne posplácať Františkove dlhy. Predvídal, že v budúcnosti Margita dokáže uskutočniť veľké dielo.

Odovzdanosť chudobným.
V novembri 1737 Margita spolu so synom Charlesom premenila svoj dom na domov pre chudobných a starých. 31. decembra sa spolu s tromi spoločníčkami zasvätila službe chudobným. Nasledujúci rok sa Margita presťahovala do väčšieho domu, takže mohla prijímať ešte viac núdznych. Jej spolusestry sa presťahovali s ňou. Teraz, už pod spoločnou strechou, všetky štyri ženy spoločne pod vedením brat Normanta obnovili svoj sľub.
V 18. storočí sa vo Francúzsku a v jeho kolóniách nesmeli zakladať nové rehoľné spoločenstvá bez kráľovho súhlasu. A ten sa získaval len veľmi ťažko, keďže rehoľné komunity žili hlavne z prostriedkov, ktoré pochádzali z kráľovskej pokladnice. A tak pani d‘Youville a jej spoločníčky vykonávali svoju dobročinnú službu lásky ako „voľné združenie zbožných žien“, ale ani civilným, ani kanonickým právom neboli uznané za rehoľnú kongregáciu.
V čase, keď Margita pozvala svoje spolupracovníčky ku komunitnému životu, ešte stále musela znášať obvinenia pre zlú povesť svojho manžela. Mnohí obyvatelia Montrealu pokladali jej dobročinné dielo len za istý manéver, ako zakryť nekalé podnikanie s alkoholom, v ktorom údajne pokračovala po manželovej smrti. Margita a jej spoločníčky museli čeliť aj fyzickým útokom; ľudia po nich na uliciach hádzali kamene. Dokonca im odmietli dať aj sväté prijímanie. Nazývali ich posmešne „les soeurs grises“ – teda „podnapité sestry“.
Keď ich dom začiatkom roka 1745 vyhorel, museli hľadať nové ubytovanie pre seba aj pre ľudí, o ktorých sa starali. V tejto tragédii však videli príležitosť, ako prehĺbiť svoj sľub sesterského spoločenstva. Aj majetok začali mať spoločný. Na požiadanie im brat Normant napísal dočasné pravidlá pre komunitný život – základ budúcej kongregácie – ktoré podpísali 2. februára.

Pevný základ.
Sestry začali pomaly získavať dôveru ľudí. Mnohí obyvatelia mesta zmenili svoj postoj k Margite a jej spoločníčkam. Po požiari ich domu im mnohí prišli na pomoc. Okolo roku 1747 bola situácia zrelá na to, aby sa sestry ujali vedenia Hlavnej nemocnice v Montreale. Brat Normant už dlho predtým predvídal tento krok. Rehoľníci, ktorí založili nemocnicu v roku 1694 a dlhé roky ju viedli, už neboli viac schopní zabezpečovať jej chod. Budova nemocnice potrebovala súrnu opravu. Jej obnovu a údržbu zverili panej d’Youville. Aj s vedomím, že spolu so svojimi sestrami budú musieť splatiť dlh nemocnice v sume 49 000 libier. Odvážna Margita vložila všetku svoju dôveru do večného Otca.
Sestry prijímali chorých, postihnutých, starých, duševne nevyrovnaných a sužovaných rôznymi nevyliečiteľnými chorobami, každého veku a pohlavia. Nikoho neposlali preč. Hlavná nemocnica slúžila nielen ako miesto útechy pre trpiacich, ale stala sa aj kolískou nového rehoľného inštitútu. Mladé ženy, oslovené svedectvom sestier, žiadali pani d‘Youville, aby ich prijala ako novicky. Napokon v roku 1753 francúzsky kráľ Ľudovít XV. uznal svojou kráľovskou mocou spoločenstvo sestier ako rehoľnú kongregáciu. O dva roky neskôr quebecký biskup oficiálne potvrdil ich pravidlá a uznal ich ako „Sestry milosrdnej lásky z Montrealu“. Francúzsky výraz „les soeurs grises“ znamená aj „sivé sestry“. A tak s istým zmyslom pre humor si sestry zvolili sivý habit ako svoje rehoľné rúcho. Tak sa predchádzajúce „podnapité sestry“ stali „sivými sestrami“. Teraz ich však už Montrealčania nazývali „les soeurs grises“ s úctou a obdivom.

Večný Otec sa stará.
Roky zápasu a rastu komunity Sivých sestier boli poznamenané aj hospodárskymi ťažkosťami a politickým nepokojom v Kanade. Vojna, ktorý vypukla medzi Francúzskom a Anglickom v Európe, zasiahla aj kolónie Nového sveta. Vojna Britov proti francúzskym Kanaďanom a ich indiánskym spojencom napĺňala oddelenia montrealskej Hlavnej nemocnice ranenými z oboch táborov.
Matka Margita dokonca neraz za anglických zajatcov zaplatila výkupné Indiánom, ktorí chceli umučiť svojich zajatcov. Pri jednej príležitosti vbehol do nemocnice anglický vojak menom Southworth, ktorého prenasledoval Indián s tomahavkom v ruke. Matka Margita ho ukryla pod veľké plátno, ktoré práve vtedy spolu so sestrami zošívali. Neskôr, pri obliehaní Montrealu, sa rozpútal zúrivý útok na veľkú kamennú budovu nemocnice, ktorú Angličania považovali za pevnosť. A práve Southworth zastavil kanonádu v poslednej chvíli, keď náhlivo vysvetlil veliteľovi, ako sestry zachránili život jemu a mnohým ďalším.
Quebec padol do rúk Britom zásluhou víťazstva generála Wolfa v roku 1759. Montreal sa vzdal v roku 1760. Podpísaním Parížskej dohody prešla celá Kanada pod britskú vlajku. V dôsledku nevyhnutných opráv a nadmerne zvýšených cien potravín sa Hlavná nemocnica nesmierne zadĺžila. Napriek tomu matka Margita kúpila a viedla farmy v okolí, aby tak zabezpečila základné potreby pre život svojej veľkej rodiny, ktorú tvorilo 118 pacientov, sestry a personál.
V týchto biednych rokoch sestry nielenže nepoľavili vo svojej aktivite, ale naopak, zvýšili ju. K opatere chorých pridali pomoc ženám v núdzi, starostlivosť o opustené deti a podporu chudobných seminaristov.
Raz, keď matka Margita kontrovala vedenie účtov, zistila, že jej neostáva viac ako malá strieborná minca. V tej chvíli k nej prišla žena po mzdu za dojčenie dieťaťa, ktoré mala v opatere. Jej mzda tvorila presne hodnotu posledného strieborniaka. Matka Margita siahla do vrecka, aby dala aj to posledné, čo mala. S údivom vytiahla ruku plnú mincí! Prekvapená siahla do druhého vrecka a to bolo rovnako plné! Inokedy, keď hrozilo že sestry aj s pacientmi budú hladovať, v jedálni sa nevysvetliteľne „objavilo“ šesť vriec múky. Večný Otec nikdy nezlyhal v starostlivosti o svoje dcéry a chudobných, ktorým slúžili.

Poslanie je splnené.
Po zničení Montrealu požiarom v roku 1765 mnohí Indiáni, ktorých sestry ošetrovali počas epidémie kiahní, predávali svoj majetok, aby mohli venovať peniaze na rekonštrukciu nemocnice. Aj obyvatelia Londýna zorganizovali verejnú zbierku na pomoc trpiacim Montrealčanom, ktorí boli teraz pod britskou vládou. „Vážiť si Božie úmysly a poddať sa jeho vôli – to je to podstatné, o čo by sme sa mali snažiť so všetkých svojich síl,“ napísala Margita v čase ťažkej zodpovednosti za obnovu nemocnice.
V poslednom roku svojho života sa pani d‘Youville mohla radovať z jednoty a lásky, aká vládla v rastúcej kongregácii, ktorá ju obklopovala. „Všetky bohatstvá sveta sa nemôžu vyrovnať šťastiu zo života v jednote,“ napísala. Dobrotivá a láskavá matka bola odmenená tým, že sa mohla sama presvedčiť, ako dobre vychovala svoje dcéry.
Pri Margitinej smrti v roku 1771 jedna z jej prvých spoločníčok poznamenala: „Keď budeme písať jej epitaf, predovšetkým musíme spomenúť jej misiu lásky. Musíme odovzdať jej tajomstvo lásky tým, čo prídu po nás a povedať im, ako veľmi milovala... Áno, veľmi milovala Ježiša Krista a chudobných!“
Matku Margitu d‘Youville vyhlásil za svätú pápež Ján Pavol II. v roku 1990 ako prvú rodenú Kanaďanku. Margitine duchovné dcéry pokračujú aj dnes v jej poslaní v službe chorým a chudobným v Kanade, USA, Afrike i Južnej Amerike.

 

 

 

 

Jim McManus, Stephanie Thornton

Vyrovnanosť a pokoj, spiritualita pribúdajúcich rokov

 

Matthew Kelly

Neodporuj šťastiu

 

Denis McBride CsSR

Putovanie s Jonášom

 

Adam Szustak OP

Hrniec strachu

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2019
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt