číslo 7,  ročník 3, august 2002  Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 Božia uzdravujúca milosť


Božia uzdravujúca milosť
6. júna 2001. Bola som v obývačke a pozerala som večerné správy, keď k nášmu vchodu prišiel doručovateľ s balíkom. Bol od príbuzného, ktorého som už roky nevidela. Bolo v ňom zopár vecí, čo patrili mojej mame, ktorá zomrela v roku 1978. Priložené boli aj nejaké papiere, ktoré sa týkali maminho brata Jima,* ktorý zomrel niekoľko rokov pred ňou. V sprievodnom liste v balíku strýko Jim písal, že jeho najšťastnejším rokom života bol ten, ktorý strávil s našou rodinou, keď som mala iba päť rokov.
To ma priviedlo do hystérie. „Samozrejme, to bol najlepší rok jeho života,“ zrevala som na môjho manžela. „Užíval si ten čas, ako len mohol! Znásilnil a zneužil ma pri každej príležitosti, akú len našiel! Mama bola zvyčajne opitá, takže si to mohol veľmi ľahko dovoliť. Čo viac mohol chcieť?“ Prešla som do kuchyne a usedavo som sa rozplakala. Môj strýko ma zneužil dokonca aj vtedy, keď som bola na smrť chorá s čiernym kašľom. Dôverovala som mu, veď bol členom našej rodiny a mojím opatrovateľom. Ten list prebudil vo mne spomienky, ktoré boli pre mňa príliš bolestivé. Napokon som tie papiere založila na poličku, ani som ich neprečítala. Dúfala som, že čo zmizne z očí, zmizne aj z mysle.

Zabudnúť, či odpustiť?
Balík prišiel práve v čase, keď som prežívala veľa nádherných vecí, osobitne v mojom duchovnom živote. V roku 1986 som sa stala katolíčkou a neskôr, keď som prekonala svoj zatiaľ najhorší zápas s depresiou, prežila som obnovu svojho vzťahu s Pánom. Milovala som ho viac než kedykoľvek predtým a prežívala som jeho lásku, ktorá ma dvíha a uzdravuje. Každý deň som chodila na svätú omšu, počúvala som pozorne slová Písma a začínala som chápať, ako zasahujú do môjho života. Slová prosto padali do môjho srdca. A Ježiš mi hovoril, že mám odpustiť svojim nepriateľom.
Myseľ ma začala unášať k strýkovi Jimovi a k tým útržkom z jeho života, ktoré som poznala. Mal ochrnutú ruku a kríval na jednu nohu. Preto zakúšal pohŕdanie a odmietnutie od svojho vlastného otca. Keď bol maličký, musel byť v detskej ohrádke v pivnici. Otec sa nechcel dívať na postihnutého syna. Ako dospelý si Jim len s veľkou námahou hľadal zamestnanie. Neskôr prerušil všetky kontakty s mojou mamou. Po jej smrti v roku 1978 som však našla v maminých veciach ústrižok z novín s oznamom o strýkovi. Zbežne som ho prečítala. Stálo v ňom: „Strelil si do hlavy.“ A pri tom bolo strýkovo meno.
Bolo to už veľmi dávno. Vyhodila som všetky záznamy o strýkovi Jimovi a spomienky na neho zo svojho života. Avšak ako som postupovala na svojej duchovnej ceste, teraz aj s pomocou duchovného vedenia, začala som hlbšie prežívať pôsobenie Božej milosti. Cítila som sa byť zaplavená pokojom, priam som videla a cítila Ježiša všade vôkol seba a vnímala som, ako Boh odpovedá na moje modlitby. Bol vždy so mnou, ale až teraz som to prežívala tak citeľne.

Spomienky na strýka Jima.
Raz som sa teda napokon rozhodla pozrieť zbližša na ten balík, čo som dostala. Boli medzi nimi noviny z roku 1976, kde sa písalo o samovražde strýka Jima. Opisovali ho ako samotára, ktorý práve stratil prácu nočného vrátnika a žil sám v ubytovni YMCA. Jeho susedia z ubytovne o ňom takmer nič nevedeli. V jeho izbe sa našli iba staré noviny, knihy a modely lietadiel.
Potom, ako Jim odišiel za mesto a strelil si do čela, úrady sa nedokázali spojiť s nikým z jeho príbuzných, a tak odovzdali jeho telo miestnej pohrebnej službe. Jej pozorný, láskyplný majiteľ zorganizoval nočné bdenie pri zosnulom a pohrebný obrad, na ktorom sa zúčastnilo šesť ľudí. Strýko Jim, oblečený v obleku, ktorý našli v jeho izbe, bol pochovaný v sivej drevenej truhle s bielym lemovaním. Iba robotníci z cintorína ho odprevádzali na poslednej ceste na miesto jeho posledného odpočinku v blízkosti iných chudobných ľudí: úsek F, rad 4, hrob 66.
Medzi tými papiermi bol aj list strýkovho priateľa, ktorý sa dopočul o jeho smrti. Predstavoval ho v trochu inom svetle. So strýkom sa často stretávali v nedeľné dopoludnie na raňajkách v malej reštaurácii. Opísal ho ako „nádhernú osobnosť s nadpriemerným intelektom“, ktorá mala „viac obdivovateľov a priateľov, než by si bol pomyslel“.
Slzy mi tiekli po tvári, keď som to čítala. Moje srdce sa naplnilo ľútosťou nad týmto človekom, ktorý toľko trpel, až si vzal život. Strýko Jim nebol obluda, ktorú som si uchovala v spomienkach. Aj on bol Božie dieťa. To, čo urobil, bolo síce ohavné, ale teraz som sa mohla zamerať viac na to, kým bol. Podobne ako ja aj on bol zanedbané dieťa, odmietnuté, vysmievané a zneužité. Trpel „bolesťou duše“, ktorú som tak dôverne poznala – hlbokou bolesťou, ktorá môže byť taká silná, až dovedie k túžbe po smrti.
Vzlykala som stále viac, ako ma Boh stále viac zasahoval. Bolestivé spomienky sa utíšili. Nahradil ich pravdivý obraz strýka Jima a vynorili sa dobré spomienky na neho. Spomenula som si, ako sme spolu s bratom a strýkom chodievali k potoku, kde sme s obľubou púšťali dolu vodou vetvičky. Pozorovali sme, ako ich prúd unáša do železného potrubia, a dychtivo sme čakali, kedy sa objavia na druhej strane. Dokázali sme sa tak neúnavne hrať a strýko Jim sa z toho tešil práve tak, ako aj my.

Znamenia odpustenia.
Dojatá som poskladala papiere z balíka a odložila som ich. Hlavou mi prebehla nejasná myšlienka, ale zahnala som ju ako nezmysel.
Ako sa však môj vzťah s Pánom prehlboval, tá myšlienka sa mi znovu a znovu vracala. Ale mohla som to spraviť? Dalo by sa to vôbec uskutočniť? Boh ma jemne viedol a dal mi odvahu a vytrvalosť prejsť ku skutku. Znova som sa prehrabala v tých papieroch. Skontaktovala som sa s uvedenou pohrebnou službou. A všetko sme telefonicky na diaľku vybavili. Každý, koho som pritom oslovila, bol taký ochotný, že to, čo som považovala za ťažké uskutočniť, sa realizovalo vo veľmi krátkom čase. Ako všetky kroky v tomto procese uzdravenia všetko sa udialo s Božou milosťou.
Aký prekrásny dar! Boh mi odňal nenávisť, ktorú som tak dlho nosila v srdci. Táto bolestivá časť môjho života sa uzavrela a nahradil ju hlboký pokoj. Odpustila som strýkovi Jimovi, ktorého telo už neodpočíva v neoznačenom hrobe, ale pod vylešteným sivým žulovým náhrobným kameňom s nápisom:


Už nie si sám. Odpočívaj v pokoji.
Tvoja odpúšťajúca neter.
1925 – 1976


* Pre zachovanie diskrétnosti boli mená v tomto príbehu zmenené.

 

 

 

 

Jim McManus, Stephanie Thornton

Vyrovnanosť a pokoj, spiritualita pribúdajúcich rokov

 

Matthew Kelly

Neodporuj šťastiu

 

Denis McBride CsSR

Putovanie s Jonášom

 

Adam Szustak OP

Hrniec strachu

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2019
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt