číslo 7,  ročník 19, september 2018 RSS Slova medzi nami Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Uhlíky blízko plameňa
Spoločenstvo mi pomáha udržať si vieru aj na univerzite
Mariah Goddeová


 

Počas posledného ročníka strednej školy mi ponúkli miesto v softbalovom tíme na univerzite na opačnej strane krajiny. Snívala som o tom, že budem raz v tomto športe hrávať na univerzitnej úrovni, no bála som sa jednej veci. Rozmýšľala som, čo sa stane s mojím vzťahom s Bohom – ktorý sa už niekoľko rokov prehlboval –, keď prídem na univerzitu. Zosype sa, ustúpi do úzadia alebo zostane pevný?
Tento strach vo mne rástol celé leto pred mojím nástupom na univerzitu. Premýšľala som nad tým, ako vo mne začala rásť láska k Bohu vďaka spoločenstvu ľudí, ktorí mi predstavili osobného Boha a živú vieru. Nájdem podobné spoločenstvo aj na univerzite? Budem ho vôbec chcieť nájsť? To som nevedela.

Celým svojím srdcom
Vyrastala som v dobrej rodine. Rodičia nás dokonca učili sami doma. No aj tak som si až do prvého ročníka na strednej škole myslela, že viera sa v prvom rade točí okolo pravidiel – navyše takých, ktoré nie je ľahké dodržiavať! No po tom, čo som navštívila skupinu mladých ľudí, do ktorej chodila aj jedna moja kamarátka zo školy, toto všetko sa začalo meniť.
Jedna z tamojších vedúcich, ktorú sme volali „Mo“, mi povedala: „Keby si kedykoľvek niečo potrebovala, som tu pre teba.“ O pár mesiacov sme mali doma nejaké problémy, a tak som jej ponuku využila. Začala som po škole chodiť k nej domov a rozprávala som sa s ňou, kým varila obed.
Videla som, že Boh zohráva v jej živote veľkú úlohu, a povedala som jej, že aj ja by som chcela mať taký vzťah s Bohom. No nevedela som, čo mám robiť. Dala mi jeden verš z Písma (Jer 29, 13) a navrhla mi, aby som sa päť minút denne modlila. Napísala som si tento verš na kartotékový lístoček a dala som si ho doma na nástenku. „Nájdete ma..., ak ma budete hľadať celým svojím srdcom.“
Niekoľko dní som sa snažila modliť, no potom som s tým prestala. Asi o pol roka som si opäť všimla túto kartičku. Udreli mi do očí tri slová: „celým svojím srdcom“. Hneď som zavolala Mo. Spýtala som sa jej: „Čo to znamená hľadať Boha celým svojím srdcom? Znamená to, že sa musím všetkého vzdať? Aj softbalu?“ „Nie,“ povedala, „len musíš byť pripravená vzdať sa toho.“ A tak som sa začala modliť: „Bože, nech už chceš urobiť s mojím životom čokoľvek, som pripravená.“

Silnejšia v spoločenstve
Počas nasledujúcich rokov som čítavala Písmo, modlievala sa a trávievala čas so svojimi veriacimi priateľmi a môj vzťah s Bohom silnel. Počas posledného roka na strednej škole som začala tráviť čas s Ježišom aj na adorácii – často spolu s mojimi priateľmi. Problém bol, že oni nešli na rovnakú univerzitu ako ja.
Tohto strachu som sa nemohla striasť ešte ani vtedy, keď som si balila veci a pripravovala sa na odchod. Stále som si predstavovala opité partie mladých a páriky zakrádajúce sa do tmavých izieb – a ukázalo sa, že moje predstavy neboli ďaleko od pravdy.
No na jeseň, tesne pred začiatkom školského roka, som šla na viacdňovú duchovnú obnovu, ktorú viedlo miestne univerzitné spoločenstvo. Na takejto obnove som bola prvýkrát v živote. Moja nervozita síce na tejto obnove nezmizla, no stretla som na nej priateľov, ktorí žili svoju vieru. Noc po tejto duchovnej obnove sme spoločne strávili v modlitbe v kaplnke – podobne, ako sme to robievali s mojimi priateľmi zo strednej školy. Niektorí dokonca priniesli gitary, a tak sme spievali aj piesne chvál.
Ako sme tak spievali a modlili sa, uvedomila som si, že kľačím priamo pod kupolou kostola, na ktorej bola veľmi živá freska Ducha Svätého. Odrazu som začala plakať. Zaplavila ma vlna ľútosti. Uvedomila som si, že som dostatočne nedôverovala Bohu v tom, že sa postará, aby som zostala silná vo viere. Vkladala som vieru do ľudí okolo seba a všímala som si viac pokušenia ako jeho. A tam, pod tou kupolou, som pocítila, že Boh je so mnou; že mi pomôže, keď sa ocitnem v pokušení. Hľadela som na študentov vôkol seba a vedela som, že aj oni mi sprostredkujú Kristovu prítomnosť. Mohla som sa s nimi rozprávať a mohli sme sa spoločne modliť.

Vo svete, no nie zo sveta
Od tej chvíle som hľadala spôsoby, akými by sa dali prepojiť moje dva svety: svet športu a svet viery. V oboch mám priateľov, a tak musím neustále hľadieť na Ježiša a prosiť ho, aby mi pomohol rozhodnúť sa, s ktorými z nich mám teraz tráviť svoj čas a ako mám svedčiť o svojej láske k nemu vtedy, keď som so svojimi spoluhráčkami. Život na univerzite prináša aj ťažkosti a neistotu, no v takých chvíľach mi pomáhajú obľúbené úryvky z Písma. Jeden z nich znie:

„Zachovajte sa v Božej láske a očakávajte milosrdenstvo nášho Pána Ježiša Krista pre večný život. A s tými, čo pochybujú, majte zľutovanie; zachráňte ich, vyrvite ich z ohňa“ (Júd 21 – 23).

Pri mojich priateľkách zo softbalového tímu sa mi už naskytlo niekoľko možností na to, aby som tento úryvok uviedla do praxe. Nedávno mi jedna spoluhráčka povedala: „Viem, že existuje Boh, ale neviem, ako by som s ním mohla mať nejaký vzťah.“ Povedala som jej, že ja som na tom bola rovnako. „Možno by si sa mohla začať modliť päť minút denne,“ povedala som jej. „Ó, a pozri sa aj na verš Jer 29, 13.“

Jasnejšie žiariť spolu
Svätá Katarína Sienská povedala: „Buď tým, kým ťa Boh stvoril, a zapáliš svet.“ Neexistuje nejaký univerzálny postup na odovzdávanie viery. No som ochotná posunúť ďalej to, čo ma Boh už naučil. Cítim, že pomocou mnohých priateľov a mentorov sa mi darí nielen vieru prijímať, ale ju aj odovzdávať ďalej.
Keď som nedávno uvažovala nad spoločenstvami katolíkov, napadol mi obraz pahreby plnej horúcich uhlíkov. Ak človek jeden uhlík vytiahne z ohňa a odloží bokom od ostatných, tento osamotený uhlík vychladne. No keď sú uhlíky blízko seba, svoje teplo si uchovajú – a aj jasnejšie žiaria!

 



 

 

 

 

Redemptoristi

Modlitbový denník 2019

 

Peter Kreeft

Skôr ako odídem

 

Scott Hahn

Anjeli a svätí

 

Adam Szustak OP

Vrch prísľubov

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2018
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt