číslo 7,  ročník 19, september 2018 RSS Slova medzi nami Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Pracujte na svojej spáse


 

„Seba samých skúmajte, či máte vieru; sami sa skúmajte. Alebo nepoznáte seba samých, že je vo vás Ježiš Kristus? Ibaže ste nehodní“ (2 Kor 13, 5).

„S bázňou a chvením pracujte na svojej spáse“ (Flp 2, 12).

„Aj vás, čo ste boli kedysi odcudzení... teraz zmieril so sebou... Pravda, ak vytrváte vo viere“ (Kol 1, 21 – 23).

Počkať! Nie je to ten istý svätý Pavol, ktorý povedal, že sme ospravodlivení svojou vierou, a nie svojimi skutkami? Nie je to ten istý, čo povedal: „Sami sa nemôžeme spasiť“? Ako to, že muž, ktorý toľko rozprával o tom, že spása je dar, ktorý nám Boh dáva zadarmo, teraz hovorí, že by sme mohli byť „nehodní“? Ako môže povedať, že ak chceme byť spasení, mali by sme pristupovať k našej spáse „s bázňou a chvením“ a usilovať sa „vytrvať vo viere“?
Aj keď sa môže zdať, že si tieto veci navzájom odporujú, dobre vieme, že svätý Pavol bol až príliš inteligentný na to, aby sa takto pomýlil. Pozrime sa teda, prečo Pavol hovorí o ospravodlivení vierou a pritom nás zároveň vyzýva, aby sme usilovne pracovali na dosiahnutí spásy.

Povolaní k svätosti
Stručná odpoveď na túto otázku znie, že Pavol chápal rozdiel medzi ospravodlivením, na ktoré sme sa zamerali v prvom článku, a posvätením, ktoré opisujú citáty uvedené na začiatku. Aký je však medzi nimi rozdiel?
Ospravodlivenie sa spája s dielom spásy, ktoré Ježiš dokonal na kríži. Vďaka tomu, že zomrel za naše hriechy a opäť vstal, je nám odpustené. Zbavil nás viny a my môžeme byť ponorení (pokrstení) do jeho života. Jediné, čo je potrebné na naše ospravodlivenie, je, aby sme vyznali, že Ježiš je Pán, a uverili, že skutočne vstal z mŕtvych.
Posvätenie buduje na ospravodlivení. Posväcovať sa znamená stávať sa svätým. Znamená to byť viac takým, ako je Ježiš, Boží Svätý. Slovo „stať sa“ naznačuje, že posväcovanie je neustále prebiehajúci proces, nie niečo, čo sa udeje zo dňa na deň. Toto mal na mysli svätý Pavol, keď Solúnčanom napísal: „Lebo to je Božia vôľa, vaše posvätenie“ a: „veď Boh nás nepovolal pre nečistotu, ale pre posvätenie“ (1 Sol 4, 3. 7). A o tomto posväcovaní, čiže o raste vo svätosti hovoril aj vtedy, keď Filipanov nabádal, aby „pracovali“ na svojej spáse, a aj vtedy, keď Kolosanov povzbudzoval, aby „vytrvali“ v praktizovaní svojej viery.

Lukášove príbehy
Svätý Lukáš bol učeník a spolupútnik svätého Pavla. Lukáš hovorí, že bol spolu s Pavlom na tretej misijnej ceste a bol s ním aj vtedy, keď Pavla odviedli ako väzňa do Ríma (Sk 16, 11 – 12; 27, 1 – 2). Je to ten istý Lukáš, ktorý napísal jedno z evanjelií a tiež Skutky apoštolov.
Keď človek číta tieto Lukášove knihy, vidí, že Lukáš chápal Pavlovo učenie o ospravodlivení vierou. Vidno to na príbehu farizeja a mýtnika, v ktorom mýtnik stojí vzadu v chráme a modlí sa veľmi jednoduchú modlitbu: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ Ježiš povedal, že tento muž „odišiel domov ospravedlnený“ (Lk 18, 13 – 14), pričom používa slovo, ktoré by sa dalo preložiť aj ako „ospravodlivený“. Vidno to aj na tom, že Lukáš ako jediný evanjelista do svojho evanjelia začleňuje príbehy o Zachejovi (19, 1 – 10), desiatich malomocných (17, 11 – 19) a o kajúcom zločincovi na kríži (23, 39 – 43). Každý z týchto príbehov hovorí o ľuďoch, ktorí uverili v Ježiša a vďaka tomu prijali zadarmo daný dar ospravodlivenia.
No Lukáš chápal aj to, že každý ospravodlivený je povolaný k posväcovaniu. Opisu kázania Jána Krstiteľa volajúcom po pokání a svätosti dal viac priestoru než iní evanjelisti (Lk 3, 1 – 20). Podelil sa s nami aj o Ježišovo podobenstvo o figovníku, v ktorom hospodár očakáva, že strom bude prinášať ovocie – podobne ako Boh, ktorý čaká, že jeho ľud bude prinášať ovocie vlastnej svätosti (13, 6 – 9). A rozpovedal nám aj príbeh u žobrákovi Lazárovi a boháčovi, ktorý ho ignoroval, aby nám tak ukázal, že Boh chce, aby jeho ľud pomáhal chudobným a staral sa o nich (16, 19 – 31).

„Pokračovanie“ jedného podobenstva
Lukáš taktiež ako jediný z evanjelistov podáva Ježišovo podobenstvo o márnotratnom synovi (Lk 15, 11 – 32). V tomto príbehu je ospravodlivený – čiže zachránený svojím milujúcim otcom – jeden mladý muž po tom, čo sa vráti domov. Všetky jeho hriešne činy sú zmazané tak, akoby sa ani nikdy neboli stali. Všetko sa vyrieši jednoducho tým, že sa syn vráti domov.
Lukáš nepíše, čo sa stalo s týmto synom po tom, čo sa vrátil domov. Môžeme si však predstaviť dva možné konce. Jedna možnosť je, že synovi sa napokon znepáčilo žiť v dome svojho otca. Život v otcovom dome bol možno preňho príliš drsný a ťažký – a on to mohol buď znášať, alebo opäť odísť.
Druhá možnosť je, že tento syn naozaj chcel zostať so svojím otcom. To však znamenalo, že jeho staré sebecké správanie sa muselo zmeniť a všetko to, čo bolo v ňom čnostné, zosilnieť. Už viac nemohol chodiť von a opíjať sa, stretávať sa s neviestkami alebo kradnúť. Už nemohol ponocovať a potom celý deň spať. Jeho neviazaný štýl života nemohol koexistovať so štýlom života, akým žil jeho otec.
Tento mladý muž vo svojom novom živote musel vstávať skoro ráno a ísť pracovať na polia tak, ako to stále robieval jeho brat. Namiesto toho, aby v prvom rade myslel na seba, musel teraz uvažovať najskôr nad potrebami a najlepšími záujmami svojej rodiny. Taktiež musel nejaký čas venovať náprave svojho vzťahu so starším bratom a pokúsiť sa mu preukázať lásku a úctu.
Boli preňho tieto zmeny ťažké? Pravdepodobne áno. No vždy, keď bol v pokušení opäť odísť, mohol si pripomenúť, aký sa cítil nemilovaný a zúfalý vtedy, keď žil vo svete na vlastnú päsť, tvrdo pracoval pri sviniach a aj tak umieral od hladu. Mohol si spomínať na lásku svojho otca a na to, aký bol šťastný, keď ho otec objal a privítal ho opäť doma.

Rozdelené srdce
Takto môžeme chápať aj to, prečo potrebujeme posväcovanie. V istom zmysle sme my všetci ako márnotratný syn alebo jeho starší brat. Márnotratný syn bol spútaný pýchou a sebectvom. Bol otrokom svojich vášní a vôbec mu nezáležalo na jeho rodine. Na druhej strane, jeho brat síce žil „v dome svojho otca“, no bol naplnený žiarlivosťou, zatrpknutosťou, súrodeneckou rivalitou a hnevom. Aj v našom živote, podobne ako tomu bolo v živote týchto dvoch bratov, sú isté oblasti, ktoré protirečia láske a milosrdenstvu, ktoré od nás Boh žiada. Práve preto sa potrebujeme neustále posväcovať.
Väčšinou síce máme dobré úmysly, no zo skúsenosti vieme, že je v nás aj určitá náklonnosť k hriechu a zlu. A tak musíme bojovať proti sile hriechu aj po tom, čo sme boli pokrstení. A hoci sa možno aj celý život modlíme a usilujeme sa neporušovať Božie prikázania, predsa musíme zápasiť napríklad s pýchou, sebectvom, žiadostivosťou a závisťou. Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí, že musíme „naďalej bojovať proti žiadostivosti tela a nezriadeným túžbam“ (2520).
Pri svätej omši alebo pri modlitbe napríklad cítime, že sme blízko pri Pánovi a prežívame pokoj vo vzťahoch s inými ľuďmi. No potom – ešte v ten istý deň – sa cítime od neho akísi vzdialení. Naše myšlienky o priateľoch alebo členoch našej rodiny začínajú temnieť a môžeme cítiť, že strácame trpezlivosť a prestávame byť láskaví. Alebo sme za istých okolností štedrí, no za iných sme podozrievaví či náladoví. V jednej chvíle sme milí a ohľaduplní a hneď v ďalšej sme nahnevaní, mrzutí a netolerantní.
Chce azda Boh, aby sme žili takto? Chce, aby bol v našich skutkoch takýto nesúlad? Samozrejme, že nie! Náš nebeský Otec chce, aby bol náš život naplnený pokojom aj vtedy, keď sa boríme s problémami a ťažkosťami.

Je to proces
V našom živote sa nemusí prejavovať taký veľký kontrast medzi naším „svätým“ a „hriešnym“ ja. Musíme sa však naučiť zvládať nášho „starého človeka“ a jeho hriešne spôsoby konania a, naopak, posilniť nového človeka s jeho svätým konaním.
Podľa svätého Pavla totiž neustále rastieme vo svätosti tým, že si vyzliekame svojho „starého človeka“ s jeho hriešnym spôsobom života a obliekame si „nového človeka“, ktorého sme dostali pri krste (Ef 4, 22 – 24). Posväcovanie nie je jednorazový úkon. Je to neustály dennodenný proces, ktorý spôsobuje zmeny v našom živote. Ak by sme chceli tento proces zredukovať na tri základné a nevyhnutné kroky, dostali by sme tieto:

  1. Pokús sa „vyzliecť si“ svoje staré spôsoby (hnev, odpor, klamanie...) a obliecť si nového človeka (lásku, milosrdenstvo, láskavosť...).
  2. Urob si čas pre Ježiša. Vyhraď si čas na osobnú modlitbu, aby si tak mohol prijímať lásku a nájsť silu, ktorú potrebuješ pri robení zmien.
  3. Popros Boha o milosť, ktorú potrebuješ na to, aby si odporoval pokušeniam, len čo sa objavia.

Posväcovanie nie je ľahké, ale je možné. Prečo? Pretože sme boli ospravodlivení. Nemusíme byť vydaní na milosť našej hriešnej prirodzenosti. Okrem toho Duch Svätý môže zmeniť naše srdcia a pomôcť nám žiť novým životom. Možno z tejto Kristovej školy nikdy nedostaneme titul, no môžeme robiť pokroky – a to aj veľmi veľké. Musíme však mať so sebou trpezlivosť a usilovať sa prísť bližšie k Pánovi.

Jednoduchý test
Svätý Pavol nás žiada, aby sme skúmali, či máme vieru (2 Kor 13, 5). Netreba na to žiaden komplikovaný test. V tomto teste sú len tri otázky:

  1. Badáš vo svojom živote čoraz hojnejšie ovocie Ducha Svätého – napríklad pokoj, trpezlivosť alebo lásku?
  2. Vnímaš, že hriechy tela, napríklad hnev, odpor či lži, sa v tvojom živote redukujú?
  3. Túžiš sa väčšmi starať o druhých, zvlášť núdznych a chudobných?

Ak áno, posväcuješ sa.

 



 

 

 

 

Redemptoristi

Modlitbový denník 2019

 

Peter Kreeft

Skôr ako odídem

 

Scott Hahn

Anjeli a svätí

 

Adam Szustak OP

Vrch prísľubov

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2018
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt