číslo 6,  ročník 19, júl-august 2018 RSS Slova medzi nami Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Boh je vždy Emanuel
Túto pravdu ma naučil zázrak na nočnej oblohe
Magaret Stripová


 

Na to, aby človek pochopil niektorú časť Písma, potrebuje niekedy zjavenie. Duch Svätý musí totiž človeka v istom momente nechať preniknúť do podstaty nejakej pravdy. Toto zjavenie nenahradí žiadne vysvetľovanie. Ja som takéto zjavenie potrebovala pri Ježišovom mene Emanuel. Tento titul „Emanuel“, „Boh s nami“, pre mňa síce vždy znamenal to, že Ježiš prišiel medzi nás ako človek a tak zmenil celý svet, a nikdy som o tom nepochybovala. No pre mňa osobne to veľa neznamenalo. Až do jedného rušného a nezabudnuteľného večera.

Vyčerpávajúci deň na farme
S manželom, dvomi malými deťmi a mojou starnúcou mamou sme vtedy žili na farme v južnom Michigane. Schyľovalo sa ku koncu novembra a môj manžel bol práve na služobnej ceste v New Yorku. Preto som musela sama urobiť všetky práce na farme a postarať sa o všetok náš dobytok. Navyše mali všetci okrem mňa črevnú chrípku. Stále som behala hore-dolu medzi domom a maštaľou – medzi ich záchvatmi hnačky a zvracania a množstvom práce na farme.
Na konci dňa som vyčerpaná uložila deti do postele. No potom mama spadla a nedokázala vstať. Bežala som jej pomôcť. Po úpornej snahe zdvihnúť ju sa mi napokon podarilo uložiť ju do postele. No už o chvíľu som počula bum a ďalší výkrik z maminej izby. Celá tá nepríjemná scéna sa zopakovala znova.
V podvečer som zavrela brezivú jalovicu do ohrady na telenie, ktorá bola mimo maštale. Keď boli už všetci vrátane mačky v posteli, povedala som si, že sa pôjdem pozrieť, či už nerodí. Šlo to však pomaly. Otelenie trvá niekedy aj niekoľko hodín, preto som sa rozhodla vrátiť do domu a pokúsiť sa trochu si pospať. Nastavila som si budík tak, aby zazvonil o dve hodiny – aby som mohla ísť skontrolovať teliacu sa kravu.

„Už nevládzem“
Až do zvonenia budíka som sa neustále prevracala v posteli. Pod nočnú košeľu som si natiahla nohavice a zamierila som do ohrady. No krava sa ešte stále netelila, a tak som sa vrátila do postele. Po ďalších bezsenných hodinách som sa vrátila do ohrady. Konečne začala mať silné sťahy a po chvíli sa začali vynárať kopýtka teliatka. Vždy, keď jalovica zatlačila, ja som z plných síl ťahala. Takto prešla polhodina, no nijako sme nepokročili. Ďalšia polhodina a zasa nič! Krava bola vyčerpaná a ja tiež.
Odrazu som začala plakať. Cítila som sa nesmierne osamelá, bezmocná a vyčerpaná. Verila som v Boha a praktizovala som svoju vieru, ale v tej chvíli som bola celkom hotová: telesne, duševne aj duchovne. „Už nevládzem, Bože,“ pomyslela som si. Bola to modlitba, ba volanie o pomoc. Môj výkrik nebol sformulovaný do slov, ale vychádzal mi z duše – bola to prosba stvorenia adresovaná Stvoriteľovi.

Celý článok bude prístupný od 31.7.2018

 



 

 

 

 

Scott Hahn

Anjeli a svätí

 

Adam Szustak OP

Vrch prísľubov

 

Robert Barron

Slovo plné ohňa

 

Marko Ivan Rupnik

Pri stole v Betánii

 

 

Slovo medzi nami 2000 - 2018
Ochrana osobných údajov
Archív
Emailový servis
O nás
Linky
Kontakt