číslo 4,  ročník 19, máj 2018 RSS Slova medzi nami Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Poslanie matky
Počas vojny a prenasledovania sa Conchita de Armida starala o svoje deti – a o celú mexickú cirkev
Laura Lokerová


 

Každý rok na Turíce nostalgicky premýšľam o evanjelizačnej práci, ktorú som robievala na vysokej škole. Biblické stretnutia a duchovné obnovy, na ktoré som pozývala iných študentov, prinášali pomerne veľa ovocia. No po tom, čo som sa vydala, stala sa matkou a prestala pracovať na plný úväzok, sa mi hranice môjho „misijného poľa“ akosi rozmazali. Často som premýšľala: „Ako môžem budovať Cirkev, keď ledva stíham oprať všetku bielizeň? Ako môžem byť otvorená voči nejakej ďalšej úlohe, keď som pripútaná k bábätku, ktoré potrebuje každé dve hodiny jesť?“
Bol to však ideálny čas na to, aby som sa zoznámila s jednou mexickou manželkou a matkou z devätnásteho storočia. Jej meno je Concepción Cabrera de Armida, no je známa najmä pod menom Conchita. Popri starostlivosti o deväť detí Conchita dokázala chodiť denne na svätú omšu a tráviť každý deň istý čas v modlitbe. Hoci sa tieto jej záväzky môžu zdať celkom obyčajné, mali ďalekosiahly vplyv na jej rodinu i celú mexickú cirkev. Čím viac som o nej čítala, tým viac som nadobúdala presvedčenie, že Conchita môže byť užitočnou sprievodkyňou každého človeka, ktorý má pocit, že veľkú časť jeho času zaberajú na prvý pohľad samé „neduchovné“ povinnosti. Takým človekom som bola aj ja. Conchita mi ukázala, že Duch Svätý nás môže viesť pri každej našej povinnosti, ak ju začneme modlitbou.

Mladá a zbožná nevesta
Conchita sa narodila 8. decembra 1862 v mexickom meste San Luis Potosí katolíckym rodičom patriacim do vyššej strednej vrstvy. Toto pekné dievča v trinástich rokoch upútalo pozornosť Francisca Armida, ktorého ľudia volali Pancho. Okamžite sa do nej beznádejne zamiloval a už pár týždňov po ich zoznámení ju požiadal o ruku. Po deväť rokov trvajúcom období zasnúbenia – čo v severnom Mexiku nie je nič nezvyčajné – sa vzali. Neskôr sa im postupne narodilo deväť detí.
Conchita bola v mnohých smeroch bežná manželka a matka. Bola sklamaná, keď prvé slová jej syna boli „mačka“ namiesto „mama“. Len s veľkými ťažkosťami vychádzala so svojimi svokrovcami. Čítavala módne časopisy a viedla si denník plný vtipov. Jej manžel bol rozvážny človek, no krátko po svadbe sa ukázalo, že má dosť prchkú povahu. Postupom času však svoj charakter okresal a on i jeho žena sa naučili jeden druhého viac podporovať. Pancho žiadal Conchitu o radu v obchodných záležitostiach a ona zasa prosila o pomoc jeho, keď bolo treba deti večer uložiť do postele.
Ale hlboko vo svojom vnútri Conchita vnímala, že každodenný rodinný život jej osvecuje modlitba a duchovné čítanie. Do svojho denníka si zapísala: „Vnútorný život mojej duše rastie napriek všetkým radostiam zeme.“ Svojmu duchovnému životu dala veľkú prioritu už na začiatku svojho manželstva.

„Vnútorný kláštor“
Uprostred mnohých materských povinností sa modlitba pre Conchitu stala „vnútorným kláštorom“, do ktorého sa vždy na istý čas utiahla po tom, čo jej manžel odišiel do práce. Vďaka starostlivému plánovaniu jej čas vyhradený na modlitbu nezasahoval do domácich povinností.
Conchita si na naliehanie svojho farára začala viesť denník. Odvtedy strávila veľa času písaním. Hoci mnohé jej spisy vyšli knižne už počas jej života, jej rozsiahly denník až do jej smrti nikto nečítal. Príbuzní a ďalší ľudia, ktorí ho potom čítali, boli často prekvapení hĺbkou jej duchovného života, ktorý sa prejavoval mnohými duchovnými vnuknutiami a vyjadreniami lásky a chvály voči Bohu.
Láska k modlitbe Conchitu od jej rodiny a slúžok nevzdialila, ale postupom času ju urobila ešte prístupnejšou a pozornejšou. Deti ju vnímali ako radostnú, starostlivú matku, ktorá sa zaujíma o ich život. „Ešte aj v kostole sme cítili, že je pri nás,“ povedalo jedno z nich. Ani starostlivosť o deti Conchite nezabránila pozorne vnímať vnuknutia Ducha Svätého.

„Horiaci oheň“
Keď mala Conchita dvadsaťsedem rokov, zúčastnila sa na duchovných cvičeniach svätého Ignáca z Loyoly. Keďže bola v tom čase už matkou siedmich detí, musela z obnovy odchádzať, aby sa medzi prednáškami exercitátora postarala o rodinu. V priebehu týchto cvičení Conchita pocítila, že svoje srdce pripravuje na to, aby dokázalo povedať Bohu „áno“ na čokoľvek. Predsa ju však prekvapilo, keď v tichu modlitby počula jedného dňa Boha povedať: „Tvojím poslaním bude záchrana duší.“
Jej srdce naplnilo nadšenie. Zakrátko po týchto cvičeniach vzala svoje deti na vidiecku haciendu na dlhšiu návštevu svojho brata. Kým tam bola, niekoľkým susedkám ponúkla, že im môže porozprávať niečo z duchovných cvičení, na ktorých sa nedávno zúčastnila. Prišlo viac než šesťdesiat žien! Conchita neskôr povedala, že ani nerozmýšľala, či je na to dosť kvalifikovaná alebo či táto jej myšlienka nepramení z pýchy. Povedala: „Cítila som v sebe len horiaci oheň a chcela som týmto plameňom zapáliť aj iné srdcia.“
A tento plameň aj zapálila. Na konci obnovy si niekoľko žien u miestneho farára vykonalo veľmi vrúcnu spoveď.

Smútok nad mexickou cirkvou
Keď sa jedného dňa Conchita modlila v kostole, mala víziu Ducha Svätého. Vo forme holubice ožiaril svetlom kríž, v strede ktorého bolo Ježišovo bijúce srdce. Toto videnie v nej zostávalo niekoľko dní. Počula vtedy aj Ježišove slová: „Svet je pohrúžený do zmyslových pôžitkov; niet už obetavej lásky. Želám si, aby vládol kríž.“
Conchita svoje videnie rozpovedala biskupovi. Ctihodného Ramóna Ibarru Gonzáleza to potešilo a sám sa pustil do čítania jej kníh. Pohnutý tým, čo si prečítal, podnikol kroky potrebné na vytvorenie rehoľnej spoločnosti inšpirovanej Conchitinými videniami: Apoštolát kríža. Táto komunita bola otvorená laikom, kňazom i rehoľníkom. Jej členovia prijali za svoju spiritualitu ukrižovaného Ježiša. Svoje každodenné trápenia a sklamania obetovali za kňazov, a tak pestovali „duchovné materstvo“, ktoré bolo pre Conchitu také dôležité. Jej myšlienky plynúce z modlitby a teologické úvahy inšpirovali nakoniec vznik ďalších piatich kongregácií, ktoré sa spoločne označujú ako Diela kríža.
Sama Conchita prežila veľa osobných trápení, ktoré mohla obetovať: jeden z jej synov zomrel ešte ako dieťa. Potom v roku 1901 zomrel aj jej milovaný Pancho a ona sa ako tridsaťdeväťročná stala vdovou. Jej najstaršie dieťa malo vtedy len šestnásť rokov. Tým sa však jej trápenie neskončilo: v priebehu nasledujúcich rokov umreli ďalšie tri z jej deviatich detí.
Pri spätnom pohľade však vidíme, ako Boh použil jej rastúci apoštolát i vlastné tragické straty. Mexiko malo vstúpiť do dlhého a bolestného obdobia poznačeného deväťročnou občianskou vojnou a Conchitina služba príhovoru mala nabrať ešte väčší význam.
Počas vojny bola Conchita svedkom hrozného prenasledovania Cirkvi. Kňazi boli zabíjaní alebo nútení skrývať sa, rúcali sa kostoly a ako mučeníci umierali aj deti. „Cítila som v duši takú smrteľnú úzkosť, akoby do Mexika vstúpil satan,“ napísala. Hoci tým sama veľmi riskovala, po celý ten čas skrývala vo svojom dome biskupov, kňazov, rehoľníčky i rehoľníkov.

„Zvelebený buď, Bože, za všetko“
Conchitine Diela kríža rástli ďalej aj počas nepokojov. Vznikli nové vetvy, vrátane komunity zasvätených mužov Misionárov Ducha Svätého a rádu kontemplatívnych rehoľníčok, ktoré sa dvadsaťštyri hodín denne modlili pred Eucharistiou za neustále napádaných kňazov. Akoby Duch Svätý uprostred tejto krízy z jednej kongregácie po druhej vytváral múr na ochranu Cirkvi.
V tomto čase skúmali Conchitine spisy miestni biskupi a neskôr aj odborníci vo Vatikáne. Pri každom skúmaní bolo uznané, že ide o pravé inšpirácie pochádzajúce od Boha. Conchita však chcela samého pápeža poprosiť o schválenie jednej zo svojich kongregácií. Preto sa k nemu vydala na púť– a to aj s dvoma deťmi, aby si túto púť mohli vykonať spoločne. Keďže však zároveň vždy stála nohami pevne na zemi, písala počas tejto cesty listy aj ostatným deťom a pýtala sa na ich rodiny, zdravie či pracovné záležitosti. V listoch im dávala mnoho praktických aj duchovných rád a hoci sama trpela morskou chorobou, vrúcne sa modlila za ich potreby.
„Nesiem si vo svojom vnútri tri životy – a všetky tri sú veľmi silné,“ napísala. „Rodinný život s jeho mnohými a storakými bolesťami, čiže život matky. Potom život Diel kríža so všetkými jeho trápeniami a jeho ťarchou... a potom vnútorný duchovný život, ktorý je najsilnejší a najťažší zo všetkých – so všetkými jeho výhrami a prehrami, pokušeniami a zápasmi, jeho svetlom i temnotou. Zvelebený buď, Bože, za všetko!“
Zvyšné roky svojho života strávila Conchita so svojimi deťmi a vnúčatami – a písaním. Stále písala. Zomrela 3. marca 1937 ako sedemdesiatštyriročná. Počas svojho života vlastnoručne napísala viac než šesťdesiattisíc strán.

Modlitba – jej dar Cirkvi
Keď o Conchite rozprávali jej deti, vždy zdôrazňovali, že bola dobrou matkou. Možno je prekvapivé, že aj žena v takomto životnom stave mohla vykonať toľko dobra. Najviac ma však oslovuje to, že viesť rodinný život a vykonávať aj službu v Cirkvi jej umožnila oddanosť modlitbe a každodennej svätej omši. Conchitina modlitba nebola ani stratou času, ani sebeckou chvíľkou vyhradenou pre seba; bola požehnaním pre jej rodinu i pre celú Cirkev!
To si stále pripomínam najmä tento rok, počas ktorého budem sláviť celkom obyčajné Turíce, plné plienok. Tak ako Conchita, aj ja sa môžem obrátiť na Boha v každej situácii a dôverovať Duchu Svätému, že mi pomôže prinášať ovocie – spôsobom, akým bude chcieť.

 



 

 

 

 

Adam Szustak OP

Vrch prísľubov

 

Robert Barron

Slovo plné ohňa

 

Marko Ivan Rupnik

Pri stole v Betánii

 

Adam Szustak OP

Evanjelium pre nenormálnych