číslo 4,  ročník 19, máj 2018 RSS Slova medzi nami Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Toľkokrát zakúsená milosť!
Ako Duch Svätý oživuje sviatosti


 

Keď matka objíme svojho syna, jej objatie je viditeľným a hmatateľným prejavom jej lásky voči nemu. Svojmu synovi ním hovorí: „Ľúbim ťa.“ Keď študent medicíny ukončí školu, diplom, ktorý dostane, je viditeľným a hmatateľným znakom pravdy, ktorú inak nevidno. Tento diplom všetkým hovorí: „Tento človek má dostatočné vzdelanie a skúsenosti na to, aby začal pracovať ako lekár.“
Na tomto obraze môžeme pochopiť, ako Duch Svätý účinkuje vo sviatostiach. Všetkých sedem sviatostí využíva viditeľné veci: vodu, olej a soľ pri krste, chlieb a víno pri Eucharistii, vkladanie rúk a krizmu pri birmovaní. Všetko sú to viditeľné znaky, ktoré hovoria o vnútornom účinkovaní Ducha Svätého v našom živote. Tieto znaky sa však mocou Ducha premieňajú a skutočne uskutočňujú Božie dielo, ktoré naznačujú: krstná voda nás skutočne obmýva od hriechu, chlieb a víno sa skutočne stáva Ježišovým telom a krvou a krizma v nás skutočne zapečaťuje dar Ducha Svätého.
Predstavme si teraz, že chlapec, ktorého mama objíma, práve prežil záchvat hnevu a ešte stále je na svoju mamu nahnevaný. Je matkino objatie v tej chvíli menej skutočné? Alebo nehovorí tak jasne o matkinej láske, pretože jej syn ju nedokáže prijať? Nie. Lásku matky v ňom vidno veľmi jasne; aj keď nemá na jej syna až taký veľký vplyv.
Svätý Augustín učil, že milosť sa vylieva vždy, pri každom udelení sviatosti. Takže aj keď malé dieťa počas svojho krstu spí, predsa sa z neho stáva „nové stvorenie“ (2 Kor 5, 17). A hoci by bol kňaz, ktorý nás spovedá, sám hlboko ponorený v hriechu, predsa sú nám pri jeho slovách rozhrešenia naše hriechy skutočne odpustené. A hoci sme pri svätej omši úplne nesústredení, v Eucharistii prijímame samého Ježiša s jeho telom a krvou, dušou i božstvom.

Neuvoľnená a uvoľnená sviatostná milosť
Samozrejme, existuje isté prepojenie medzi účinkami sviatosti na náš život a tým, do akej miery sme vnímaví a otvorení voči Pánovi. Ako učili mnohí cirkevní otcovia, účinky sviatosti môže „zablokovať“ stav osoby, ktorá ju prijíma. Účinky Božej milosti sú vtedy obmedzené. To znamená, že v takom prípade človek neprežíva milosť, ktorá je v tejto sviatosti vždy prítomná. Naša disponovanosť a naše postoje – či už je to naša ľahostajnosť, tvrdosť srdca, neoľutovaný a nevyznaný hriech, alebo nedostatok viery – pri tom zohrávajú kľúčovú úlohu.
V podstate je to jednoduché. Ak prichádzame na spoveď s hlbokým vedomím toho, že potrebujeme Božie milosrdenstvo, s väčšou pravdepodobnosťou toto milosrdenstvo aj zakúsime – a to takým spôsobom, ktorý nám môže pomôcť zmeniť sa. Ak pristupujeme k svätému prijímaniu naplnení vďačnosťou za Ježišovu smrť a zmŕtvychvstanie, naše srdce sa pri prijímaní povzbudí jeho láskou.
Ak však Ježišovi, naopak, vyhradzujeme vo svojom živote len málo času, ak zotrvávame v hriechu alebo pristupujeme k sviatostiam ľahostajne a bez akéhokoľvek očakávania, môžeme nadobudnúť pocit, že zo sviatostí nič nemáme. Spomeň si na Judáša Iškariotského. Pri Poslednej večeri síce prijal Ježišovo telo a krv, no na jeho myseľ a rozhodovanie to nemalo žiaden vplyv.
Sviatosti nie sú magické predmety. Nie sú ani ako aspirín, ktorý používame na utlmenie bolesti. Svätý Augustín nám opäť hovorí: „Ten, ktorý nás stvoril bez nás, nás bez nás nespasí.“ Sviatosti sú plné Božej milosti, ale jej účinok závisí od našej túžby po Bohu a od toho, nakoľko vo svojom živote plníme jeho vôľu. Boh sa nám nikdy nebude vnucovať nasilu. Čaká, kým mu otvoríme svoje srdce a povieme: „Pane Ježišu, potrebujem a chcem tvoju milosť.“

Duch a sviatosti
Duch Svätý je hlboko prítomný pri všetkých sviatostiach. Táto skutočnosť bola obzvlášť zdôrazňovaná v čase Druhého vatikánskeho koncilu. François Durrwell, významný teológ 20. storočia, napísal: „Jednotlivé sviatosti sú vykonávané v Duchu a zároveň sú kanálmi, ktorými Duch koná“ (Holy Spirit of God: an Essay in Biblical Theology, Svätý Duch Boha: Úvaha v rámci biblickej teológie, s. 91).
Yves Congar, veľmi vplyvný teológ Druhého vatikánskeho koncilu, poznamenal: „Počas celých dejín Cirkvi bol účinok sviatostnej milosti pripisovaný pôsobeniu Ducha Svätého“ (I believe in the Holy Spirit, Verím v Ducha Svätého, III. zväzok, s. 250). A o čosi ďalej hovorí: „Skrze sviatosť je v nás prítomný Ježiš. Ale ak má mať jeho sviatostná prítomnosť účinky, musí Duch Svätý pridať svoj dych, svoj oheň a svoju živosť“ (s. 264).
Aj Písmo samotné nás povzbudzuje, aby sme boli „naplnení Duchom“ (Ef 5, 18) či boli „plní Ducha (porov. Sk 6, 3). Hovorí o Božom prisľúbení „vyliať“ svojho Ducha (porov. Sk 2, 17 – 18) a o našej potrebe nechať sa „vystrojiť“ mocou Ducha (Lk 24, 49).
Všetky tieto obrazy, ako aj slová nespočetného množstva teológov vyjadrujú to, že čosi iné – Duch Svätý – zostúpi na nás a stane sa našou súčasťou. Všetko toto hovorí o tom, že Duch Svätý nás chce meniť skrze sviatosti tak, aby sme sa čo najviac podobali Ježišovi, a opisuje účinkovanie Ducha Svätého, prijatého pri krste. Pri ňom Duch Svätý do nášho života uvoľnil viac svojej milosti a lásky. Toto naše naplnenie, vyliatie, vystrojenie – je jadrom každej jednej sviatosti a je aj jadrom účinkov, ktoré na nás daná sviatosť má.

Opakované zakúšanie milosti
Keď účinkovanie Ducha Svätého opisoval Karl Rahner, ďalší významný teológ Druhého vatikánskeho koncilu, napísal: „Tu dole môže človek zakúšať milosť, ktorá mu dáva pocit oslobodenia, ktorá mu otvára úplne nové horizonty a robí naňho hlboký dojem, premieňa ho a formuje – a to aj počas dlhého časového obdobia – jeho kresťanský životný štýl. Nič nebráni tomu, aby sme takéto zážitky nazývali krstom v Duchu“ (Meditation on Pentecost, 1977).
Neznie tento opis ako niečo, čo môžeme prežívať pri každom prijímaní nejakej sviatosti? Malo by, pretože Duch Svätý je jadrom každej milosti vyliatej pri prijímaní sviatostí. Môžeme dokonca povedať, že každé slávenie sviatostí je pre nás príležitosťou nechať sa „pokrstiť“ Duchom Svätým – čiže nechať sa ponoriť do jeho lásky a milosti.
Takýto druh „zážitku milosti“ prežili aj dvaja emauzskí učeníci, keď pred nimi Ježiš začal lámať chlieb. Preto Ignác z Loyoly plakal od radosti, keď konečne mohol ako kňaz slúžiť svätú omšu. Preto si pápež František dáva záležať na tom, aby sa sám vyspovedal tesne predtým, ako ide spovedať iných.
A tak vždy, keď budeš mať prijať sviatosť, otvor sa Duchu Svätému, nakoľko len môžeš. Pamätaj, že je vždy s tebou a je pripravený v tebe konať. Popros ho, aby ti „otvoril úplne nové horizonty“ a urobil na teba „hlboký dojem“ vždy, keď prijímaš nejakú sviatosť. A požiadaj ho, aby ťa „premieňal aj počas dlhého časového obdobia“, aby si tak mohol ešte lepšie vnímať vrúcne objatie svojho nebeského Otca.

 



 

 

 

 

Adam Szustak OP

Vrch prísľubov

 

Robert Barron

Slovo plné ohňa

 

Marko Ivan Rupnik

Pri stole v Betánii

 

Adam Szustak OP

Evanjelium pre nenormálnych