číslo 2,  ročník 19, pôst 2018 RSS Slova medzi nami Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Ako som sa stal lepším človekom
Väzenie bolo to posledné miesto, o ktorom by som si myslel, že tam nájdem Boha
Albert Innarelli


 

V roku 1990 som zložil advokátske skúšky a do svojho životopisu som si k titulu „účtovník“ doplnil aj titul „právny zástupca“. Začal som pracovať ako právnik a našiel som si niekoľkých klientov obchodujúcich s nehnuteľnosťami. Bol som rád, že mám vyšší príjem, pretože sme sa v tom čase s mojou ženou rozhodli založiť si rodinu.
Bolo pre nás dôležité, aby boli naše deti zbožné. Každý týždeň sme s manželkou chodievali do kostola a chcel som, aby to isté robili aj naše deti. No nevedomky som pri svojej túžbe stať sa úspešným prestal hľadieť na Pána. V roku 1999 som začal mať pracovné problémy. No namiesto toho, aby som dôveroval Bohu, vzal som veci do vlastných rúk.

Pracovné problémy
Tieto problémy sa začali tým, že jedna veľká banka zmenila svoju firemnú politiku v oblasti pôžičiek a začala žiadať, aby moji klienti vlastnili dané nehnuteľnosti aspoň jeden rok predtým, než ich predajú. Táto zmena mohla položiť mnohých z mojich klientov – ktorí boli najväčším zdrojom môjho príjmu.
Začal som teda falšovať záznamy o vlastníctve, ktoré sa posielali do banky. Či už moji klienti vlastnili danú nehnuteľnosť dva týždne, alebo dva mesiace, ja som to napísal tak, aby to vyzeralo, že ju vlastnia aspoň rok. Vedel som, že to, čo robím, je neetické, ba možno aj nelegálne. No myslel som si, že ak mi na to prídu, dostanem maximálne nejaké napomenutie alebo iný varovný, no mierny trest. Vôbec som pritom netušil, že klienti, ktorých som zastupoval, boli zapletení do oveľa väčších nelegálnych operácií s nehnuteľnosťami.
V roku 2002 prišla do mojej kancelárie FBI so súdnym povolením na prehliadku. Stále som si však myslel, že to nejako prehrmí; nemôžu predsa nájsť vôbec nič. No mýlil som sa! Bol som obvinený spolu s ďalšími dvanástimi ľuďmi a nakoniec ma uznali vinným. V roku 2006 ma sudca odsúdil na šesťročný trest vo federálnom väzení. Dostal som takmer trikrát toľko ako ostatní obžalovaní! Bol som nesmierne nahnevaný; nikdy som si nemyslel, že to môže dospieť až sem.
Keď sme sa s mojou ženou vrátili zo súdu, museli sme jedenásťročnému synovi a trinásťročnej dcére povedať, že idem na šesť rokov preč. Obaja boli nesmierne smutní. Cítil som toľké emócie: bolo mi tak ľúto mojich detí a mojej ženy, hanbil som sa a prežíval som aj hlboký pocit viny pre to, čo som spravil; no najmä som bol nahnevaný, že som dostal taký vysoký trest.

„Vôbec to nedáva zmysel“
O svojom hneve a pocite viny som povedal aj nášmu pánovi farárovi, otcovi McHughovi. Povzbudil ma, aby som veril a dôveroval Pánovi. Boh má určite nejaký plán, povedal mi. Trochu ma utešil, no hrozil som sa toho, že musím opustiť svoju rodinu. Keď prišiel deň, keď som mal nastúpiť na výkon trestu, šiel so mnou a mojou manželkou aj otec McHugh. Boli len dva dni pred Vianocami.
Keď som prišiel do väzenia, zistil som, že je úplne plné. Dostal som očkovanie proti tuberkulóze, a tak ma na prvú noc dali na samotku. Napokon som tam strávil celých päť týždňov, pretože vo väzení nebolo dosť miest. Jedlo bolo dva dni staré a sprchy a toalety boli otvorené, takže vás tam každý videl. Ak sme chceli ísť von, zavreli nás do veľkých klietok, v ktorých sme sa mohli v mrazivej zime hodinu prechádzať.
Toto tvrdé vovedenie do väzenského života bolo ešte hroznejšie, než som si predstavoval. Pamätám si, ako som raz ležal vo svojej cele. Odrazu som sa rozplakal. Trápil som sa tým, čo bude s mojou ženou a mojimi deťmi. Volal som na Boha: „Šesť rokov? To vôbec nedáva zmysel.“ No napriek mojej úzkosti ma zaplavil pokoj. Vnímal som, akoby mi Boh hovoril: Všetko bude v poriadku.

Celý článok bude prístupný od 9.3.2018

Krátke video (v angličtine) o príbehu Alberta si môžete pozrieť tu



 



 

 

 

 

Adam Szustak OP

Vrch prísľubov

 

Robert Barron

Slovo plné ohňa

 

Marko Ivan Rupnik

Pri stole v Betánii

 

Adam Szustak OP

Evanjelium pre nenormálnych