číslo 10,  ročník 18, advent 2017 RSS Slova medzi nami Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Tretie prikázanie
Adam Szustak OP


 

Pred rokom nás naši biskupi v pastierskom liste naliehavo žiadali, aby sme sa usilovali skutočne svätiť nedeľu. Nasledujúci článok sme vybrali z knihy dominikána Adama Szustaka Vrch prísľubov, v ktorej úplne nečakaným spôsobom komentuje Desatoro. Nech nám tento text umožní vidieť nedeľu a každý sviatok v novom svetle, nech nám pomôže žasnúť nad žasnúcim Bohom.
Kniha má 96 strán formátu A5, brožovaná a jej maloobchodná cena je 5,40€. U nás máte 15-percentnú zľavu.

„Pamätaj na sobotný deň a zasväť ho. Šesť dní budeš pracovať a tvoriť všetky svoje diela, ale siedmy deň je sobota Pána, tvojho Boha. V ten deň nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn alebo tvoja dcéra, ani tvoj sluha alebo tvoja slúžka, ani tvoj dobytok, ani prišelec, čo býva v tvojich bránach. Lebo Pán za šesť dní utvoril nebo i zem, more a všetko, čo je v nich, a na siedmy deň odpočíval. Preto Pán sobotu požehnal a vyhlásil ju za svätú.“ (Ex 20, 8 – 11)

Zdá sa, že toto prikázanie je dosť jasné a obyčajne ho všetci považujeme za špecifický príkaz chodiť v nedeľu do kostola a urobiť z nedele alebo z iného sviatku nejakým spôsobom výnimočný deň. Táto výnimočnosť obyčajne spočíva minimálne v tom, že v ten deň sa nepracuje, čiže spomínaný deň je iný než všetky ostatné, že je časom na odpočinok, prípadne akýsi rodinný výlet. Ak by sme tú výnimočnosť chceli rozviť ešte viac, predstavovalo by ju aj slávnostné prijatie Eucharistie, uvedomujúc si jej neopakovateľnosť, viac modlitby, nejaká náboženská literatúra alebo iný spôsob, ako Bohu venovať viac času než inokedy. A hoci sú všetky tieto vyššie uvedené veci iste pravdivé a môžu pomáhať budovaniu kresťanského modelu života, možno si ľahko domyslieť, že ide zároveň o značné, ak nie priam o radikálne zjednodušenie toho, čo sa ukrýva v tomto prikázaní, ktoré Boh odovzdal všetkým ľuďom prostredníctvom Mojžiša.
Toto je tretie prikázanie, ktoré sa týka Božej lásky. Boh v prvom prikázaní ukázal Mojžišovi, aký je medzi nimi vzťah a čo by doň nemalo patriť, aby prinášal ovocie a nepokazil sa. V druhom prikázaní mu ukázal, akým mocným je Bohom a aké divy dokáže vykonať jeho meno, ktoré sa nad ním vzýva. Poslucháč tohto prikázania však musí chcieť zotrvať v tomto mene. A nakoniec, v poslednom, treťom prikázaní, týkajúcom sa priamo vzťahu s Bohom, otvára Mojžišovi i každému, kto je ochotný prijať ho, ohromnú perspektívu, ktorá sa úplne vymyká nášmu obvyklému vnímaniu „v nedeľu ísť do kostola a vyhýbať sa práci“. Aká je to teda perspektíva?
Je dobré uvedomiť si, že v biblickom texte, ktorý nám prináša prikázanie svätiť sobotný deň, sa vzápätí objavuje odkaz na dielo stvorenia, na to, čo sa dialo na počiatku počas šiestich dní, keď Boh tvoril svet. Zvlášť vidíme odkaz na siedmy deň, keď Pán po celej svojej práci odpočíval. Zdá sa, že Boh nám chce prostredníctvom Biblie naznačiť, že ak chceme pochopiť návrh, ktorý nám sám predkladá v tomto prikázaní, musíme sa pozorne pozrieť na dni stvorenia, konkrétne na jeden z nich. Akoby nám Boh hovoril, že ak chceme vedieť, o čom sa hovorí, musíme sa pozrieť naňho a na to, ako sa v tento deň zachoval on. Čo mimoriadne vtedy Boh robil a čo nazvala Biblia jeho odpočinkom? Čo znamená, že Boh odpočíval? Hebrejské slovo pomenúvajúce tento odpočinok môžeme najjednoduchšie preložiť ako „byť nadšený“. Odpočívať v hebrejčine teda znamená: byť nadšený, oslavovať, chváliť. Idúc po tejto stope môžeme prísť k záveru, že sa Boh počas šiestich dní práce – ako sa hovorí – nenadrel ako kôň a nakoniec sa neposadil, aby si vydýchol, pretože on nepozná niečo také, ako je únava, on si nepotrebuje oddýchnuť. Keď Biblia hovorí o jeho odpočinku, ukazuje, že po šiestich dňoch tvorenia bol Boh nadšený, keď videl všetko, čo urobil a vytvoril. A od úžasu zmeravel. Tak sa začudoval tomu, čo uvidel, že si od dojatia musel sadnúť. Niekedy sa stáva, že keď vidíme niečo nádherné alebo chceme niekomu povedať niečo dôležité, vravíme: „Radšej si sadni, lebo keď to budeš počuť postojačky, spadneš z nôh.“ Môžeme povedať, že keď Boh uzrel všetko, čo urobil, „spadol z nôh“. Sadol si, odpočíval s pocitom zadosťučinenia a spokojnosti a strávil celý deň – celý siedmy deň – pohľadom na to, čo urobil, a v úžase nad tým, čo stvoril.
A čo je v tom všetkom najdôležitejšie? Čo v Bohu vzbudilo ten nesmierny úžas? Treba si uvedomiť, že jeho úžas sa objavil až po šiestom dni, nie skôr. Každý deň, keď boli tvorené jednotlivé časti sveta a ďalšie druhy bytostí, bol Boh veľmi spokojný. Biblia to vyjadruje takto: „Boh videl, že to bolo dobré.“ Každý deň tvorenia bol teda Boh spokojný so všetkým, čo urobil, ale nie do takej miery, aby ho premohol celodenný úžas. Inými slovami, všetko bolo dobré, ale pri pohľade na to sa mu nepodlamovali kolená. Až v šiesty deň, keď boli stvorení Adam a Eva, povedal zrazu niečo iné – už nie, že je to dobré, ale zrazu Kniha Genezis vkladá do Božích úst slová: Veľmi dobré! Keď teda Boh uvidel nás, keď uvidel Adama a Evu, jednoducho si od úžasu sadol. V tom spočívala sobota, ktorú si Boh doprial. Ak nás Biblia v treťom prikázaní priviedla práve na toto miesto, čo sa nám snaží ukázať? Možno sa Boh prihovára človeku takto: Nie som Boh, ktorý od teba žiada len výlučnosť, nie som len Boh, ktorý v tvojom živote môže robiť zázraky, pretože moje meno je nad tebou a celý čas som pripravený pomôcť ti. Ja som Boh, ktorý na teba, človeče, hľadím v nemom úžase a jednoducho sa neviem udržať na nohách. Veľmi by som chcel, aby si sa aspoň na jeden deň v týždni vrátil do toho stavu, keď som na teba hľadel práve takto. Pretože na mojej strane – hovorí Boh – sa nič nezmenilo, stále na teba takto hľadím, stále ťa takto vidím. Žiaľ, ty si už spáchal hriech a už to nevidíš, už nevidíš môj úžas – hovorí Boh –, aký pri pohľade na teba prežívam. Nemá byť toto prikázanie povzbudením k tomu, aby sa v tento deň nanovo obnovil náš pohľad na samých seba, aby sme sa v tento deň, po celom týždni plnom všelijakých činností, ktoré nás často oddeľujú od Boha, vrátili predovšetkým do tohto pohľadu, do tohto úžasu, ktorý prežíva Boh?
To všetko znamená, že tretie prikázanie nie je primárne o povinnosti plniť nejaké záväzky, ktoré voči Bohu máme, a o napomínaní, aby sme nevykonávali nejaké práce. Poukazuje najmä na to, že je to deň, keď sa máme najprv pozrieť naňho a na to, aký je on voči nám – a on stojí v nemom úžase... V prvotnom význame tohto prikázania tu teda nemáme dočinenia s príkazom chodiť v nedeľu do kostola – je to prikázanie poukazujúce na to, ako Boh hľadel na človeka vo chvíli, keď ho stvoril.
V takomto zmysle by nás opravdivá nedeľa, každé skutočné slávenie sviatku, malo vrátiť do raja. Keby sme naozaj slávili nedeľu, keby sme v ten deň smerovali svoje myšlienky späť k tomu, ako veľmi je z nás Boh nadšený, po nedeli, po celom takomto dni, keď na nás on sám takto hľadí, musí sa v nás rodiť nekončiaci pocit šťastia, môžeme povedať rajského. Zdá sa, že Boh hovorí: Nie preto nepracuj, žeby práca bola niečím zlým, nie preto nerob čokoľvek iné, pretože by to bolo čosi zlé, len si jednoducho skús pripomenúť, ako na teba hľadím, odlož na jeden deň všetky záležitosti, ktoré ťa tak veľmi zamestnávajú a vypĺňajú ti myseľ i srdce, a skús sa sústrediť na moju tvár, na môj pohľad na teba.

 



 

 

 

 

Adam Szustak OP

Vrch prísľubov

 

Robert Barron

Slovo plné ohňa

 

Marko Ivan Rupnik

Pri stole v Betánii

 

Adam Szustak OP

Evanjelium pre nenormálnych