číslo 10,  ročník 18, advent 2017 RSS Slova medzi nami Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Odpočinok v Matkinom náručí
Ako ma Panna Mária utešila počas púte do Betlehema
Jacqueline Rae*


 

Úmysly modlitieb sa hromadia. Vianoce sú považované za sviatky radosti, ale niekomu práve v tomto čase umrie príbuzný alebo sa mu zrúti vzťah. Niekedy sa zase stane, že nejaká choroba človeku zabráni ísť na koncoročnú oslavu. Možno sa snažíš byť dobrý, zodpovedný katolík, no akoby ťa toľké potreby v tvojom okolí ochromovali. A tak sa modlíš: „Pane Ježišu, podaj mi ruku!“
S podobným zoznamom modlitbových úmyslov od svojej rodiny a priateľov som sa v máji toho roku vydala na púť do Svätej zeme. Našu skupinu čakala úchvatná izraelská krajina s vrchmi posiatymi olivovníkmi a fialovými bodliakmi. Tvorili sme nadšenú skupinku mladých dospelých ľudí, ktorí sa nemohli dočkať toho, ako zanesú svoje modlitby a prosby na miesta, na ktorých Ježiš niesol všetky bremená.

Môj zápas so škrupuľami
Okrem úmyslov iných ľudí som však niesla najmä jeden vlastný: chcela som, aby mi Boh pomohol s mojou obsedantno-kompulzívnou poruchou (angl. skr. OCD). Mám zvláštny typ OCD, ktorý sa nazýva škrupulozita – iracionálny strach z hriechu. Človek so škrupulóznou formou OCD prežíva úzkosť, pretože si myslí, že urazil Boha – a to aj vtedy, keď vôbec nespáchal hriech. Odborníci na duševné zdravie hovoria, že škrupulozitu možno ako formu OCD identifikovať vtedy, keď sa do nej vmiešavajú aj náboženské kompulzie (nutkania) a obsesie (vtieravé myšlienky). Jednou z mojich obsesií je napríklad to, že sa musím pomodliť ruženec dokonale, bez akejkoľvek roztržitosti. S touto obsesiou zase súvisí jedna z mojich kompulzií: ak mám pocit, že som sa nepomodlila „dosť dobre“, musím sa celý Zdravas’ (alebo aj celý desiatok) pomodliť znova.
Táto choroba mi bráni normálne žiť. Občas vo mne vyvoláva taký veľký pocit vlastnej nedostatočnosti, že nedokážem prejsť popri kostole bez toho, aby ma nezačal ovládať panický strach. Viem, že Boh sa stal človekom, aby nás zachránil a naplnil svojou milosťou, no jediné, čo vidím, sú moje nedokonalosti.
Prostredníctvom terapie som sa naučila isté stratégie a cvičenia, ktoré mi pomáhajú spoznať, že splniť požiadavky plynúce z OCD je nemožné. Pomáhajú mi tiež odporovať mojim nutkaniam. No stále je to dennodenný boj. To, že som sa po porade so svojím terapeutom rozhodla, že mi OCD nezabráni vycestovať do Izraela, bol veľký krok. A hoci som vedela, že práve na svätých miestach môže prepuknúť moja choroba, predsa som tam chcela ísť.

Vnútorný boj
Všetko sa začalo dobre. Hoci sa mi do mysle pretlačilo pár negatívnych myšlienok, ľahko som ich dokázala odohnať. Našla som si nových priateľov, bavila som sa, veľa som sa naučila a cítila som, že som blízko pri Bohu – až kým sme neprišli do Betlehema.
Takmer na konci našej púte sme navštívili Baziliku narodenia, v ktorej je miesto, o ktorom sa verí, že práve tam sa narodil Ježiš. Keď sme sa k nemu priblížili, moja myseľ sa naplnila desivými myšlienkami.

Každý človek v tomto kostole je pre Boha hodný – no ja nie. Už teraz by som mala byť plná dokonalej lásky a zbožnosti.

Bolo to OCD. Spoznala som jeho hlas na základe jeho falošnej logiky, no predsa sa mi tie myšlienky zdali také presvedčivé! V mojej mysli už nebolo žiadne miesto na modlitbu alebo kontempláciu tajomstva Pánovho narodenia.
Po prehliadke baziliky sa naša skupina rozišla a až do svätej omše sme si mohli prezerať chrám a modliť sa. Ja som sa zašila od rohu, zúfalo hľadajúc miesto, kde by som mohla byť sama. Sedela som medzi dvoma mohutnými stĺpmi a snažila som sa dýchať. Vytiahla som si pero a papier a začala som písať, pretože písanie je jednou z mojich najlepších stratégií na zvládanie podobných situácií. Písala som Pánovi – s maximálnou úprimnosťou som mu hovorila, že všetky tie sväté veci v tejto bazilike ma napĺňajú strachom.
Prerušila som písanie a chvíľku som oddychovala. Ako zvyčajne som sa snažila, aby ma moje myšlienky nepremáhali, no moje snahy boli márne. „Dobre, Ježišu,“ pomyslela som si, „viem, že OCD teraz na mňa začína naplno útočiť. Potrebujem tvoju pomoc.“
Vtom mi zišla na um jedna myšlienka a vôbec som pri nej nepochybovala, či pochádza od Pána. „Čo by si povedala niekomu, kto by bol v rovnakej situácii ako ty?“
Pritisla som pero k papieru a začala som písať, pričom som využívala všetko, čo som sa za posledné roky naučila. „OCD útočí v človeku na to, čo má rád. Tí, ktorí zápasia so škrupulozitou, majú radi Boha, a tak táto choroba napáda túto lásku. Škrupulant môže mať pocit, že sa musí modliť alebo dokonale chváliť Boha (naplniť svoje nutkanie). No to nie je potrebné, pretože Boh dokonale pozná srdce škrupulanta a nachádza v ňom zaľúbenie.“ O tom ma uistili kňazi a teológovia. „Škrupulanti nepotrebujú žiadne duchovné praktiky alebo modlitby. Tou najjednoduchšou a najužitočnejšou vecou je...“ A vtedy do mojej mysle vstúpila ďalšia myšlienka. Panna Mária. Choď k Panne Márii.

Nájdenie pokoja
Sama pre seba som sa usmiala. No samozrejme! Tou najužitočnejšou vecou je ísť k Panne Márii! Čítala som slová svätého Ľudovíta Grigniona o tom, že Panna Mária je tou najľahšou a najjednoduchšou cestou do neba. Ja som sa však snažila všetky svoje myšlienky zvládnuť sama a takmer som zabudla najskôr tieto veci odovzdať Panne Márii.
Snažím sa jej každý deň zverovať pomocou modlitby svätého Ľudovíta Grigniona: „Panna Mária, som celá tvoja a všetko, čo mám, je tvoje.“ Pamätám sa, že som sedela medzi tými dvoma stĺpmi, keď som si uvedomila, že hoci moja myseľ nedokáže sformulovať nejakú modlitbu zasvätenia, potrebujem len obnoviť svoje odovzdanie Panne Márii vo svojom srdci. Len čo som si to uvedomila, naplnil ma pokoj. Cítila som sa bezmocná, no zároveň aj v dokonalom bezpečí. Nutkavé myšlienky nezmizli, no cítila som sa ako dieťa, ako Ježiš v náručí svojej Preblahoslavenej Matky. Mária sa starala o moje potreby, tak ako sa starala o tie jeho.

Panna Mária nás drží
Pocit, že ma Panna Mária nesie, ma sprevádzal po zvyšok púte. Moje nutkavé myšlienky prichádzali a odchádzali, no v boji s nimi som sa už necítila sama.
A čo všetky tie modlitbové úmysly? Aj tie som vložila do jej rúk. Ak sa Boží Syn mohol stať v Máriinom náručí dieťaťom bez akýchkoľvek starostí, prečo by sme ho v tom nemohli nasledovať? Keď Boh Otec dôveroval Márii, že nakŕmi, zaodeje a poučí Ježiša, aj my jej môžeme dôverovať, že sa tým najlepším spôsobom postará o naše potreby a túžby. Ona je našou Matkou, ktorá k nám neustále vystiera ruky a volá nás.

* Na žiadosť autorky sme použili pseudonym.

 



 

 

 

 

Adam Szustak OP

Vrch prísľubov

 

Robert Barron

Slovo plné ohňa

 

Marko Ivan Rupnik

Pri stole v Betánii

 

Adam Szustak OP

Evanjelium pre nenormálnych