číslo 10,  ročník 18, advent 2017 RSS Slova medzi nami Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Apoštol pokoja
Ako pápež Ján XXIII. pozval celý svet k jasličkám
Kathryn Eliottová


 

Na Štedrý večer 1902 zažiarila za oknom Angela Roncalliho jasná, žiarivá hviezda. Svetáci sa vydávali do rímskych ulíc a jeho spolubratia seminaristi spali vo svojich posteliach. No budúci pápež sedel pri svojom stole a uvažoval nad Ježišovým narodením. Mal dvadsaťjeden rokov a práve preňho skončil vyčerpávajúci rok vojenskej služby v talianskej armáde. Teraz túžil po jedinom: dostať sa opäť do rytmu života v seminári. Ako si tak seba samého predstavoval v betleheme, napĺňal ho pocit nehodnosti:

Som úbohý pastier, napísal. Mám len biednu maštaľ a malé jasle... slama s toľkými nedokonalosťami ťa bude pichať a ty budeš plakať – ale, ó, môj Pane, čo viac môžeš odo mňa čakať? Toto málo je všetko, čo mám.

To bol začiatok celoživotnej kontemplácie Dieťaťa Ježiša – kontemplácie, ktorá zmenila to „málo“, čo mal, a vyformovala z neho milovaného pastiera celej Cirkvi.

Videnie o raste Cirkvi
O niekoľko dní Roncalli počas svätej omše opäť uvažoval o betleheme, ktorý bol vtedy vystavený na oltári.

Aké myšlienky mi napĺňali myseľ, aké emócie mi napĺňali srdce pri pohľade na to, ako Ježiša uctievajú pastieri a traja králi. Myslel som na evanjelium kázané pohanom, na kresťanské misie roztrúsené po celom svete, na pravú, katolícku – a teda univerzálnu – Cirkev. Ó, Pane Ježišu, tvoja hviezda sa objavila na nebi, a predsa ju mnohí nespoznali... Nech ti všetci ľudia slúžia, milujú ťa a prijímajú ťa za svojho Spasiteľa.

Tento syn chudobných talianskych farmárov nedokázal dostať z hlavy myšlienku, že Ježiš prišiel pre celý svet: pre východ aj západ, pre bohatých aj chudobných, pokrstených aj nepokrstených. Chcel, aby celý svet zakúsil svetlo evanjelia, ktoré mu počas tých Vianoc bolo také blízke. Takmer o šesťdesiat rokov neskôr dostal – ako pápež Ján XXIII. – jedinečnú príležitosť uviesť toto svoje videnie do praxe.

Množiace sa starosti
Roncalli bol vysvätený v roku 1904. Ďalších dvadsať rokov strávil v Taliansku a zbieral pastoračné skúsenosti. Keďže nemal žiadne diplomatické vzdelanie, bol veľmi prekvapený, že ho pápež Pius XI. vymenoval za svojho veľvyslanca v Bulharsku – za prvého diplomatického predstaviteľa Ríma v tejto krajine po päťsto rokoch.
To bola preňho prvá z mnohých príležitostí, pri ktorej mohol kresťanom aj nekresťanom preukázať prijatie a lásku. Aby pápež posilnil Roncalliho autoritu, vysvätil ho pred odchodom za biskupa. Ostatní preláti ho uisťovali, že jeho preloženie na také vzdialené miesto bude len dočasné. Keď sa v roku 1925 vydal do Sofie, mal pred sebou dve hlavné úlohy.
Prvou bolo uistiť malú komunitu bulharských katolíkov byzantského obradu, že sa na nich nezabudlo. Preto musel pre nich z Ríma získať povolenie na otvorenie seminára pre budúcich kňazov.
Roncalliho druhou prioritou v Bulharsku bolo spoznať veľkú pravoslávnu komunitu. To sa mu podarilo prostredníctvom návštev odľahlých dediniek, ktoré absolvoval na mulici alebo hrkotajúcom aute. Zakrátko si vybudoval silný osobný vzťah s Bulharmi zo všetkých denominácií.

Z nepokoja do pokoja
Písal sa rok 1930. Od jeho príchodu prešlo už päť rokov, no Roncalli mal pocit, akoby Pán skúšal jeho trpezlivosť. Prípravy na založenie seminára viazli – pre odklady z Ríma. Navyše ešte aj po toľkých rokoch si Roncalli nebol istý rozsahom svojich kompetencií a úloh vo vzťahu k rôznym náboženským skupinám. Toto i mnohé iné sužovalo jeho myseľ a cítil, že potrebuje Božiu pomoc; blížil sa však čas jeho každoročnej duchovnej obnovy. Odišiel do exercičného domu pri Dunaji a rozjímal nad Duchovnými cvičeniami svätého Ignáca z Loyoly.
Táto duchovná obnova bola preňho zlomovým bodom. Keď sa modlil a rozjímal, pocítil, že Boh mu dáva dvojakú milosť: jednak odpútanosť, no zároveň aj nové a jasnejšie prijatie svojej úlohy. Na záver obnovy poprosil Boha, aby mu pomohol naďalej prijímať povinnosti, nech by boli preňho akokoľvek nové či neisté.
Ešte aj rok po tom, na svoje päťdesiate narodeniny, Roncalli stále cítil účinky tejto obnovy. „Odvtedy,“ napísal, „som sa cítil a stále sa cítim pokojnejší a pripravenejší na čokoľvek, čo mi budúcnosť prinesie.“ Bol to pokoj srdca, ktorý mu zostal až do smrti.

Bratské ramená a vrúcne srdce
Pokojný a spokojný Roncalli strávil v Bulharsku niekoľko ďalších rokov. Na konci roku 1934 ho preložili do Turecka – prevažne moslimskej krajiny, ktorá bola ešte ďalej. S Roncallim, ktorý prišiel do Bulharska bez povšimnutia, sa prišli rozlúčiť mnohí priatelia, ktorí mu boli drahí. Všetci boli smutní, že odchádza: od zástupcov kráľovského dvora až po čerstvých seminaristov.
Vo svojej vianočnej homílii, ktorá bola jeho rozlúčkovou, Roncalli Bulharom povedal o jednom írskom zvyku: tamojšie rodiny majú na Vianoce v okne zapálenú sviečku, aby tak Ježišovi a Márii ukázali, že očakávajú ich príchod. Sľúbil im, že on urobí to isté:

Nikto nepozná cesty budúcnosti. Kamkoľvek pôjdem, vždy, keď nejaký Bulhar prejde mojimi dverami – hoci by bola noc alebo by to bol chudobný človek – nájde v mojom okne zažatú sviečku. Klopte, klopte. Nebudem sa vás pýtať, či ste katolíci, alebo nie; titul „bulharský brat“ mi stačí. Vstúpte. Privítajú vás dve bratské ramená a vďaka vrúcnemu srdcu priateľa sa z toho dňa stane sviatok.

Roncalli si tento postoj otvorenosti a pokoja uchoval aj počas ďalších dvadsiatich dvoch rokov diplomatickej práce. V Turecku neúnavne pracoval na budovaní mostov priateľstva a pochopenia s moslimskou väčšinou. V Grécku ponúkal priateľstvo pravoslávnym bratom a sestrám. A vo Francúzsku tvrdo pracoval na zmierení rôznych frakcií strán, ktoré sa vyformovali v dôsledku druhej svetovej vojny. Všade, kam šiel, nachádzal príležitosti na obnovenie narušených vzťahov a obmäkčenie ľudských sŕdc a ich postoja k Cirkvi.

Vyformovaný Duchom Svätým
Roncalliho si Rímska kúria napriek všetkým jeho dobrým počinom dlho nevšímala. To sa však zmenilo po tom, ako bol v roku 1953 povolaný naspäť do Talianska, aby sa stal kardinálom a benátskym arcibiskupom. Tešil sa, že sa môže ujať pastoračnej práce v talianskej diecéze a jeho „medzinárodný životopis“ si zakrátko získal pozornosť mnohých kardinálov. Bez toho, aby si to uvedomoval, ho Duch Svätý počas päťdesiatich rokov v tichosti formoval na vhodného kandidáta na pápežstvo.
Akoby celý jeho život a celá jeho životná dráha bola prípravou na túto záverečnú úlohu. Keďže sa často stretal s politickými a medzináboženskými konfliktmi, dokázal s jasnosťou a pokojom postrehnúť celosvetové napätie plynúce zo studenej vojny, ako aj z konfliktov v Ázii a Afrike. Dokázal si všimnúť jednotlivé frakcie a rozdelenia v Katolíckej cirkvi aj napätie medzi katolíkmi a kresťanmi iných tradícií. A videl aj to, ako málo mostov sa doteraz vybudovalo.
Kým sa dostal do Ríma, prešiel dlhú cestu. No nikdy nestratil pokoj, ktorý mu Boh dal počas obnovy pri Dunaji – dokonca ani vtedy, keď z komína Sixtínskej kaplnky vyšiel v roku 1958 biely dym a zvestoval tak, že ho zvolili za pápeža.

Cirkev žiariaca svetu
Pápež Ján XXIII. videl, že napriek geopolitickým nepokojom má Cirkev v jeho časoch veľkú príležitosť. Vnímal potenciál novej doby, ktorá bola charakteristická svojou otvorenosťou. V nej mohla Cirkev zažiariť ako maják a dotknúť sa svojím svetlom všetkých končín a periférií sveta. Práve preto len tri mesiace po svojom zvolení urobil pápež Ján XXIII. prekvapujúci krok.
Pozval biskupov z celého sveta, aby sa stretli v Ríme na Druhom vatikánskom koncile. Ján XXIII. sa pozeral na koncil ako na príležitosť pre Cirkev, vďaka ktorej mohla lepšie odpovedať na potreby jej rôznych členov po celom svete. Koncil bol tiež príležitosťou na nadviazanie a rozvinutie priateľstva s inými kresťanskými tradíciami. A napokon v ňom videl príležitosť pozvať Ducha Svätého obnoviť Cirkev, aby tak svetlo evanjelia mohlo zažiariť na nových miestach a zasiahnuť ďalších ľudí.
V októbri 1962 pápež Ján XXIII. ako osemdesiatročný koncil oficiálne otvoril. Udal jeho tón, keď odsúdil „prorokov záhuby“, ktorí videli vo svete len zlo a temnotu. Namiesto toho sľúbil, že Cirkev bude používať „liek milosrdenstva“. Potom nechal pracovať biskupov a on sledoval priebeh koncilu zo svojho bytu na obrazovke. Raz alebo dvakrát vystúpil, aby sa postaral o to, aby koncil zostal verný svojej evanjelizačnej vízii, no veľkú časť tohto projektu zveril do rúk Ducha Svätého a koncilových otcov.
Jánovi XXIII. ubúdali pre chorobu sily, ale on chcel zostať sústredený na svoju víziu – na národy a kmene zeme vzdávajúce úctu Ježišovi v jasličkách. Keď 3. júna 1963 umrel, zdalo sa, že za ním žiali celý svet. Jedny noviny ako titulok zvolili slová: „Úmrtie v rodine ľudstva.“

Poďme, pokloňme sa
Aj dnes, po viac než päťdesiatich rokoch, je rovnako dôležité, aby sme stále čoraz viac šírili posolstvo nádeje a snažili sa ho priniesť všetkým ľuďom. Keď sa teda tento rok budeš pozerať na jasličky, popros pápeža Jána XXIII., teraz už svätého, aby ti pomohol odrážať betlehemské svetlo tak, ako to robil on. Poslanie evanjelizovať sa začína pri jasličkách – a pokračuje v každom z nás.

 



 

 

 

 

Adam Szustak OP

Vrch prísľubov

 

Robert Barron

Slovo plné ohňa

 

Marko Ivan Rupnik

Pri stole v Betánii

 

Adam Szustak OP

Evanjelium pre nenormálnych