číslo 10,  ročník 18, advent 2017 RSS Slova medzi nami Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Vidíš to, čo vidí Boh?
Nočný vánok baránkovi povedal...


 

Tak sa začína obľúbená kresťanská pieseň „Do you hear what I hear?“ („Počuješ to, čo počujem ja?“). Keď ju niekto na Vianoce začuje, pomyslí si, že táto pieseň hovorí o tom, aby sme počúvali, videli a pochopili, čo sa udialo v tú noc, keď sa narodil Ježiš. No prvotný úmysel páru, ktorý zložil túto pieseň, bol iný.
Noel Ragney a jeho žena Gloria Shayneová túto pieseň zložili v októbri 1962, v čase vrcholenia kubánskej raketovej krízy. Regney jedného dňa kráčal po ulici v New Yorku a premýšľal nad novou kresťanskou piesňou, ktorú mal zložiť. Keďže Sovietsky zväz a Spojené štáty americké boli v tom čase na pokraji atómovej vojny, všetci ľudia na ulici boli mĺkvi a nervózni. Odrazu však zazrel dve ženy, ktoré tlačili kočíky so svojimi malými deťmi. „Tí malí anjelici sa na seba navzájom pozerali a usmievali,“ povedal Regney. „A mne sa odrazu nesmierne zlepšila nálada.“
Tie deti Regneymu pripadali ako dva malé baránky a stali sa preňho inšpiráciou na novú pieseň. Spolu so svojou ženou teda pri tvorbe piesne použil niekoľko vianočných obrazov: baránka, pastiera a mocného kráľa. Tak svoju prosbu o pokoj – uprostred kubánskej raketovej krízy – vložili priamo do betlehemskej scény.
Shayneová a Regney mali pravdu. Téma ich piesne – vidieť, počuť a spoznať niečo nové – môže byť ideálnou cestou k nájdeniu pokoja počas Adventného obdobia. Urobme to teda. Predstavme si, že sa nás tri rozličné osoby pýtajú to isté: „Vidíš to, čo vidím ja?“ Tie osoby sú Boh Otec, Panna Mária a Duch Svätý. Čo videl Boh, keď hľadel na svoj ľud stratený v hriechu? Čo videla Panna Mária, keď hľadela na svojho novonarodeného syna? A čo vidí Duch Svätý dnes – v našom srdci a vo svete vôkol nás? Pri kladení si týchto otázok prosme Boha, aby „očiam nášho srdca“ dal nové svetlo a naplnil nás svojou radosťou a pokojom (Ef 1, 18).

Otcovými očami
Boh nás svojou otázkou: „Vidíš, čo vidím ja?“ žiada, aby sme sa skúsili pozrieť na tento svet jeho očami – očami plnými lásky a milosrdenstva. Keď sa on pozerá na tento svet, vidí krásne tvorstvo, ktoré stále nazýva „veľmi dobrým“ (Gn 1, 31). Rád hľadí na východ slnka a počúva šumenie mora. Teší sa z kvetov na lúke aj z vtákov v povetrí. Radosťou ho napĺňa aj pohľad na také nehostinné oblasti, ako je africká Sahara s rozpáleným pieskom či zamrznutá arktická tundra. No z ničoho na svete nemá Boh takú radosť ako z nás, svojich detí. On, milujúci Otec, sa raduje, keď vidí, že sa snažíme navzájom o seba starať a pracujeme na zlepšení sveta. Oslavuje každý náš osobný úspech a je hrdý na všetko, čo sa nám darí. Vidí v nás dobro a to aj vtedy, keď ho my takmer nevidíme. A keď sme zranení, túži nás hlavne potešiť a pomôcť nám opäť vstať.
Čo ešte vidí? Vidí všetku bolesť a utrpenie vo svete a plače nad ním. Trápia ho vojny, pri ktorých zomierajú tisícky ľudí a milióny prichádzajú o svoj domov. Trpí s každým jedným človekom, ktorý je sám, žije v chudobe, hladuje alebo je zasiahnutý bolestivou chorobou. Dokonca cíti aj všetky tie malé zranenia, ktoré zakúša každý z nás. On to všetko vidí. Všetko to vníma a túži sa všetkých týchto ľudí dotknúť prostredníctvom svojej milovanej Cirkvi.

Neočakávaná stratégia
Boh sa teší zo všetkého dobrého, čo vidí, no zároveň pre zlo, smútok a osamelosť, ktoré vidí, trpí. Vlastne práve pohľad na to, ako jeho deti trpia pod ťarchou hriechu a všetkých jeho následkov, ho podnietil poslať na svet svojho Syna.
Boh však pri uskutočnení tohto svojho plánu použil prekvapivú stratégiu. Mohol zariadiť, aby sa jeho Syn narodil v bohatej rodine. Mohol dať svojho Syna izraelskému veľkňazovi a jeho žene – alebo dokonca kráľovi Herodesovi. Nezdá sa vám to ako dobrý nápad? Veď tak by si získal pozornosť najvplyvnejších ľudí v Izraeli – ľudí, ktorí mohli šíriť jeho slovo oveľa efektívnejšie ako obyčajní ľudia.
No aj keď nám môže pripadať takáto stratégia ako najrozumnejšia, predsa nevyhovovala Božím plánom. On pre svojho Syna radšej vybral chudobnú rodinu v Nazarete než kráľovskú rodinu v Jeruzaleme. Spať mal radšej na sene než matraci. Spoločníkmi mu radšej mali byť pastieri a dobytok než sluhovia a dvorania. A potom nám povedal: „Pozrite sa na jasličky. Vidíte to, čo vidím ja? Chcel som, aby sa môj Syn narodil v chudobe a aby tak dokázal, že sa spájam s vami všetkými – bohatými aj chudobnými, zdravými aj chorými, silnými aj slabými. Starám sa o vás všetkých a chcem, aby ste všetci napodobňovali pokoru Svätej rodiny.“

Každý je hodný
Ježiš na samom začiatku svojho verejného účinkovania povedal to isté, čo predtým povedal jeho Otec. On prišiel oznámiť prepustenie zajatým, vrátiť slepým zrak, chudobným úľavu a utláčaným slobodu (porov. Lk 4, 18).
Zajatými nie sú len tí, čo sú vo väzení. Zajať a zviazať nás môže aj sebectvo a hriešne postoje, akými sú napríklad žiarlivosť alebo zatrpknutosť. Slepými nie sú len tí, ktorí stratili zrak. Každý z nás môže byť slepý voči Božej láske a potrebám blížnych. Chudoba nie je len o peniazoch. Mnohí ľudia sú emocionálne zranení, osamelí alebo duchovne vyprahnutí – chýbajú im prostriedky, ktoré potrebujú na plnohodnotný a zdravý život. Ježiš všetkých týchto ľudí vidí a má s nimi súcit. A prišiel ich zachrániť!
Ľudia, ktorí sú vo svojom vnútri „bohatí“, sú tí, ktorí si cenia viac svoje názory ako Božie. Svoje priority kladú nad Božie priority. Na seba samých nepozerajú ako na núdznych a úbohých. Navyše zvyknú prehliadať potreby tých, ktorí sú naozaj biedni. V „hostinci“ svojho srdca nemajú miesto pre Ježiša.
Boh má vo svojom srdci vyhradené osobitné miesto pre tých, ktorí vedia, že sú úbohí a núdzni. A má ho vyhradené aj pre tých, ktorí sú naozaj chudobní a odsunutí na okraj spoločnosti. Zvlášť sa stará o tých, ktorým niečo chýba – z finančného hľadiska, ale aj emocionálneho či duchovného. Nevyhlasuj sa teda za nehodného, ak vidíš vo svojom živote len tie oblasti, v ktorých si „chudobný“. Boh vidí na tebe všetko – každú dobrú a svätú vlastnosť, ktorá ho teší, aj všetky zranenia a hriechy, ktoré zarmucujú jeho srdce. Vždy je blízko pri tebe. Pozná ťa a stará sa o teba. On ťa nikdy neodmietne a nikdy tebou neopovrhne. Ak sa teda cítiš nehodný takej lásky, spomeň si, že to nie je pravda.
Boh ti hovorí: „Vidíš to, čo vidím ja? Každý je hodný. Potešil som chudobných pastierov aj mocných mudrcov. A rovnako konal aj môj Syn Ježiš. Aj on pomáhal biednym ľuďom, akými boli neviestky a mýtnici, a pomohol som aj ľudom vplyvným, ako bol predstavený synagógy Jairus či Jana, manželka Chúzu, jedného z najmocnejších Herodesových sluhov.“

Videnie, ktoré je odmenou
Keď pastieri počuli anjelov zvestovať radostnú správu o Kristovom narodení, okamžite sa ponáhľali do Betlehema. Keď prišli k jasličkám, uvideli malé dieťa. Navonok nevyzeralo nijako nezvyčajne ani sa nelíšilo od ostatných novorodencov. No predsa bolo úsilie pastierov odmenené. Otvoril sa ich duchovný zrak a podarilo sa im v dieťati uzrieť vrchol Božej lásky a naplnenie jeho prísľubov spásy.
Lukáš hovorí, že pastieri na to reagovali s radostnou chválou, s úžasom a nadšene ďalším ľuďom hovorili, čo videli (Lk 2, 17 – 20). To preto, lebo na chvíľu zazreli, ako sa na svet pozerá Boh. Potom sa aj oni dokázali pozerať na svet sústrediac sa na lásku, nádej a milosrdenstvo – teda tak, ako naň hľadí Boh.
Aj nás chce Boh takto odmeniť. Chce, aby sme aspoň letmo zahliadli jeho víziu a plán. Možnože práve počas sviatkov sme najviac zaneprázdnení a máme ledva čas sadnúť si a chvíľu popremýšľať – a nieto ešte hovoriť s Pánom. No táto snaha rozhodne stojí za takú odmenu. Ak si nájdeme každý deň aspoň chvíľku na to, aby sme boli s ním, budeme požehnaní. Začneme vidieť to, čo vidí Boh. A kým budeme oslavovať narodenie Pána, toto videnie zmení naše srdce.

 



 

 

 

 

Adam Szustak OP

Vrch prísľubov

 

Robert Barron

Slovo plné ohňa

 

Marko Ivan Rupnik

Pri stole v Betánii

 

Adam Szustak OP

Evanjelium pre nenormálnych