číslo 9,  ročník 18, november 2017 RSS Slova medzi nami Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     sp䝠        
vrch1 clanok

 

Prijíma živý chlieb
Stretnutie s Pánom na svätej omši


 

Matthew, Dennis a Sheila Linnovci vo svojej knihe Sleeping with Bread (Spanie s chlebom) rozprávajú príbeh skupiny sirôt, ktoré boli počas druhej svetovej vojny zachránené a odvedené do zajateckého tábora. „Mnohé z týchto detí stratili toho tak veža, že nedokázali v noci spa,“ napísali.
Báli sa totiž, že sa zobudia a zistia, že opä nemajú domov a jedlo. Zdalo sa, že ich nič nedokáže upokoji. Napokon niekomu napadlo da každému dieau do ruky kúsok chleba. Držiac v ruke chlieb tieto deti konečne zaspali. Celú noc im tento chlieb pripomínal: „Dnes som jedol a aj zajtra budem jes.“
Tento dojímavý príbeh ukazuje, ako vežmi žudia túžia po istote. Každý z nás potrebuje vedie, že je postarané o jeho základné potreby – že po prebudení budeme ma jedlo, prístrešie a bezpečie. Po tom, čo tieto deti žili dlhý čas bez tejto istoty, prižnuli k svojmu kúsku chleba, pretože bol pre nich konkrétnou fyzickou pripomienkou toho, že sú už konečne zaopatrené a v bezpečí.
Nebolo by úžasné premýšža takto o Ježišovi a Chlebe života, ktorý nám dáva? Vieme, že Eucharistia napĺňa jednu z našich najväčších duchovných potrieb. Vieme, že ju potrebujeme prijíma čo najčastejšie, aby sme mali silu milova Boha a blížnych. Poďme sa teda pozrie na to, ako si môžeme tento vzácny dar vzia so sebou do každého dňa týždňa – aj keď ho nemôžeme ma vždy blízko seba.

Chlieb Paschy
Pozrime sa najskôr na príbeh o prvej pasche, o prvej Vežkej noci. Noc predtým, ako Židia utiekli z Egypta, Boh povedal, aby si pripravili zvláštne jedlo zložené z pečeného baránka, horkých bylín a jednej nezvyčajnej prílohy: nekvaseného chleba. Chlieb musel by nekvasený, pretože žud musel by pripravený na okamžitý odchod; nebolo času na kvasenie cesta. Keď sa neskôr vežkonočná tradícia väčšmi rozvinula, Izraeliti pochopili, že kysnuté cesto alebo kvas je tiež symbolom hriechu a pyšnej „nafúkanosti“, ktorá môže nakazi celý národ.
Ďalšia vežkonočná tradícia sa zameriavala na víno. Počas vežkonočnej večere mali Izraeliti pi víno až štyrikrát. Tieto štyri kalichy vína sa spájali so štyrmi najdôležitejšími Božími prísžubmi: „Zachránim vás (od nespravodlivej námahy), oslobodím vás (z otroctva), vykúpim vás (svojím vystretým ramenom), urobím z vás (svoj žud a národ).“
Chlieb a víno – každé svojím vlastným spôsobom – teda slúžili ako symbol Božej slobody danej synom Izraela. Boli znakom pokoja a istoty, ktorú dostali do Boha, keď ich vyslobodil z otroctva a voviedol ich do zasžúbenej zeme.

Chlieb Poslednej večere
Keď preskočíme tisícdvesto rokov, vidíme ďalšiu večeru konajúcu sa pred exodom. Tou večerou je Posledná večera a exodom je Ježišova smr na kríži. Počas tejto večere – ktorá bola slávením Paschy, Pánovho prechodu – Ježiš vzal chlieb a víno a premenil ich na niečo oveža mocnejšie než obyčajný symbol slobody a istoty. Premenil ich na vlastné telo a krv. Do spôsobov chleba a vína vlial svoj vlastný život, ten istý život, ktorý vlieva do nás, aby nás oslobodil od hriechu.
Chlieb Poslednej večere je viac než len pripomienkou toho, ako rýchlo musíme unika nástrahám hriechu. Pod rúškom chleba je tu ukrytý sám Ježiš, ktorý nám dáva milos odmieta hriech. Je to sám Ježiš, ktorý uzdravuje naše rany a učí nás navzájom sa milova. Je to sám Ježiš, ktorý nás duchovne nasycuje, aby sme sa mu čoraz väčšmi podobali.
Podobne ani víno nie je len pripomienkou Božieho prísžubu o vyslobodení jeho žudu z otroctva a vovedení do zasžúbenej zeme. Je to krv samého Ježiša, krv novej a večnej zmluvy medzi nami a Bohom. Táto nová zmluva vlastne už naplnila Božie prisžúbenia: prisžúbenie, že Ježiš zomrie za naše hriechy, prisžúbenie, že skrze jeho vzkriesenie budeme môc by oslobodení od moci hriechu, a tiež prisžúbenie, že sa budeme môc sta synmi a dcérami Boha predurčenými pre nebo.
Chlieb a víno sa teda pre učeníkov stali znakom slobody, ktorú Ježiš priniesol – slobody od hriechu, odsúdenia a smrti. No pretože Ježiš tieto znaky premenil a naplnil ich svojím božským životom, nie sú len obyčajnými symbolmi slobody. Sú tým, vďaka čomu máme k tejto slobode prístup.

Chlieb Eucharistie
Pri Poslednej večeri Ježiš svojim učeníkom povedal: „Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22, 19). Presne toto robíme pri každej svätej omši. Pamätáme na Ježiša a na to, čo pre nás urobil.
Slovo pamäta sa dá definova dvoma spôsobmi. Pamätáme si, ako sa varí nejaké jedlo. Pamätáme si, ako sa šoféruje auto alebo jazdí na bicykli. Pamätáme si, ako sa sčítava a odčítava. V tomto zmysle nám pamä pomáha fungova v bežnom živote.
No slovom pamäta sa opisuje aj spomínanie na dôležitý moment v našom živote. Spomeň si na rados, ktorú si cítil v deň svojej svadby, pri narodení svojho prvého dieaa alebo vtedy, keď a významne povýšili v práci. Spomeň si tiež na smútok, ktorý si cítil, keď zomrel niekto, koho si mal rád, alebo keď si prišiel o prácu alebo o priateža. Keď si spomínaš na tieto smutné aj radostné udalosti, cítiš, akoby si ich znova prežíval. Je to akoby si sa preniesol spä v čase a opä prežíval rados, vzrušenie, strach alebo smútok, ktorý si cítil vtedy. Možno to už dnes vnímaš inak a mᚠhlbšie poznanie, no spomienky zostávajú stále čerstvé.
Týmto druhým spôsobom sa rozpamätávame pri svätej omši. Neboli sme síce prítomní na Poslednej večeri, no vďaka sviatostnej milosti a moci Ducha Svätého môžeme ma napriek tomu pocit, akoby sme tam boli. Môžeme si predstavi, ako spolu s apoštolmi počúvame Ježišove slová: „Toto je moje telo... Toto je moja krv.“ Spomienka na túto chvížu milosti nám môže pomôc nájs pokoj a istotu, akú našli spomínané siroty počas druhej svetovej vojny: Dnes mi dáva Ježiš svoj živý chlieb a dá mi ho aj zajtra – čiže po zvyšok môjho života.

Chlieb spomienky
Znie to síce pekne a povzbudzujúco, no môže to znie aj trochu nereálne. Ako sa môžeme až tak „pamäta“ na Poslednú večeru? Ako by sme mohli ma pocit, že sedíme v hornej sieni? Prvá odpoveď na túto otázku vychádza z viery: Môžeme zakúša Poslednú večeru, pretože Ježiš nám sžúbil, že bude s nami osobitným spôsobom, keď sa stretneme pri lámaní chleba. Z praktického hžadiska to znamená, že vždy, keď zapájame svoju predstavivos a spomienky, musíme zapoji aj svoju vieru. Tu prekladáme pár návrhov, ako na to.
Skús prís do kostola pár minút pred začatím svätej omše. Využi ten čas na to, aby si dal bokom všetko rozptýlenie a zameral sa na Pána. Popros Ducha Svätého, aby ti pomohol spomenú si na Poslednú večeru. Požiadaj ho, aby ti pomohol predstavi si, ako stojíš pri päte kríža a pri prázdnom hrobe na Vežkonočnú nedežu. Povedz mu: „Duchu Svätý, dôverujem ti, že môžeš spôsobi to, že sa táto svätá omša pre mňa stane živou.“
V tichom čase bezprostredne pred svätým prijímaním sústreď svoju predstavivos na Ježiša a na to, čo urobil. Použi prvý spôsob pamätania a spomeň si na to, kto je Ježiš. On je všemohúci Boh, Baránok Boží, ktorý sníma naše hriechy. Spomeň si, že on obetoval svoj život na kríži, aby a oslobodil od hriechu. Spomeň si, že Ježiš to chcel spravi, pretože a miluje. Dovož, aby a tieto spomienky viedli k tomu jedinému, čo môžeš spravi: k vzdávaniu vďaky a chvály za jeho obetu.
Potom po prijímaní si neustále pripomínaj, že tento živý Chlieb a toto Víno zmluvy má moc zmeni a. Tak ako chcel Boh oslobodi Izraelitov z otroctva, tak chce teraz teba Ježiš naplni svojou láskou a pomôc ti väčšmi sa k nemu priblíži.

Ježiš, chlieb života
Konaj podža týchto jednoduchých krokov a všímaj si, čo sa bude dia. Možno budeš prežíva väčší pokoj. Možno budeš cíti viac lásky k Ježišovi. Možno nájdeš silu premôc opakujúci sa hriech. Možno začneš vníma, ako ti Ježiš hovorí, že a nesmierne miluje. Ak sa niečo také stane, poďakuj Duchu Svätému; to on inšpiruje tvoju pamä. Hovorí ti, že Ježiš je tvojím bezpečím a istotou. On je Chlieb života a ty si ho môžeš stále drža pri srdci – tak ako si tie siroty držali svoj chlieb.

 



 

 

 

 

Redemptoristi

Modlitbový denník 2018

 

Bernhard Häring

Kristus Boh s nami

 

Dagmar Krážová

Mária, naša ozajstná sestra

 

Ulf a Brigitta Ekmanovci

Vežký objav