číslo 7,  ročník 18, september 2017 RSS Slova medzi nami Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Pomalé klíčenie
Môžeme sadiť semienka, ale Boh dáva vzrast
Michael Busk


 

Keď som prvý raz videl Dawn*, pila s niekoľkými mužmi pivo na rozpadajúcej sa verande. Mala po päťdesiatke, no bola to riadna rebeka. Chýbalo jej veľa zubov, vlasy mala neupravené a očividne mala bolesti vždy, keď vstávala alebo chodila. Bolo jasné, že mala ťažký život, no keď sme ako cudzinci s priateľom Petrom prišli na jej verandu, zasypala nás vtipmi a začala nám o sebe celkom otvorene rozprávať.
Asi tri roky predtým sme sa s Petrom rozhodli, že začneme slúžiť ľuďom žijúcim v jednej chudobnej štvrti v našom okolí. Začali sme tým, že sme vo dvojici chodili po uliciach a predstavovali sme sa. Niektorí ľudia boli prístupní, iní nie. Stretli sme osamelých ľudí, ktorí sa potešili každej návšteve, dlhodobo chorých pacientov, ktorí potrebovali odviezť na svätú omšu, a susedov, ktorí s nami radi študovali Bibliu. Narazili sme tiež na mnohých ľudí, ktorí nemali v poriadku svoj život a boli špinaví – navonok aj vo vnútri. Keď sme stretli Dawn, bola kdesi uprostred: s nadšením hovorila o Bohu, ale zápasila s drogovou závislosťou a alkoholizmom.
Počas nášho prvého stretnutia bola otvorená a prívetivá. Nahlas ďakovala Bohu, že „nás poslal na jej verandu“. Spolu sme sa modlili a ona nás požiadala, aby sme prišli zas. Len ťažko som vtedy mohol tušiť, na akú búrlivú a kľukatú cestu som sa vydal.

Slová nádeje
V priebehu niekoľkých mesiacov sme s Petrom navštívili Dawn niekoľkokrát. Niekedy bola plná života a nadšene sa s nami rozprávala. Niekedy zašomrala, zaškerila sa na nás napriek svojej bolesti v kĺboch, no napokon nás predsa pozvala dnu. V iné dni, keď bola nadrogovaná alebo opitá, nás poslala preč. „Dnes nie je vhodný deň,“ zakričala. „Príďte inokedy.“
Takéto dni ma znechucovali – dva kroky vpred a potom dva vzad. Niekedy som premýšľal nad tým, či vôbec stojí za to navštevovať ju, keď iní ľudia v tejto štvrti nás vždy privítajú s radosťou. No keď som sa za to modlil, vnímal som, že Boh chce, aby sme ju ďalej navštevovali. Pamätám si tiež, že vtedy, keď nás Dawn vpustila dnu, vždy sa jej dotklo to, čo sme hovorili. Často sa pýtala: „Ako znie slovo dnes?“ A potom sme jej rozprávali o čomkoľvek, čo nám Boh vložil do srdca. Raz to bolo podobenstvo o márnotratnom synovi; inokedy to, že nás nič nemôže odlúčiť od Božej lásky (Rim 8, 38 – 39). Z našich stretnutí sme mali toľko pozitívnych zážitkov, že sme sa rozhodli vytrvať.

Zrno, čo sa udusilo
Viac než čokoľvek iné Dawn brzdila jej životná situácia. Drogoví díleri prechádzali okolo jej domu dennodenne. Jej vzťah s partnerom, s ktorým žila v spoločnej domácnosti, bol nefunkčný a smutný. Dawn vedela, že vo svojom živote sa potrebuje pohnúť dopredu. Povedala nám, že miestna pobočka Kresťanského združenia mladých žien (angl. skr. YWCA) by ju mohla ubytovať a pomôcť jej s drogovou závislosťou. Musela urobiť len jedno – zdvihnúť telefón. No ukázalo sa, že urobiť tento prvý krok je pre ňu veľký problém.
Všemožne sme ju povzbudzovali, aby sa pohla, ale márne. Dali sme jej škatule na sťahovanie, ja osobne som jej dal svoje telefónne číslo a sľúbil som, že jej uschovám všetky veci, kým si nenájde náhradné bývanie za útulok v YWCA. Minimálne šesťkrát mi povedala, že už čoskoro zavolá. No nikdy to neurobila a keď sme ju prišli navštíviť, čoraz častejšie nás posielala preč. Aj keď to nerobila zo strachu, ale z hanby, predsa nám pocit odmietnutia padol zaťažko. Zdalo sa, že sa nič nemení a že náš čas a naša láska vyšli nazmar. Cítil som sa ako rozsievač z podobenstva, ktorého zrno padlo na zem posiatu tŕním (Mt 13, 3 – 8). Vari sa toto zrnko dusí? pýtal som sa frustrovane Boha.

Neudusené, len pochované pod zemou
Bez toho, žeby som to čo i len tušil, Dawn začala počas mesiacov, keď sme neboli v kontakte, kontaktovať členov svojej rodiny, ktorí chodili do kostola. Jeden z nich jej sľúbil, že ju vezme k sebe, len čo absolvuje protidrogovú liečbu. V rovnakom čase začala pretŕhať väzby s mnohými ľuďmi, ktorí na ňu mali zlý vplyv. Začala plniť škatule, ktoré sme jej dali. Pod povrchom Boh pomáhal tomuto semienku rásť.
Určite si dokážete predstaviť, aký som bol prekvapený, keď mi z ničoho nič zavolala a povedala, že sa zo svojho domu presťahovala do útulku! To sa stalo už pred pár mesiacmi. Momentálne dokončila svoju protidrogovú liečbu, je čistá a začala chodiť aj do kostola – nie raz, ale dva razy do týždňa. Po tom, čo sa zbavila svojho zlozvyku, opadla z nej aj hanba, ktorá jej bránila chodiť do kostola. Jej ďalším krokom je operácia, pri ktorej jej úplne nahradia bedrový kĺb. Potom si chce nájsť prácu.
Každý pozitívny krok, ktorý Dawn podnikla, bol ako naplnenie sna, ktorý som jej tak dlho prial. Očakával som, že jej príbeh sa skončí inak – vlastne tragickejšie. Ako sa mi uľavilo, keď som videl, že jej premena nezávisí od mojej kolísavej viery, ale od bohatej Božej milosti.

Dôverovať „pomalej Božej práci“
Roky, počas ktorých som Dawn poznal, boli pre mňa lekciou v duchu motta jezuitského filozofa Teilharda de Chardina: „Nadovšetko,“ povedal, „dôveruj v pomalú Božiu prácu.“ To, čo mi pripadalo ako začarovaný kruh ustavičného návratu k starým zlozvykom, bola vlastne pomalá Božia práca, prostredníctvom ktorej Boh robil z Dawn svoju učeníčku. Ja som pomohol zasiať semienka, ale Boh bol ten, ktorý im dal postupom času rásť. Na tento proces poukazuje aj Pavol, keď píše: „A čo seješ, neseješ budúce telo, ale holé zrno, či už pšeničné alebo nejaké iné. No Boh mu dáva telo, aké chce“ (1 Kor 15, 37 – 38). Nepoznám koniec Dawninho príbehu, ba ani toho svojho. Keď však dôverujem v Boha aj vtedy, keď sa moje úsilie zdá zbytočné, začínam chápať, že žiaden skutok milosrdenstva nevyjde nazmar.

* Skutočné meno sme z dôvodu ochrany súkromia zmenili.

 



 

 

 

 

Bernhard Häring

Kristus Boh s nami

 

Dagmar Kráľová

Mária, naša ozajstná sestra

 

Ulf a Brigitta Ekmanovci

Veľký objav

 

Neal Lozano a Matthew Lozano

Otcovo srdce