číslo 7,  ročník 18, september 2017 RSS Slova medzi nami Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Misionár nikdy neprestáva pracovať
Páter Vincent Capodanno vyžaroval Krista v bojovej zóne
vdp. Daniel Mode


 

Ako bol kryptonit slabosťou Supermana, tak slabosťou otca Vincenta Capodanna bol jeho silný dôraz na zovňajšok. Prešli desiatky rokov, kým dovolil, aby Božia vôľa zmenila jeho zvyky. No napokon to dokázal a Boh mu dal ešte špinavšiu a drsnejšiu prácu. Jeho život a jeho smrť na bojovom poli vo Vietname dokazujú, že zrnko pšenice musí skutočne padnúť do zeme a odumrieť, aby prinieslo úrodu (Jn 12, 24).

Úsilie o obetu
Vincent Capodanno sa narodil v roku 1929, pár mesiacov pred vypuknutím Veľkej hospodárskej krízy. Ako najmladšie z deviatich detí vyrastal na newyorskom Staten Island v úzko spätej americko-talianskej rodine. Vyrástol v ére patriotizmu a s veľkou hrdosťou sledoval, ako jeho traja starší bratia opúšťajú domov, aby počas Druhej svetovej vojny slúžili v armáde.
Ako malý chlapec chcel byť Vincent doktorom. Hoci známkami práve nevynikal, bol veľký puntičkár – jeho spolužiaci ho zvolili za „najlepšie oblečeného“ a „najlepšie vyzerajúceho“ žiaka. Tento dôraz na detaily prenikal aj jeho duchovný život. Keď pred vyučovaním chodil na svätú omšu, aby mohol dodržať eucharistický pôst, nosil so sebou natvrdo uvarené vajíčko, ktoré po svätej omši zjedol. Aj po ukončení strednej školy, v čase, keď študoval na Fordhamskej univerzite, „Vince“ naďalej chodil dennodenne na svätú omšu. Táto jeho oddanosť Bohu vyvrcholila na jar 1949, keď šiel na duchovnú obnovu do farnosti v Manhattane. Tam jednému priateľovi povedal, že cíti povolanie ku kňazstvu.
Vincenta už oddávna priťahoval misionársky život. Čítal populárny katolícky časopis Field Afar (Ďaleké pole), ktorý uverejňoval príbehy o misionároch prinášajúcich Krista do odľahlých miest. Keď si podal prihlášku do Spoločnosti zahraničných misií, Vincent pochopil, že jeho cesta si bude vyžadovať tvrdú fyzickú prácu a dlhé odlúčenie od priateľov a rodiny. Povedal však: „Akúkoľvek osobnú obetu vyváži fakt, že slúžim Bohu.“ Po tom, ako bol v tejto spoločnosti v roku 1958 vysvätený za kňaza, dostal príležitosť tieto svoje slová otestovať. Jeho prvým pôsobiskom bol hornatý Taiwan.

Zmätok na misijnom poli
Otec Capodanno bol poslaný do taiwanskej dedinky Tunglo, kde mal slúžiť čínskemu obyvateľstvu hovoriacemu dialektom hakka. Bolo to zvláštne rozhodnutie, pretože nebol ani jazykovo nadaný, ani navyknutý na surové prostredie. Mal rád čisté topánky a v dôsledku svojej povahy bol kňazom ako zo škatuľky. Preto sa len s veľkou námahou prispôsoboval prostým vidieckym podmienkam. Navyše, na rozdiel od času stráveného v seminári jeho každodenný život v Tungle nemal žiadnu štruktúru. Od kňaza sa vyžadovalo, aby do katechézy a misijnej práce vniesol kreatívny a prispôsobivý prístup. No Boh prijal jeho ochotu slúžiť a začal mu pomáhať s budovaním pastoračných vzťahov v Tungle i v ďalších osadách.
Capodanno v sebe začal rozvíjať pastoračnú schopnosť pozorného počúvania – občas aj preto, lebo nedokázal porozumieť tomu, čo daný človek hovoril. Radu a vedenie hľadal v duchovnej knihe Vyžarovanie Krista, ktorú dostal pri vysviacke. „Duše sa získavajú slovami a získavajú sa aj príkladom; no predovšetkým sa získavajú obetou,“ čítal. A tak Capodanno pracoval pri svojich Číňanoch hovoriacich dialektom hakka ďalších šesť rokov. Pritom očakával, že im bude slúžiť ešte dlhé roky.
Keď ho potom predstavení preložili do súkromnej chlapčenskej školy v Hongkongu, bol zaskočený aj hlboko sklamaný. Hoci cítil, že potrebuje žiť v znesiteľnejšom prostredí, vnímal tiež, že jeho služba pre komunitu jazyka hakka začínala napokon prinášať ovocie. Ešte aj po tom, ako sa Capodanno presťahoval do Hongkongu, poslal niekoľko listov so žiadosťou o povolenie na návrat do Taiwanu, aby tak roky jeho prispôsobovania sa jazyku hakka a jeho kultúre nevyšli naprázdno.
Keď jeho žiadosti zamietli, bral to ako osobnú prehru. Capodanno však bol presvedčený, že Boh si nepraje, aby si len zvykol na znesiteľnejšie miesto, ale že chce, aby prekonával ďalšie prekážky. V modlitbe prosil Ducha Svätého o vnuknutie, kde by mal ďalej slúžiť. A už čoskoro svojmu biskupovi posielal telegram s novou žiadosťou. Keď už nemohol byť v Taiwane, požiadal, aby sa mohol pripojiť k vojenským kňazom, ktorí počas Vietnamskej vojny slúžili v námorníctve. Bol presvedčený, že muži idúci do boja potrebujú mať medzi sebou kňaza.

„Len som tam jednoducho s nimi“
Jeho priatelia mu toto nové miesto opísali ako miesto, na ktoré by si prial ísť asi najmenej zo všetkých – ako miesto ešte náročnejšie než Taiwan. Bolo celkom proti jeho uhladenej a čistotnej osobnosti; tak to aspoň vnímali jeho priatelia a predstavení. Vojaci námornej pechoty alebo „pešiaci“ či „mariňáci“ mali povesť nie práve čistých a upravených, ale skôr vojnou ostrieľaných a hrubých mužov.
Horlivosť otca Capodanna však bola napokon odmenená preložením do vojnovej zóny a na jar 1966 sa už vo Vietname hlásil do služby so siedmym námorným plukom. Vojaci, o ktorých sa staral, si ho rýchlo obľúbili. Bolo jasné, že chce byť jedným z nich. „Len som tam jednoducho s nimi,“ napísal. „Kráčam s nimi a sedím s nimi; jem s nimi, spím v zákopoch spolu s nimi a rozprávam sa s nimi.“ No ani to nebolo všetko. Sprevádzal ich aj na nebezpečných misiách.
Počas putovania s bojovými oddielmi chodil od jedného oddielu k druhému. Povzbudzoval ich a modlil sa spolu s nimi. Keď bol jeden z vojakov ranený, skláňal sa nad ním a hovoril mu slová ako: „Už idú zdravotníci, vydrž. Nech nad tebou bdie Boh, náš Otec, brat môj.“ Keď niekoho počas boja zabili, šepkal mu do ucha úkon ľútosti. „Boh to bude počuť,“ hovoril svojim pomocníkom, „a on im odpustí všetky hriechy.“ Tam, uprostred hrôz vojnovej zóny, sa jeho perfekcionizmus pretavil do jednoduchej Kristovej prítomnosti.

Vyžarovať Krista v bojovej zóne
Hoci sa v boji vyžadovala najmä odvaha, Capodanno ako vojenský kňaz nestratil ani svoju citlivosť na ľudské potreby vojakov. Jedného dňa si všimol, že jeden vojak námornej pechoty chodí v sandáloch hore-dole po tábore, kým jeho jednotka vonku bojuje. Spýtal sa ho, čo sa deje. Tento deprimovaný vojak mu povedal, že jeho chodidlá sú príliš veľké na to, aby sa zmestili do štandardných čižiem. Otec Capodanno osobne zasiahol. Požiadal, aby tomuto vojakovi dovolili odísť do Hongkongu, kde si dal ušiť čižmy na mieru.
Vďaka tejto obetavej oddanosti svojim vojakom, ktorá sa prejavovala tak v malých, ako aj vo veľkých veciach, dostal Capodanno titul, ktorý znamenal, že je jedným z nich. Volali ho „páter pešiakov“. Čím bližšie sa dostal k svojim pešiakom, tým bližšie sa cítil byť ku Kristovi.
V službe vojakom sa cítil tak veľmi doma, že požiadal, aby mu predĺžili zvyčajné dvanásťmesačné pôsobenie vo vojnovej zóne. Napodiv dostal dovolenie slúžiť vo Vietname sedemnásť mesiacov, čo sa dovtedy nikdy nestalo.
Počas dlhých mesiacov v tomto cudzom a násilnom prostredí prešiel otec Capodanno zreteľnou zmenou. Akoby cez neho čoraz viac a viac vyžaroval Ježiš. Keď sa staral o vojakov, jeho vlastné potreby a priority takmer úplne zanikli a jeho jediným zámerom sa stala láskavá a oddaná služba. Jeho spolubrat, ďalší vojenský kaplán, spomína na to, že sám videl, ako otec Capodanno reagoval na vážne zranenia. „Pacienta obklopili lekári a zdravotníci a ja som videl, ako si zástupom razí cestu ruka kňaza, ktorý potom daného človeka pomazal.“

Najväčšie svedectvo
Otec Capodanno priniesol svoju najväčšiu obetu za vojakov námornej pechoty 4. septembra 1967. Amerických vojakov bolo v teň deň v údolí Que Son päťkrát menej ako nepriateľov. Capodanno priletel helikoptérou na bojisko, aby mohol slúžiť raneným a umierajúcim. Len čo pristál do záplavy guliek, vyrazil do akcie. Raneným vojakom na bojisku začal okamžite dávať prvú pomoc a pomazanie chorých. Istého vojaka, radistu, odniesol do bezpečia veliteľského stanovišťa a svoju plynovú masku obetoval v prospech iného vojaka, ktorý svoju stratil.
Počas čoraz väčšmi zúriaceho boja Capodanno bežal na pomoc istému zdravotníkovi. Po ceste narazil na nepriateľského guľometníka. Zasypaný guľkami padol na zem a zakrátko zomrel. Vojak, ktorý odťahoval jeho telo, povedal, že otec Capodanno držal svoju Bibliu, usmieval sa a mal privreté viečka, akoby sa modlil.

Misionár nikdy neprestane pracovať
Aj keď sa to stalo už pred polstoročím, misionárska práca otca Capodanna dodnes neustala. Ľudia inšpirovaní jeho príbehom zasväcujú jeho pamiatke kaplnky, lode, ulice a umelecké diela. V máji 2006 ho Cirkev vyhlásila za Božieho služobníka. Odvtedy ľudia hlásia obrátenia, telesné uzdravenia a povolania ku kňazstvu získané na príhovor otca Capodanna.
Obzvlášť dramatický bol prípad istého stredoškolského futbalistu, ktorý mal rakovinu. Tento mladý muž sa začal modliť za uzdravenie na príhovor otca Capodanna. Predtým absolvoval jednu operáciu a chodieval na chemoterapiu. O päť týždňov neskôr snímky CT pri kontrole ukázali, že jeho nádory úplne zmizli. Chlapec nemal žiadne recidívy. Zdá sa, že je úplne uzdravený. Ak Cirkev tento zázrak po vyšetrovaní uzná, môže prispieť k urýchleniu blahorečenia otca Capodanna. A toto všetko sa stalo preto, lebo sa jeden pedantný a opatrný muž odovzdal Pánovi a nasledoval ho všade, kam ho viedol. Nech pre jeho príklad a na jeho príhovor všetci premôžeme svoju najväčšiu slabosť, aby sme tak čoraz viac mohli vyžarovať Krista.

Vdp. Daniel Mode je vojenský kaplán námornej pechoty a postulátor kauzy svätorečenia otca Vincenta Capodanna.

 



 

 

 

 

Redemptoristi

Modlitbový denník 2018

 

Bernhard Häring

Kristus Boh s nami

 

Dagmar Kráľová

Mária, naša ozajstná sestra

 

Ulf a Brigitta Ekmanovci

Veľký objav