číslo 7,  ročník 18, september 2017 RSS Slova medzi nami Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Choď, postav znovu môj dom
Boh používa tých, ktorí sú k dispozícii


 

Viliam bol zničený. Mal len sedem rokov, keď jeho otec odišiel z domu kvôli inej žene. Smutný Viliam tri roky pred spaním neustále plakal. Stále znova a znova sa pýtal: „Prečo ma ocko opustil? Urobil som niečo zlé?“
Viliamovo dospievanie bolo ťažké. Stále sa dostával do rôznych potýčok a napokon bol pre svoje problémové správanie vylúčený zo strednej školy. Krátko predtým začal byť závislý od drog a utiekol z domu. Od tej chvíle bol buď v miestnom väzení, na protidrogovom liečení, alebo na ulici. Aby získal peniaze na svoj zlozvyk, robil, čo vedel – žobral, kradol a požičiaval si.
V jedno sobotné ráno bol Viliam v parku v centre mesta, keď odrazu uvidel, že skupina mužov rozdáva bezdomovcom, ktorí sa tam stretali, sendviče, fľaše vody a Biblie. Viliam k jednému z nich pristúpil a poprosil ho o peniaze. Ten muž sa volal Mike. „Nemám žiadne peniaze, ale sľubujem ti, že sa za teba pomodlím,“ odpovedal Mike. Potom do Viliamovej ruky vložil sendvič a dal mu kartičku, na ktorej bolo napísané jeho telefónne číslo. „Tu máš,“ povedal. „Ak by si sa chcel niekedy porozprávať, zavolaj mi.“
Viliama sa dotkla vľúdnosť, ktorú cítil v Mikovom hlase, a tak mu hneď na druhý deň zavolal. Dohodli si stretnutie v najbližšiu sobotu v tom istom parku. Mike doniesol viac sendvičov, viac fliaš vody... a svoju Bibliu. Stretali sa spolu každú sobotu šesť týždňov. Mike počas tohto času Viliama spoznal a podelil sa s ním aj o svoj príbeh. Viliamovi povedal, ako Ježiš zmenil jeho život. A povedal mu, že to isté môže urobiť aj s ním. Ježiš ho nesúdi ani neodsudzuje za jeho minulosť; on ho chce len uzdraviť a pomôcť mu.

Pošli mňa!
To sa stalo pred piatimi rokmi. Dnes už Viliam nebýva na ulici a má riadnu prácu. Pred niekoľkými rokmi sa vrátil do Cirkvi a teraz svoj voľný čas trávi v parku s Mikom a spoločne chodia k bezdomovcom. Jeho život nie je dokonalý a občas upadne opäť do svojich zlozvykov. Ale je čoraz silnejší. „Dlžím to Ježišovi,“ hovorí. „Vlastne Ježišovi aj Mikovi.“
Písmo hovorí: „Každý z nás dostal milosť podľa miery, akou nás obdaroval Kristus... aby [sme] pripravovali svätých na dielo služby, na budovanie Kristovho tela“ (Ef 4, 7. 12). Ježiš nám chce dať svoju milosť, aby sme sa tak mohli stať služobníkmi jeho lásky pre ľudí vôkol nás – doma, vo farnosti, v našom okolí, všade, kde sme. Ale táto milosť nám veľmi nepomôže, ak sa nedáme Bohu k dispozícii. Ježiš nemôže použiť ľudí, ktorí sú príliš zaneprázdnení alebo rozptýlení, alebo zamotaní v sebe. Ale môže použiť a aj použije ľudí, ktorí opakujú slová proroka Izaiáša: „Hľa, tu som, mňa pošli“ (Iz 6, 8).

Premrhané príležitosti
Mnohí z nás sú milí, láskaví a milosrdní. Mnohí z nás sú svedomití. Chceme robiť dobro. Trápime sa nad problémami vo svete a máme v sebe úprimnú túžbu slúžiť tým, ktorí to potrebujú. Chceme, aby bol tento svet pokojnejším a lepším miestom, miestom, kde bude menej konfliktov, rozdelení a chudoby a viac lásky a pomoci tým, ktorí sú skľúčení. No až príliš často sa nám dobré predsavzatia akosi nedarí voviesť do praxe.
Niektorí z nás sa boja skúsiť to. Bojíme sa zlyhania, neznámeho alebo toho, že nás niekto zraní. Príliš sa sústreďujeme na riziko spojené s vykročením k pomoci, a tak sa snažíme ísť radšej na istotu. Iní spomedzi nás sú jednoducho príliš zaneprázdnení. Zdá sa, že práca, deti, domácnosť a všetky povinnosti a záväzky pohlcujú všetok náš čas. Ako si, prepánajána, máme vôbec nájsť nejakú chvíľu na to, aby sme boli k dispozícii Pánovi? A potom sú medzi nami aj takí, ktorí všetko odkladajú na neskôr. Máme síce čas, ale nájdeme si nejaký spôsob, ako odsunúť na zajtra to, o čom vieme, že by sme mali urobiť dnes.
Ježiš dobre pozná všetky tieto naše sklony. Stretol sa s nimi už vtedy, keď kedysi kráčal po zemi. Svätý Lukáš niektoré z týchto príbehov zaradil do svojho evanjelia (Lk 9, 57 – 62). Ľudia v nich vlastne chcú nasledovať Ježiša. Ich srdcia nadchlo jeho kázanie, no keď prichádza čas urobiť zmenu, vyhovárajú sa: „Dovoľ mi pochovať si otca.“ „Dovoľ mi rozlúčiť sa s rodinou.“ „Nemôžem žiť ako tulák.“
Tieto príbehy nehovoria o tom, že by Ježiš mal problém s pochovávaním mŕtvych alebo s našou starostlivosťou o rodinu. Hovoria, že zoči-voči požiadavkám budovania Božieho kráľovstva si možno ľahko nájsť výhovorky, ba aj celkom dobré výhovorky.
Čo teda zdržuje teba? Je to tvoj strach, požiadavky života alebo vlastné pohodlie? Pravdou je, že každý z nás má aspoň trochu času, ktorý môže venovať Pánovi. Koniec koncov, len zriedkakedy je to otázka času; je to skôr o našej ochote skúsiť to. Je to o tom, či sa Pánovi dáme k dispozícii.

Bdelý, ostražitý a dostupný
Nie, na to, aby si sa dal Pánovi k dispozícii, nemusíš ísť teraz k bezdomovcom do centra mesta. On každý deň posiela ľudí k tebe. Dokonca zariaďuje aj to, aby ti cestu skrížili celkom cudzí ľudia. Jedného večera boli Lucia a Anna na prechádzke, keď prišli k žene sediacej na lavičke v parku. Plakala. Bez akéhokoľvek zaváhania Lucia pristúpila k žene, sadla si vedľa nej a niekoľko minút počúvala jej príbeh. Potom ju objala a povedala jej pár láskavých slov. Napokon sa spolu s ňou pomodlila Otče náš a so sľubom, že sa za ňu bude naďalej modliť, odišla.
To, čo Anna videla, ju dojalo. „Vôbec mi niečo také nenapadlo,“ pomyslela si. „Bolo mi tej ženy ľúto, ale vôbec mi nenapadlo, že by som mala k nej ísť a pomôcť jej.“ V tej chvíli sa Anna rozhodla, že sa musí zmeniť: keď odteraz uvidí niekoho, kto zjavne potrebuje pomoc, opýta sa sama seba, či by nebolo správne zastaviť sa a porozprávať sa s týmto človekom. Svoje záležitosti dá bokom a dá sa k dispozícii.
Ježiš na samom začiatku svojho účinkovania Šimonovi a Ondrejovi povedal: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí“ (Mk 1, 17). Dnes, po dvetisíc rokoch, nás pozýva k tomu istému. Žiada nás, aby sme sa snažili prispôsobiť svoje harmonogramy, plány a priority tak, aby sme mohli slobodnejšie poslúžiť jeho prioritám – zvlášť vtedy, keď ide o podanie pomocnej ruky druhým ľuďom. Nežiada nás však, aby sme to všetko urobili sami. Dáva nám Ducha Svätého, ktorý nám môže pomôcť byť pozornejšími na potreby ľudí vôkol nás.

Postav znovu môj dom
Okolo roku 520 pred Kristom sa otázke disponibility venoval aj prorok Aggeus. Izraelský národ sa po sedemdesiatročnom vyhnanstve v Babylone opäť usadil v Jeruzaleme. Začali nanovo stavať svoj chrám, ale práce boli z viacerých príčin pozastavené a ľudia sa namiesto toho zamerali na krásu svojich vlastných domov a úrodnosť svojich polí. „Vám už prišiel čas bývať vo vykladaných domoch, a tento dom bude pustý?“ (Ag 1, 4). Vyzval ich, aby sa pozreli na svoju situáciu: „Veľa ste siali, zvážate málo; jedli ste, a nenasýtili ste sa“ (1, 6).
Kým sa toto posolstvo ujalo, prešlo niekoľko týždňov, no napokon naň ľudia zareagovali. Vymysleli spôsob, ako sa venovať stavbe chrámu a popritom si zároveň plniť svoje povinnosti. A tak bol chrám znovu postavený a ľud mal napokon miesto, kde mohol opäť uctievať Pána.
Kiež si my všetci – každý človek a každá farnosť – vezmeme k srdcu slová proroka Aggea. Aj keď je Cirkev krásna, predsa stále potrebuje opravu. Ako povedali otcovia Druhého vatikánskeho koncilu, Cirkev „je svätá a zároveň stále potrebuje očisťovanie“ (Lumen gentium 8). Túto potrebu očisťovania môžeme vidieť aj vôkol seba. Toľkí ľudia prestali praktizovať svoju vieru. Taká veľká časť sveta žije v osamelosti, bez nádeje a lásky. Toľkí sú zviazaní pocitom viny, hanby, odporu alebo trpkosti.
Boh nás chce do týchto situácií poslať. Chce, aby sme raneným ponúkli jeho lásku a jeho milosrdenstvo. Chce, aby sa mu dali k dispozícii. Chce, aby sme znovu vybudovali Cirkev. Odpovedzme teda spoločne na toto pozvanie.

 



 

 

 

 

Bernhard Häring

Kristus Boh s nami

 

Dagmar Kráľová

Mária, naša ozajstná sestra

 

Ulf a Brigitta Ekmanovci

Veľký objav

 

Neal Lozano a Matthew Lozano

Otcovo srdce