číslo 2,  ročník 15, február 2014 RSS Slova medzi nami Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Po stopách bratov…
Bohuš Živčák


 

Neverím, že existujú náhody. Keď sme tento rok hľadali najvhodnejšiu cestu na misie do Kene, rozhodli sme sa letieť cez Istanbul.
Vyjasnilo sa a slnko nás vyprevádza na západ. Chalani sa pomaly usadili a zapozerali do obrazoviek. Ďakujem za každého jedného muža v tíme. To samo osebe je už malý zázrak. Toto nie sú turisti – každý z nich dennodenne bojuje o Božiu blízkosť...
Všetko a všetkých vkladám, môj Pane, do tvojich rúk.
Vdychujem a vydychujem malú starodávnu modlitbu: „Pane, Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym.“
Na kolenách držím malú knižočka Martina Lairda Into the silent land, kde som práve čítal úžasnú vetu o tichu na dne srdca: „Vtedy žijem najlepšie, ak žijem v počuteľnom dosahu ticha, ktorým je Boh.“
Nech nikdy neodídem z dosahu tohto ticha.

Stretnutie s koreňmi
Až keď prilietame do metropoly Turecka, zasúva sa mi chýbajúci modul :-)...
Cesta cez Istanbul – Konštantínopol, mesto postavené na kresťanstve, kde nebolo v tom čase múdrejšieho muža ako Konštantín, nás previedla cez srdce kresťanstva, kde sme sa narodili ako Slovania k viere a kde sa zrodila misia, ktorá poznačila obrovskú časť Európy.
Tam bol prameň, z ktorého doteraz pijeme.
Neprestával som myslieť na svätých bratov, akoby pristúpili a cestovali s nami.
Osem mužov pozvaných deliť sa životom a vierou, spolu ako bratia, poslaní a požehnaní vlastným spoločenstvom. Ďakujem za nespočetné modlitby, ktoré nás nesú, a aj za každú dôveru, s ktorou nám ľudia zverovali ovocie svojej práce, aby sme sa mohli deliť s bratmi v Keni.
Preto vás prosím, svätí bratia, o príhovor, o radu, lásku a múdrosť, o vaše pomazanie a ducha, ktorého ste niesli, o vašu svätosť.
Zverujem naše cesty a naše srdcia i mysle vašej modlitbe.

Čaj a „iba“ chlapi
Keňa ešte spí, zostupujeme do údolia Rift Valley a pokračujeme krajinou, ktorá stáročia patrila iba Masajom. Keď začneme opäť stúpať, krajina sa čoraz zelenšia. Michal je „sklamaný“ – Afriku si predstavoval ako púšť s páliacim slnkom a s kde-tu vyschnutým stromom. My však prechádzame nádherným krajom Kisi, takým plným zelene, že to vyzerá skôr na Južnú Ameriku ako Afriku. Prvýkrát v živote vidím na vlastné oči čajové plantáže.
Sviežosť zelene dáva pochopiť veľkosť čaju :-)
Nevydržím a vo vrchoch zastavujeme, aby sme vbehli medzi ženy zbierajúce čaj. Dotýkam sa čerstvo nazbieraného čaju. Smejeme sa, keď mi ukazujú, ako sa zbiera čaj, ktorý je sladký a ktorý viac horký. Všetko dýcha jarou, obdobím dažďov a radosťou z úrody. Títo ľudia práve nesú svoju nádej na nasledujúci rok...
Zeleň sa nekončí, ani keď vchádzame do Kilgoris v oblasti Trans Mara, kde je najstarší kostol v diecéze Ngong.
Územia Masajov boli dlho nedotknuté misionármi. Divokosť krajiny, tichosť Masajov a neustály pohyb odrádzali tradičné misie. Až pred 50 rokmi sa v Holandsku zrodila vlna misionárov, ktorí prekročili hranice Tanzánie a začali budovať misijné stanice – Kilgoris, Narok, Ngong, Loitokitok, Rombo. Nevedeli sme o tom, no Boh naplánoval presne tú istú trasu pre nás.
Zase kráčame v niečích šľapajach. Milujem chvíle, keď zrazu zbadám „Veľký Príbeh“ a zistím, že sme jeho súčasťou.
Z programu pre farnosť sa nakoniec nečakane vykľul program „iba“ pre mužov a skoro všetci boli katechétmi v 26 farnostiach, ktoré spadajú pod Kilgoris. To nás, samozrejme, zahnalo do modlitby a načúvania Dobrodružnému, lebo sme nechceli ostať mimo. Potvrdilo sa mi, že najdôležitejšia príprava na misie je príprava srdca.

Prorocké slovo
Od prvého momentu som cítil túžbu chalanov po prorockom načúvaní. Čo môže byť krajšie ako modlitba s chlapmi, ktorí hľadajú Boha?
S potešením čítam slová pápeža Františka spred dvoch dní:
„Keď v Božom ľude niet ducha proroctva, jeho uprázdnené miesto zaujme klerikalizmus… Ale keď vládne legalizmus, vtedy chýba Božie slovo a veriaci Boží ľud vo svojom srdci plače, lebo nenachádza Pána. Chýba mu proroctvo. Plače ‚ako plakala Anna, matka Samuelova, prosiac o plodnosť, plodnosť, ktorá prichádza z Božej moci, keď v nás prebúdza spomienku na svoj prísľub a pobáda nás do budúcnosti s nádejou. Toto je prorok! Toto je muž s prenikavým zrakom, ktorý počúva Božie slovo‘:
‚Pane, nech v tvojom ľude nechýbajú proroci!‘ My všetci, ktorí sme pokrstení, sme prorokmi. ‚Pane, nech nezabúdame na tvoj prísľub! Nech nás nikdy neunaví kráčať vpred!‘“

Nasledujúci deň sme mali hovoriť o Turícach a ja som zbieral na svitaní myšlienky – bolo úplne ticho plné spevu vtákov, keď sa zrazu spustil silný vietor od východu. Pre mňa to bol znak, že Roho Mtakatifu (Duch Svätý v jazyku swahili) je tu...
Keď som potom hovoril, jemný vánok sa dotýkal mojich nôh. Veľmi nežná prítomnosť. Ďakujem:-)
Noc bola neskutočná. Neopísateľná hviezdnatá južná obloha, čistá a jasná kvôli čistému vzduchu a len niekoľkým svetlám v dedine. Všetci sme sa nemohli vynadívať...

V nedeľu sme po programe unavení, ale naplnení vybehli na kopce za dedinou (2000 m. n. m.) medzi malých pastierov a ich dobytok, dýchali sme západ slnka a modlili sa, aby nás neopustil Duch, ktorý nás vedie.
Michal večer rozrušený kontroluje a čistí objektívy a kamery hádam do polnoci, lebo...

Ako doma
... lebo nasledujúce ráno vstávame pred štvrtou ešte za hlbokej tmy. Čaká nás 60 km poľnej cesty a potom svitanie v Maasai Mara.
Deň, na ktorý sa nezabúda, deň plný Božích stvorení a kolobehu života. Pri západe slnka sedím na kopcoch Nakuyana (kopec bez stromov v jazyku al Maasai) a modlím sa, aby si nás, Pane, viedol ďalej. Ďakujem za priateľstvo s o. Josephom a o. Sanom.
Si neskutočný – nikdy by mi nenapadlo, že nájdem rovnako zmýšľajúce srdcia uprostred Afriky medzi Masajmi – najviac neprispôsobivými ľuďmi...
Len v septembri prebiehali kruté boje v okolí dediny Lolgorian, kde sme prechádzali, a zabili tu asi 40 ľudí kvôli bojom o pôdu. V roku 2005 tu zastrelili miestneho farára, ktorý medzi Masajmi pôsobil od svojej vysviacky 38 rokov. Požehnaj túto zem svojou krvou a svojou svätosťou, aby tvoj pokoj zavládol na každom kúsku tejto nádhernej zeme.

Utorňajšie ráno už nie je také vzrušujúce, no znova čisté a plné slnka a spevu vtákov. Sme zbalení a čaká nás asi 800-kilometrový presun pod Kilimandžáro do Loitokitok. Tam sme už doma :-) P. Rasťo nám cestou číta úryvok z posvätného čítania na sviatok sv. Františka Xaverského: „Veľmi mnohí v týchto krajoch nie sú kresťanmi len preto, že niet nikoho, kto by ich kresťanmi urobil. Veľmi často mi napadá, že by som mal pobehať po európskych univerzitách, najmä po parížskej, a všade kričať ako blázon, vyzývať tých, čo majú viac učenosti ako lásky: ‚Ach, aké nesmierne množstvo duší sa nedostane do neba a budú zatratené!‘ Kiežby sa o toto aspoň toľko starali ako o svoje štúdiá, aby mohli vydať Bohu počet zo svojich vedomostí a zverených talentov.“
Keď sme večer prichádzali slnkom zaliatymi pláňami Amboseli ku hore Kilimandžáro, moje srdce sa usmievalo a viem, že aj chalani sa tu radi vracajú. Čakajú nás tu totiž priatelia a len čo sme vystúpili v Loitokitok, bolo jasné, že to nie sú iba virtuálni priatelia. Ukladáme sa spať už do postelí, ktoré dobre poznáme.
Ráno je po búrke celé mokré, ale vzduch je čistý, a tak obchádzam polia popod horu s ružencom v ruke. Postupne stretávam aj našich chalanov.
Je to miesto, ktoré provokuje modlitbu.
Začali sme poradu o programe s farskou radou. Už si celkom rozumieme a program sme dohodli rýchlo a hladko. Miestni chlapi sa už po predošlých rokoch ničomu nečudujú.
Večer sme sa ešte modlili pod holým nebom – celkom dobré zvelebenie. Veľa odkazov od Boha, no asi najjasnejší bol ten, že Ježiš naozaj mení svojou prítomnosťou každé miesto na domov plný pokoja a radosti... Nech sa tak stane!

E-mail i plač dojatia
V noci pršalo dosť silno, ráno bolo plné hmly a Kibo sa prvýkrát za všetky tie roky neukázala. V noci bolel Michala žalúdok a ráno bol dosť vytrasený. Ráno bolo nervózne, asi hlavne preto, že chalani mali hovoriť. No Božia prítomnosť bola zjavná od včera večera a Boh to potvrdzoval správami z domu.
Samozrejme, hneď na začiatku nám vypadla elektrina, a tak som bol postavený pred halu bez mikrofónu :-) No s týmito jednoduchými ľuďmi sa modlí veľmi dobre.
Hovorili sme o Kristovi, našom jedinom Pánovi, a Kubo sa modlil modlitbu prijatia Ježiša s asi 100 ľuďmi. Rasťo pokračoval o sviatostiach a chalani to doplnili svedectvami.
Boli takí dobrí, že o. Josepha rozplakali a nebol schopný nič povedať.
Večer som dostal mail od Mišky, ktorý sa zdal akoby ušitý na mieru. Čakala nás nedeľa a plno programu celý deň.
V kostole sme od 9.30 do 16.30 – ako sa na Afriku patrí... Čítam ráno Miškin mail skoro doslovne a ľudí sa to veľmi dotýka.
Po programe si potrebujem prevetrať hlavu a vyberám sa hore dedinou. Nad dedinou v kukuričných poliach stretávam Rasťa a spolu kráčame lesom, ktorý delí Loitokitok a vrchol Kili. Prešli sme až do Tanzánie, čo nám povedali až Masajovia pracujúci na kukurici. Konečne som objavil chodník hore na Kilimandžáro do národného parku.
Odlietame domov z Mombasy a tak trávime posledné dva dni pri Indickom oceáne. Posledný večer ideme ešte plávať a keďže je odliv, dostávame sa s Kubom dosť ďaleko. Kubo objavuje rodinku Nema v sasanke, a tak si ju asi 15 minút obzeráme.
Posledný čaj na pobreží po západe slnka. Pofukuje a ružový súmrak ticho tmavne.
Keď už sedíme v lietadle, Keňa oslavuje 50. výročie nezávislosti. Dlho svitá a slnko sa ukáže až okolo 6.30. Nemôžem zaspať – každá minúta sa mi zdá príliš drahá.

Ďakujem!
Chcem ti, Drahý, poďakovať za celý čas. Nikto nebol chorý a všetky programy išli veľmi dobre. Vychádzali cesty, Mara aj Mombasa. Všade dostatok jedla a CocaColy. Veľmi nás, Pane, rozmaznávaš.
Nádherné noci, nádherné dni, nádherné miesta.
A celý čas tvoja spoločnosť :-)

A k tomu ešte dnešné slovo:
„Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa drží za ruku a hovorí ti: ‚Neboj sa, ja ti pomôžem!
Nebojže sa, červíček Jakub, hŕstka Izraela, ja sám ti pomôžem.‘
Na holých pahorkoch dám vytrysknúť riekam, uprostred údolí prameňom. Púšť zmením na jazero a vyprahnutú zem na pramene vôd.
Na púšti zasadím cédre, akácie, myrty a olivy, stepi vysadím jedľami, brestmi a cyprusmi, aby videli a poznali, aby si uvedomili a pochopili, že to urobila Pánova ruka, že to stvoril Svätý Izraela.“

Ďakujem Pane, že sme mali možnosť hovoriť o tvojej moci, o tvojich zázrakoch a o sláve tvojho kráľovstva.

Už tri hodiny letíme ponad púšť – Južný Sudán, Sudán, Egypt. Fascinuje ma púšť, ani neviem prečo. Je krásna zhora z lietadla, ale krutá a nekonečná. Možno kvôli Augustínovi, možno kvôli Jánovi Krstiteľovi, možno kvôli Carretovi. Kde všetky hlasy stíchnu a ten tichý Boží môže znieť slobodne.
Je neuveriteľné, ako nám Boh plní sny ohlasovať jeho meno. Sme nikým, ja som, Pane, nikto, a predsa nás neváhaš poslať k národom.
Teší ma pracovať s tebou.
Uč ma sledovať tvoj pohyb – pre tvoje meno a pre stratených.

 



 

 

 

 

Redemptoristi

Modlitbový denník 2018

 

Bernhard Häring

Kristus Boh s nami

 

Dagmar Kráľová

Mária, naša ozajstná sestra

 

Ulf a Brigitta Ekmanovci

Veľký objav