Príbuzenstvo na základe zmluvy

Ke� za�nete skúma�, �o bolo dôle�ité pre samotných biblických pisate�ov, zistíte, �e �ervenou ni�ou, ktorá sa tiahne celým Písmom, je pojem zmluvy. Drámy, ktoré preskúmame, opisujú, ako Boh Otec prostredníctvom radu zmlúv prechádza od vz�ahu s jednou dvojicou – Adamom a Evou – postupne k vz�ahu s celým svetom. Ka�dý krok po tejto ceste nás posunul bli�šie k nebu a poskytol nám �alší k�ú�ový prvok v Bo�om pláne zameranom na vytvorenie jednej rodiny �ijúcej z viery. Skúmanie dejín spásy cez optiku zmluvy nám pomô�e chápa� otcovskú múdros� a Bo�iu moc a sú�asne nám poskytne jasnejší poh�ad na �udskú rodinu.
Ke� za�neme skúma� dejiny spásy cez túto optiku, ocitneme sa v dobrej spolo�nosti. Svätý Irenej, jeden z najvä�ších teológov ranej Cirkvi, povedal: „Pre lepšie pochopenie... treba vysvetli�, pre�o je ?v Biblii? celý rad zmlúv s �udstvom, a objasni� ich charakter.“ Skúmaním Bo�ích zmlúv v dejinách spásy hlbšie spoznáme otcovské cesty nášho Boha a budeme ma� plnšiu ú�as� na �ivote Ducha, ktorého nám svojou smr�ou daroval Kristus. To je hlavný dôvod, pre�o nám Boh zjavil seba samého – a stále sa nám prihovára – vo Svätom písme, aby sme ho mohli pozna�, milova� a napodob�ova� ako Otca, ktorý plní všetky svoje s�uby spe�atené prísahou.

Rast v�aka prísahe

�o je to vlastne zmluva? Anglické slovo covenant (zmluva) pochádza z latinského slova convenire, �o znamená „zís� sa“ alebo „dohodnú� sa“; anglický výraz covenant znamená oficiálnu, slávnostnú dohodu medzi dvomi �i viacerými stranami. Ka�dá strana musí plni� záväzok vyplývajúci z dohody. Pod�a tejto definície sa zmluva podobá obchodnému kontraktu. A naozaj, pod�a svetského zákona zmluva a obchodný kontrakt sú v podstate jedno a to isté. No v biblickom význame zmluvy predstavujú �osi ove�a viac ako kontrakty. Hoci rozdielov medzi nimi je viacero, dotkneme sa iba dvoch. Prvý: slávnostná prísaha verzus súkromný s�ub; druhý: vzájomné darovanie seba samého verzus výmena materiálnych statkov.
Obchodný kontrakt sa uzatvára s�ubom, kým zmluva zlo�ením prísahy. Pri s�ube sa zaväzujeme („dávam ti svoje slovo“). Kontrakt sa stáva záväzným naším podpisom, naším menom. Pri prísahe dochádza k premene s�ubu vzývaním svätého Bo�ieho mena o pomoc a po�ehnanie („tak mi Pán Boh pomáhaj“). Prisahajúci sa stavia pred Bo�í súd a prijíma na seba tresty v prípade jej nesplnenia („nech som prekliaty“). Prísaha je tak omnoho silnejším a posvätnejším typom záväzku.
Ešte aj naša, do zna�nej miery sekularizovaná spolo�nos�, stále uznáva aký-taký rozdiel medzi s�ubom a prísahou. Napríklad na súde pred svedeckou výpove�ou skladáme prísahu a kladieme pravú ruku na Bibliu, preto�e naša spolo�nos� stále pova�uje spravodlivos� na súdoch za mimoriadne vá�nu vec. Klamstvo pod prísahou je nielen hriechom, ale v o�iach zákona je to aj vá�ny zlo�in: krivá prísaha sa trestá väzením.
Preto lekári, policajti, vojaci a verejní �initelia skladajú prísahu, �e budú verne dodr�iava� svoje povinnosti vo�i spolo�nosti. Prísahou odovzdávajú svoj vlastný �ivot Bohu pre slu�bu druhým. Prísaha (po latinsky sacramentum) tak predstavuje nevyhnutný, podstatný základ zmluvy. Prísaha zaväzuje �loveka k vernosti zmluve spôsobom, ktorý presahuje právny rámec zákonov. Zmluva je �osi osobné, absolútne a dokonale spo�ahlivé, lebo je to svätý záväzok prijatý pred svätým Bohom a ním je aj vymáhaný. (To samozrejme neznamená, �e zmluvné prísahy nie sú nikdy porušované – ke� však k tomu dôjde, porušovate� musí znáša� kliatby uvedené v zmluve.)
�alším príkladom zmluvnej prísahy je sviatos� man�elstva – aj tu ide o záväzok nielen vo�i man�elskému partnerovi, ale aj Bohu – �o spája mu�a a �enu tak tesne, �e sa stávajú „jedným telom“. Bo�ím zámerom je, aby sa man�elia nerozchádzali. Správne pochopená man�elská zmluva – sviatos� – je bremenom,, ktoré paradoxne oslobodzuje. Man�elka mô�e starnú� a mô�u jej vekom pribúda� vrásky bez obavy z rozvodu, kým man�elovi rastie plešina a brucho bez toho, aby sa musel obáva�, �e ho man�elka opustí.
Zmluvy spe�atené prísahou vytvárajú zväzky prinášajúce slobodu. Takto zaobchádza Boh so svojím �udom, ktorému dáva osobné s�uby a zmluvné prísahy. Úryvok z Listu Hebrejom to vysvet�uje v súvislosti s Bo�ou zmluvou s Abrahámom:

„Lebo ke� Boh dával pris�úbenie Abrahámovi a nemal nikoho vä�šieho, na koho by prisahal, prisahal na seba samého slovami: ‚Veru, hojne �a po�ehnám a ve�mi �a rozmno�ím.‘ A tak Abrahám trpezlivo �akal a dosiahol pris�úbenie. �udia toti� prisahajú na niekoho vä�šieho od seba a prísaha je pre nich potvrdením ukon�enia ka�dého ich sporu“ (Hebr 6, 13 – 16, kurzíva pridaná).

Bo�í zámer takto spo�íva na váhe prísahy, tak�e ke� „chcel dedi�om pris�úbenia presved�ivejšie dokáza� nezmenite�nos� svojho rozhodnutia, zaru�il sa prísahou, aby sme v týchto dvoch nezmenite�ných veciach (pris�úbení a prísahe)... mali silné povzbudenie... �e dosiahneme ponúknutú nádej. Máme ju ako istú a pevnú kotvu duše...“ (v. 17 – 19).
Ak na to budete pamäta� pri �ítaní o hlavných postavách Svätého písma, objavíte, v �om spo�íva jeden z najvýraznejších rozdielov medzi Starým a Novým zákonom: Starú zmluvu uzavrel Boh cez �udských prostredníkov, ktorí boli pod prísahou, a potom hrešili, ako Adam (pozri Rim 5, 12 – 21) a Izrael (pozri Hebr 3 – 4), �ím na seba privolali kliatby uvedené v zmluve. Na rozdiel od toho Novú zmluvu zalo�il Boho�lovek Je�iš, no a� potom, ke� splnil dohodnuté podmienky Starej zmluvy – a na vlastnom tele pretrpel jej kliatby. Stal sa tak prostredníkom Novej zmluvy (pozri Hebr 8 – 9), ktorú potvrdil prísahou.
V tejto súvislosti je sotva náhoda, �e latinský výraz pre prísahu je sacramentum. Prví kres�ania toti� odpradávna chápali sviatosti v zmysle zmluvnej prísahy ako prostriedky, ktoré Kristus ustanovil na zachovávanie – a obnovovanie – Novej zmluvy.6

Oslobodzujúce putá posvätného príbuzenstva

�alší podstatný rozdiel medzi obchodným kontraktom a zmluvou spo�íva v úplne odlišných typoch výmeny. Kontrakt je výmenným obchodom týkajúcim sa majetku, tovaru a slu�ieb („toto je moje a toto je tvoje“), kým zmluva si vy�aduje výmenu osôb („ja som tvoj a ty si moja“) a vytvára vzájomný zväzok spolo�enstva medzi osobami.
Pre starozákonných Izraelitov sa zmluva od kontraktu odlišovala skoro tak, ako man�elstvo od prostitúcie. Ke� mu� a �ena uzatvárajú man�elstvo, vyhlasujú pred Bohom nehynúcu lásku jedného k druhému a� do smrti, zatia� �o prostitútka predáva svoje telo tomu, kto jej viac zaplatí, a potom ide k �alšiemu zákazníkovi. Podobne obchodné kontrakty robia z �udí zákazníkov, zamestnancov, klientov, kým zmluvy z nich robia man�elov, rodi�ov, deti, súrodencov. Stru�ne povedané, zmluvy vytvárajú putá posvätného príbuzenstva.7
Sväté písmo jasne sved�í o tom, ako Boh v ka�dej dobe pou�íval zmluvy na budovanie rodinných zväzkov so svojím �udom. Odrá�a sa to aj vo výraze be�ne pou�ívanom v Biblii, ke� Boh s nami vytvára zmluvný vz�ah: „... budem ich Bohom a oni budú mojím �udom... budem vaším Otcom a vy budete mojimi synmi a dcérami...“ (2 Kor 6, 16 – 18). Vrcholom tohto procesu je, samozrejme, Nová zmluva, v ktorej nám Kristus umo�nil vstúpi� do �ivota rodiny Trojice, aby sme všetci na �om mohli ma� podiel.
Ak teda chcete dospie� k podstate Písma, uva�ujte o zmluve, nie kontrakte, o otcovi, nie sudcovi, o rodinnom dome, nie súdnej sieni. Bo�ie zákony a súdy sa majú vysvet�ova� ako znaky jeho otcovskej lásky, múdrosti a moci. To neznamená, �e preto by na nás mali by� kladené ni�šie nároky, lebo dobrý otec vy�aduje od svojho syna viac, ako vy�aduje sudca od ob�alovaného alebo šéf od svojho zamestnanca.
Ustanovenia zmluvy si vy�adujú také �iny, ktorými by bolo mo�né zaslú�i� si odmeny �i dobrodenia, kým nevernos� záväzkom je zasa spojená s trestami a ujmami. Je to ako v rodine, kde deti pomáhajú, aby si zaslú�ili vreckové, a ke� vyrastú a doká�u svoju zrelos�, mô�u o�akáva� odmenu vo forme dedi�stva. Ak však tvrdošijne zotrvávajú v �a�kom hriechu, mô�u by� vydedení. Toto je biblický model zmluvy, preto�e Otec �ehná svoje deti, ak sú verné zmluve, a trestá ich, ak ju porušujú. Toto všetko je uvedené v zmluve vo forme �ehnaní a kliatob (pozri Dt 28). Po�ehnania znamenajú �ivot, kliatby smr�. Preto Boh dôrazne vyzýva svoj �ud, aby si vybral �ivot a správal sa tak, �eby sa mohol teši� z jeho otcovského po�ehnania.

Poh�ad do Otcových o�í: záväzok vernosti naveky

Otec chcel presved�i� svoje deti, „dedi�ov prís�ubu“, �e je absolútne verný a nemenite�ný. Vedel, �e starozákonní Izraeliti sú obklopení národmi uctievajúcimi nevyspytate�ných bohov, ktorí sú dnes zhovievaví, ale zajtra plní pomsty. Pre�o by Hebreji nemali o�akáva� to isté? Niet divu, �e Boh zašiel a� tak �aleko, ako išiel, len aby presved�il svoj �ud, �e on je iný. Zlo�il prísahu, aby „posilnil“ ich dôveru a prispôsobil sa slabosti ich viery. Tak ako dávni Hebreji aj my sa potrebujeme prid��a� nádeje, „istej kotvy duše“, zvláš� preto, lebo máme lepšiu zmluvu (pozri Hebr 8, 6), zalo�enú na lepších pris�úbeniach, „preto�e sa to nestalo bez prísahy“ (Hebr 7, 20).
Základné posolstvo, ktoré nám Boh chce zmluvou odovzda�, mo�no jednoducho zhrnú� takto: „Milujem vás. Som vám oddaný. Prisahám, �e vás nikdy neopustím ani sa vás nezrieknem. Vy ste moji a ja som váš. Ja som váš Otec a vy ste moja rodina.“ Aké ú�asné, �e Stvorite� má takú hlbokú lásku k svojim stvoreniam!
�ím viac som študoval, ako Boh v priebehu stáro�í vychovával svoje deti, tým vä�šmi predo mnou o�ívala realita zmluvy. U� to nebola iba abstraktná teória, preto�e sa mi otvárali nové rozmery Bo�ej lásky. Pojem zmluvy u� pre m�a nebol iba starobylým termínom biblickej kultúry, ale predstavoval celé bohatstvo rodinných väzieb. Starozákonné postavy zrazu pred mnou o�ívali ako úctyhodné príbuzenstvo, ktoré mi však bolo �udsky blízke a pochopite�né. Moja, naša rodina viery.