číslo 4,  ročník 11, máj 2010 RSS Slova medzi nami Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

STRATENÝ POKLAD

Bohuš Živčák

Podľa skutočnej udalosti !!!


V prvom rade sa chcem cteným čitateľom renomovaného časopisu, ktorý práve držíte v rukách, ospravedlniť za to, že môj pohľad bude subjektívny. Osoby aj udalosti vystupujúce v tomto článku sa zhodujú s realitou v plnom rozsahu ?

Keď som sa predminulý rok vrátil z misií v Keni a hovoril o tom chalanom v Rieke Života (teda nielen chalanom), videl som v ich očiach malé plamienky. Veľmi by som prial každému, aby mohol na také misie ísť. No sny sú jedna vec a realita zase druhá. Keď som odchádzal v decembri 2008 spod Kilimandžára, neodvážil som sa dúfať, že sa sem niekedy vrátim. Otec Jozef, farár v Loitokitok, mi síce vravel, že by bol rád, keby som prišiel znova (vraj ten môj spôsob hovorenia Masajom viac vyhovuje), no ja som sa len pousmial a odvetil, že snívať môžem... Pri rozlúčke mi však ešte potichu povedal, že by rád urobil niečo čisto pre mužov. Mne sa trochu rozbúchalo srdce, lebo predstava čisto mužských misií v Katolíckej cirkvi je tak trochu sci–fi.

Prišlo pozvanie i pomoc

Prešlo pár mesiacov a z Kene prišlo pozvanie na konferenciu pre mužov. A chalani v Rieke povedali: „Ber nás zo sebou.“ Ja som totiž od začiatku vedel, že ak sa tam raz vrátim, tak sa chcem vrátiť s ľuďmi zo spoločenstva. Povolanie na misie sa u nás vždy spája so spoločenstvom.

Dali sme teda dokopy skupinu piatich laikov a jedného redemptoristu a začali vybavovať nemožné. Najprv bolo treba presvedčiť naše manželky, že ide o čisto neškodný výlet do slnečnej Kene a nič nám nehrozí ?. Potom bolo treba rýchlo kúpiť letenky, aby sme nezaplatili za ne celý majetok. Znamenalo to požičať si asi 150 000,- Sk v nádeji, že nám Boh pomôže pozháňať nejaké prachy. Nemali sme nič, len nesmelú radosť, že to možno vyjde.

Teraz sa dostávam k tomu, prečo som tento článok nazval Stratený poklad. Myslím si, že máme v Katolíckej cirkvi poklad, ktorý sme tak trochu stratili. Opisne by sa dal nazvať: „Muži ohlasujúci evanjelium – laici a kňazi ako jedno telo – poslaní a podporovaní celým spoločenstvom.“

Nechápte ma zle – nemám nič proti miešaným misijným tímom a už vôbec nič proti ženám. Práve naopak, ak ideme spolu na misie, tak ženy sú práve tie, ktoré ťahajú modlitbu a celý duchovný rozmer (my chlapi sa často tvárime, že máme dosť starostí s dopravou, s technikou, s nástrojmi, atď.) Vybrať sa niekde bez žien znamenalo, že sa nebudeme mať na koho spoľahnúť v počúvaní Božieho hlasu. A práve to ma lákalo...

Dostať sa do Afriky na misie nie je zase až taký problém. Pozvaní je habadej. Jediný problém je, že si musíte všetko zaplatiť sami a ešte aj doniesť pár tisíc zo sebou ako dar pre biednych. Pri našom „misijnom podnikaní“ sa nám celkom úspešne darí robiť už 15 rokov akcie zadarmo, a tak predstava, že zoženieme peniaze, bola skôr ako kapitola z Bratov Grimmovcov.

Prvá časť „strateného pokladu“ sa objavila v spoločenstve, ktoré sa schádza u nás na prvých nedeliach. Povedali sme o našich plánoch v Afrike a otcovi Jozefovi pod Kilimandžáro som napísal sms, nech sa dobre modlí za zbierku. Odpísal okamžite, že vraj už kľačí na kolenách... Keď sme potom spočítali všetko, čo sme zozbierali, bol som v šoku. Ak by takto vyzerali všetky zbierky v katolíckych kostoloch, mohli by sa všetky hladujúce deti veselo usmievať. Z toho, koľko nám ľudia zverili peňazí, bolo jasné, že celé spoločenstvo stojí za nami, ba že „cestuje s nami“.

Plný tulec

Zbalili sme teda, čo sa dalo z techniky i liekov tak, aby sme boli úplne samostatní, a vyrazili 23. novembra smerom do Bratislavy, kde sme mali mať svätú omšu u redemptoristov a naložiť pátra Rasťa i zvyšok techniky. P. Michal Zamkovský, ktorý sa práve vrátil po mesiaci z Generálnej kapituly redemptoristov v Ríme, nás krátko privítal a začala sa svätá omša. Pozeral som na sochu sv. Cyrila a Metoda na hlavnom oltári. Určite boli lepšie pripravení ako my. Možno preto ich misia vyorala u Slovanov takú brázdu. Nejde mi o brázdu, Pane. Len nech splníme to, čo od nás chceš ty. Nech sme nástrojmi tvojho pokoja a kanálmi tvojej lásky a svätosti. Znova ten silný pocit spoločenstva, ktoré sa schádza v utorok „céčku“ – celá Calvary a asi 70 ľudí. P. Michal, plný ohňa, ktorý nachytal v Ríme, hovoril o aktuálnosti misijného povolania i o Afrike. Potom nás postavili do radu pred lavice a P. Michal sa modlil o Ducha Svätého a jeho pomazanie. V tej chvíli mi prebehlo mi mysľou veľa: celé tie roky trápenia sa pátra Michala s nami (nepolepšiteľnými puberťákmi), každodenný spoločný život viac ako 25 rokov, výnimočné vzťahy majstra a jeho učeníkov, roky spoločných modlitieb a služby... Videl som to jasne: Sme ovocím modlitieb, sĺz a šedín tohto muža. Sme šípmi, ktorými Boh naplnil jeho tulec (Ž 127, 5).

So slzami v očiach som si uvedomil výnimočnosť, až historickosť chvíle. Šesť mladých mužov v najlepších rokoch, v plnej sile – vychovaných od malička – pomazaných a poslaných spoločenstvom – ohlasovať Krista chudobným.

Až zaskakujúca podobnosť s atmosférou prvotnej Cirkvi!

Predýchaval som to celú cestu do Kene.

Keď sme prelietavali nad líbyjskou púšťou, modlil som sa už ani neviem za čo, ale zrazu som mal v duchu pred očami beduínskeho jazdca v bielom na bielom arabovi. Cválal s nami púšťou a potom na hranici Sudánu s Keňou zastal a pustil svojho orla z ruky, ktorý mi pristál na ramene. Cítil som jeho divokosť a ostré pazúry, prenikavý pohľad a rýchlosť. Vtedy som pochopil, kto bol ten biely beduín: the Messenger of Hope and Freedom from the eternal King of Glory (Posol nádeje a slobody od večného Kráľa slávy).


Stáli sme ako bratia

Nebudem písať podrobnosti celého výjazdu; je toho veľa a to, čo prežívali chalani, si môžete prečítať na www.redemptoristi.sk. Napíšem len pár vecí, ktoré sa mi zdajú výnimočné.

Keď sme mali prvú bojovú poradu s miestnym kňazom a lídrami, nešlo im do hlavy, ako chceme robiť program, keď nemáme hlavného spíkra. Koktali sme hmlistú predstavu o tom, čo by sme chceli robiť, a keď sa ma John pýtal, kto bude hovoriť, tak som povedal, že všetci. Po prvom dni však bolo jasné, že taký koncept svedectva ešte nezažili. Aj keď sme mali pripravený kopec prednášok, chcel som, aby sme sa každý deň pýtal Majstra, čo máme robiť a hovoriť. Preto sme sa hneď po prvom dni stretli večer na izbe a chceli premodliť nasledujúci deň. No stalo sa čosi zvláštne, neplánované. Začali sme hovoriť o sebe, o tom, čo nás trápi i hnevá, o tom, čo nás teší. Smiali sme sa zo seba. Cítil som. ako Duch pootváral aj dobre strážené dvere. Nepamätám si, kedy sme chlapi naposledy takto otvorene hovorili. Skončili sme asi o druhej v noci, ale šiel som si ľahnúť s pocitom, že sa stalo čosi veľmi dôležité. Boli sme jedno! Stáli sme za sebou ako bratia. Spolu aj kňaz aj laici v jednom boji.

Programy išli jeden za druhým, dni ubiehali rýchlo, chalani šliapali ako hodinky a ľudia počúvali. Pomaly sa rozpúšťali predsudky o tom, že sme v úplne inej kultúre. Krajina i pleť sa zmenili, no srdce je to isté a keď ľudia prichádzali prosiť o modlitbu a vyložili na stôl karty svojho života, napĺňala nás radosť z toho, že vidíš živého Boha, ako sa pohybuje medzi ľuďmi.

Muži!

Po víkende sme sa presúvali z Embulbul do Loitokitok. Opúšťali sme civilizáciu a mierili do divočiny, kde náš čakala konferencia pre mužov z okolia Kilimandžára. Predstava päťdňovej konferencie od rána do večera pre 300 mužov nenapĺňala chalanov veľkým optimizmom. (Len ja som vedel, že skončíme skôr a dohodol som potajomky otcom Jozefom safari v Maasai Mara.)

Muži nás však úplne dostali. Všetci nás už čakali s Bibliami a poznámkami v rukách a začalo sa. Dávno som nestretol toľko čistej túžby po Bohu. A keď začali spievať a tancovať, tak sme zabúdali na prednášky a tancovali s nimi. Radosť z oslavy Boha sa nedala nahradiť žiadnou prednáškou. Všetky body programu šli ako po masle, len s jedným si miestna rada lídrov nevedela dať rady. Priniesli sme totiž tri značkové lopty a povedali sme, že chceme, aby bol futbal jedným z bodov programu. Postarší lídri sa najprv usmievali, potom argumentovali, ale nakoniec povedali, že keď to mužom vysvetlím, tak nech. Vedeli sme však, že tento bod programu nemôže sklamať ?. Nakoniec išli na veľké ihrisko všetci a väčšina hrala ako o dušu. Vôbec im nevadilo, že brány sú iným smerom. Rozhodca zvládal tri zápasy a 6 mužstiev na jednom ihrisku naraz a celá dedina sa zbehla na túto čudnú udalosť. Nadšenie sa nedalo schovať a radosť udýchaných chlapov nakoniec lídrov presvedčila, že to malo zmysel.

Čakal som však, že pôjde do tuhého, len som nevedel, ako presne a kedy. Prišlo to v stredu. Mali sme hovoriť o poviazaniach, hriechu, o odpustení a oslobodení. Už ráno sa P. Rasťo cítil zle a okolo obeda už ležal v horúčke a v kŕčoch na izbe. Najlepší spíker spomedzi nás zaľahol a nám neostávalo nič iné len, to nejako kombinovať. Palino sa ukázal ako skvelá opatrovateľka a zvyšok konferencie dával pozor na Rasťa vo dne v noci.

Konferencia bola veľmi požehnaná a „mama“ farnosti, ktorá žije s farnosťou odkedy existuje – teda viac ako 60 rokov, na záver povedala, že niečo také ešte v živote nevidela, aby sa toľko mužov spolu modlilo. Aj pre nás bol pohľad na modliacich sa mužov kúskom neba. Na obed vo štvrtok som chalanom povedal, že toto je posledný deň konferencie, že zajtra odchádzame do Maasai Mara na safari a lesmi pod Kilimandžárom sa rozľahli výkriky: „Yes!!! Amen!!!“ Zrazu ich opustila všetka únava ?.


Safari ako Božie pohladenie

Čas v Maasai Mara bol ako z najdivokejšieho sna – vidieť celú tú divočinu na dosah ruky. Američania platia za to veľké prachy. My však máme so sebou o. Jozefa, ktorý sa v Maasai Mara narodil. Je čistokrvný Maasai a pozná tú každý ker. Videli sme všetko, čo sa vidieť dá len vo filmoch z National Geografic. Ešteže levy boli nažraté, lebo by mi odhrýzli ruku aj s fotoaparátom...

A keď nás po tretej omši v nedeľu pohostili v malej dedinke maasajské ženy kozacinou a čapatami pečenými na ohni, zážitok bol úplne autentický. Jediac rukami a s malou dušičkou (všetky upozornenia lekárov z oddelenia cudzineckých chorôb sa ti v takej chvíli hneď objavia pred očami) sme sa smiali s chalanmi, že toto je skutočná Afrika, a hádzali citáty o tom, že apoštoli brali aj jedovaté hady do rúk...

Vrátili sme sa v pondelok do Embulbul a čakal nás posledný program vo väznici pre 500 chlapov podozrivých z vraždy. Rasťo ešte stále bojoval medzi posteľou, záchodom a kúpeľňou a my sme zbierali odvahu do väznice. Ľudia z Rieky stále posielali smsky s modlitbami a usmerneniami „zhora“. Všetko sedelo a bolo veľmi trefné, ako vždy.

Po skúsenostiach z minulého roku som vedel, že tí dvaja dozorcovia s palicami v rukách si s tými 500 chlapmi neporadia ani zo srandy. Števo začal program citáciou Sama Chalupku a „Mor ho“ v rýdzej slovenčine a chlapom sa to očividne páčilo. Palino zahral uprostred zaprášeného nádvoria „Chodenie s Bohom“ a cítil som, že nie je treba veľa hovoriť.

Večer spadla zo mňa ťarcha programov. Mohol som sa modliť pri západe slnka a chladom večernom vánku. Vyrušila ma usmievavá Kathryn – učiteľka swahili v miestnej škole. Stretávali sme sa skoro každý deň, tak som sa jej opýtal, ako sa jej žije. A príbeh, ktorý na mňa vybalila, ma položil na lopatky. Má 36 a už 6 rokov je vdova. S manželom boli spolu desať rokov a povedala, že neľutuje ani jediný deň. Vraj to bol svätý muž. Zomrel na rakovinu. Ostala sama so štyrmi synmi asi vo veku našich detí. Keď manžel zomieral, povedal jej, že ide vychovávať chlapcov. Smejúc sa dodala, že často spolu hovoria aj po smrti. Koľko sily a radosti môže priniesť do ľudsky nenormálneho života viera – je to neskutočné.

Vždy na misiách viac dostanem ako dávam!

Bohu vďaka!

Srdce mi napĺňa tichá vďačnosť za Božiu vernosť a aj za vernosť ľudí v Rieke Života. Ani jeden deň sme neostali bez Božieho vedenia ani bez praktickej pomoci bratov a sestier. Ďakujem ti, Pane, za chalanov, za ich pripravenosť skočiť do prázdneho bazéna. Ďakujem za každého z nich a prosím, nech to, čo zakvitlo pod teplým africkým slnkom, prinesie ovocie. Nech srdcia otcov znova horia láskou k tebe. Nech sme Boží muži na ceste za svätosťou. Ďakujem, že sme našli stratený poklad...



 

 

 

 

Redemptoristi

Modlitbový denník 2018

 

Bernhard Häring

Kristus Boh s nami

 

Dagmar Kráľová

Mária, naša ozajstná sestra

 

Ulf a Brigitta Ekmanovci

Veľký objav