číslo 10,  ročník 10, október 2009 RSS Slova medzi nami Slovo medzi nami na facebooku
hlavná stránka     späť         
vrch1 clanok

 

Práca v pozadí

 

Radi ľudí nálepkujeme. Aj misionárov. Niektorí sú pre nás hviezdy, iní nevýrazní, ďalších takmer ani nevidno. No z pohľadu Boha nie je dôležité, ako ľudia misionárov hodnotia, ale to, či misionár plní svoju úlohu verne a svedomito. Veď často sa môže sŕdc ľudí viac dotknúť vytrvalosť kňaza, ktorý sedí desať hodín v spovednici, ako strhujúca kázeň iného kňaza.
Medzi redemptoristov, ktorých na misiách možno menej vidieť, patrí páter Pavol Sendrej. Pôvodom z Vyšných Ružbách, teraz žije v rehoľnej komunite v Podolínci. Veselý človek, ktorý kedysi veľmi rád recitoval Sládkoviča. A zrejme aj pre prežité utrpenie človek, ktorý si udržiava odstup od vecí tohto sveta.

 

Páter Pavol, otázka, ktorú dávam všetkým misionárov. Aká bola tvoja cesta k povolaniu misionára? Nechcel si ako kňaz a rehoľník robiť radšej niečo iné?
Čím je človek starší, tým lepšie vidí, že nič v jeho živote nebolo zbytočné a všetko malo a má význam. Moja cesta k Bohu, ale aj k povolaniu sa začala v roku 1980, keď mama „zariadila“, aby som šiel na duchovné cvičenia, na oázu, lebo videla, že v tomto veku so mnou všeličo „krúti“ (aj keď v hĺbke srdca ma to vždy ťahalo do kostola). Tam som sa stretol s mladými ľuďmi, ktorý tak isto hľadali „niečo hlbšie“ v tomto živote. Vtedy som spoznal aj Miška, ako ho všetci volali (páter Zamkovský). Chodili sme po „výletoch“, pracovali sme v oáze. Páčil sa mi jeho spôsob života. Pamätám si, že som mu raz povedal: „Chcel by som žiť ako ty!“ A napokon sa z neho „vykľul“  redemptorista. Prvýkrát som počul toto slovo. No a tak to všetko začalo. 1. januára 1986 som zložil prvé sľuby a začal som tajne študovať ako iní moji spolubratia. Vysvätený som bol až v roku 1994 v Tuchowe v Poľsku v našom redemptoristickom seminári.
Pôsobil som dvanásť rokov na Starých Horách, kde som spolu s pátrom Ivanom chodieval na ľudové misie. Potom som bol preložený do Gaboltova, kde sme s pátrom Františkom Romaňákom vytvorili nový misijný tím. Teraz pôsobím v Podolínci.
Po rozhodnutí stať sa redemptoristom som našiel hlboký pokoj, ktorý bol iste „pretrhávaný“ rôznymi skúškami, ale to vedomie, že som na správnej ceste, v hĺbke duše ostával. A pravdu povediac, neviem si predstaviť iné miesto v mojom živote.

 

Misie sú stretnutím s Bohom nielen pre poslucháčov kázní a kajúcnikov, ale aj pre kňazov, ktorí im slúžia. Pri ktorých misijných programoch prežívaš ty osobne najplnšie stretnutie s Bohom?
Myslím, že misie ako také sú požehnaním pre celú farnosť. Každá časť programu má dôležitú úlohu. Ťažko mi povedať, ktorý program je najdôležitejší, veď svedectva ľudí iba potvrdzujú, že Boh naozaj môže aj „z kameňov urobiť Abrahámových synov“. Ja osobne najviac prežívam vysluhovanie sviatosti zmierenia, kde je človek svedkom nesmierneho Božieho milosrdenstva. Štvrtok – deň Eucharistie, piatok – stretnutie s chorými, ktorí tak konkrétne nesú Ježišov kríž. Sväté omše pre deti a stretnutia s nimi sú veľkou školou života, ale aj zrkadlom tej ktorej rodiny.

 

Dá sa povedať, že redemptoristi roky robia misie podľa jednej schémy. Nie je čas na inováciu?
Koľko vecí v živote robíme každý deň (umývanie, česanie...)! V živote sú určité skutočnosti, ktoré si človek musí neustále pripomínať (smrť, hriech, Božie milosrdenstvo...). Tak ako sa vyvíja ľudstvo, ako sa menia ľudia, ich štýl života, tak by sme sa mali prispôsobovať ich potrebám (internet, DVD...).
Podávať ľuďom moderným spôsobom „moderného Boha“. Aj keď žiadna doba, ľudia či technika nevyriešia problém hriechu ani nepreskúmajú nesmiernu a nepochopiteľnú lásku Boha voči človeku.

Ľudia, ktorá ťa poznajú, vedia, že si veselý človek. Môžeš opísať nejakú úsmevnú príhodu z misií?
Práca na misiách prináša množstvo rôznych veselých situácii, ktoré sú potrebné, aby sa napätie, ktoré niekedy vznikne, uvoľnilo.
Na jedných misiách sme hovorili o nebi. Že v neustálej modlitbe budeme oslavovať Boha. Nejaký chlapec si pritom zhlboka vzdychol: „Joj, moje kolená.“
Boli sme na jedných misiách. Večer po skončení dňa domáci pán farár zvýšil trochu nervóznejšie  hlas. Tu zrazu, ani neviem odkiaľ, prišiel malý chlapec – miništrant a obrátiac sa k pánu farárovi vraví: „Čo? Nervičky, nervičky, pán farár?“

Už je síce po prázdninách, no ešte „dovolenková“ otázka: Čo robí misionár, keď nerobí misie?
Odpočinok a dovolenka sú veľmi dôležité. Nenaťahovať tetivu, lebo môže prasknúť. Páči sa mi príslovie: „Zdravý somár je múdrejší, ako chorý lev.“ Ktosi múdro povedal, že odpočívať budeme až v nebi. „Pracovať pre Boha, odpočívať v Bohu.“

Ak chcete popri svojej každodennej práci a modlitbe urobiť niečo navyše, zahrňte pátra Pavla do svojich modlitieb. Nech ho stále vedie Božia ruka. A nech ho ešte viac napĺňa Boží Duch.

 

 

 

 

 

 

Adam Szustak OP

Vrch prísľubov

 

Robert Barron

Slovo plné ohňa

 

Marko Ivan Rupnik

Pri stole v Betánii

 

Adam Szustak OP

Evanjelium pre nenormálnych